Na počiatku bola divadelná hra Herba Gardnera, ktorú nazval I´m Not Rappaport (Nie som Rappaport). Názov si Gardner zvolil podľa pointy starého vtipu a v kontexte hry odkazoval na jedného z protagonistov príbehu - večného chameleóna Nata Moyera. Hra bola v roku 1984 predstavená na Broadwayi a bola komerčne i kriticky veľmi úspešná. V roku 1985 dokonca dostala divadelného Oscara v podobe ocenenia Tony Awards za najlepšiu divadelnú hru roka. Bol to napokon samotný Herb Gardner, ktorý sa túto divadelnú hru pokúsil po prvý raz preniesť na filmové plátno v rovomennom filme z roku 1996, ktorý však u nás uvádzala televízia pod názvom Ešte na to máme! Bol výborne obsadený, keďže sa v hlavných úlohách objavil Walter Matthau a jeho parťáka stvárňoval talentovaný černošský herec Ossie Davis, kritiku však, na rozdiel od divadelnej hry, príliš neoslovil a tak upadol do zabudnutia. Bol totiž príliš divadelný, aby sa dobre vynímal na filmovom plátne. Napriek tomu si režisér Juan José Campanella povedal, že to skúsi znova a prostredníctvom streamovacej spoločnosti Netflix nám ponúka argentínsku verziu inak rýdzo americkej divadelnej hry.

Režisér Kirill Sokolov nie je pre fanúšikov nekompromisnej žánrovej zábavy žiadnym nováčikom. Už svojím celovečerným debutom Papa, sdochni (2018) tento ruský filmár preukázal pozoruhodný cit pre fyzickú, remeselne spracovanú akciu a záľubu v groteskne prehnanom násilí, vždy s ironickým podtónom. Predovšetkým evidentná bola jeho schopnosť nachádzať kreatívne riešenia v rámci prísnych produkčných obmedzení. Práve tento talent sa teraz stáva ústrednou hnacou silou jeho prvého veľkého hollywoodskeho projektu.

Víťazov a víťazky národných filmových cien Slnko v sieti spozná Slovensko 9. apríla 2026, kedy sa uskutoční slávnostný večer predávania ocenení. Laureátku Ceny za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre už Slovenská filmová a televízna akadémia predstavila.Stane sa ňou prof. Zuzana Gindl-Tatárová, ArtD., významná slovenská filmová dramaturgička, scenáristka, publicistka a vysokoškolská pedagogička.

Kalkata august 1948 Matka Tereza netrpezlivo čaká na rozhodnutie pápeža Piusa XII či jej dá súhlas na založenie vlastného rehoľného rádu. Rozhodnutie z Vatikánu prišlo a tak mohla založiť Kongregáciu misionárok lásky. Opustila kláštor, ktorý dlhé roky viedla a vydala sa vlastnou cestou. Príbeh filmu Matka severomacedónskej režisérky Teony Strugar Mitevskej sa odohráva počas jedného týždňa do odchodu matky predstavenej z kláštora. Zoznamujeme sa s ňou pri výrobe malých chlebových guličiek, ktoré rozdáva hladným a chorým ľuďom. Nie je to veľa, ale aspoň niečo. Matka (Naomi Rapace), ako jej všetci hovoria, sa rozhodla, že po jej odchode prevezme kláštor Agnieszka (Sylvia Hoeks) s čím súhlasí aj Otec Friedrich (Nikola Ristanovski). Matku a Otca Friedricha viaže hlboké priateľstvo, ktoré vzniklo pri ich dlhoročných a hlbokých rozhovoroch o viere a živote. Je mu ľúto, že odchádza. Veľasa vraj o nich aj klebetilo, boli to však zrejme len zlomyseľné reči. Jej pokojný odchod sa však komplikuje a je postavená pred veľkú dilemu.

Téma, ktorú otvára dvojdielna miniséria Greta Schnirch uvedená na HBO, sa dotýka odsunu Nemcov po druhej svetovej vojne a spôsobu, akým sa s ním vyrovnávalo české obyvateľstvo. S trochou nadhľadu by sa možno dala nazvať titulom filmu, s ktorým nemá nič spoločné, ale vystihuje vtedajšiu dilemu medzi „obeťami a vrahmi“, pričom sa môže vzťahovať ako na víťazov, tak na porazených. Označenie cirkuluje po oboch stranách, z obetí sa stávajú vrahovia a z vrahov často obete. Medzi týmito dvoma tábormi však stoja i zástupy nevinných. Ničím sa neprevinili, neurobili nikomu nič zlé a predsa ich zmietla nekompromisná logika kolektívnej viny porazených Nemcov. Krutá epizóda národnej pomsty voči bývalým okupantom pri nariadenom odsune má spomínaný punc obratu, z obetí sa razom stali brutálne vraždiace komandá. Aj táto fáza vyrovnania je podrobne zachytená a popísaná v análoch. Stojí hneď vedľa tragického opusu zverstiev, páchaných fašistami. Len bola kratšia a dlho sa o nej mlčalo.