Rozvíjanie komornej, paradivadelnej línie je v maďarskom filme zrejme stále pri živote a ako sme videli vo filme Zajtra zomriem (2024) režisérky Nikoly Cibuly, ambiciózne mieri aj k thrillerovej žánrovej odnoži. So slovenskou účasťou vznikol aj predošlý film Szabolcsa Hajdua Kálmanov deň (2023). O rok neskôr prichádza s ďalšou verziou „rozhovorov v kuchyni“, kde sa skupinka priateľov zišla po smrti jedného z nich. Tesne pred koncom si dal urobiť rozbor DNA a vyšlo mu, že je jednopercentný indián a okrem iných ingrediencií aj desať percentný Slovák. Aký význam má tento detail v nejakej myšlienkovej koncepcii filmu, ťažko povedať. Najskôr je to pokus o absurdnú, humornú vložku.

„Dejiny píšu víťazi“, konštatuje v roku 1945, po skončení druhej svetovej vojny Vidkun Quisling (1887-1945), ministerský predseda nórskej kolaborantskej vlády a obdivovateľ Adolfa Hitlera. Dôvody pre tieto sympatie a podporu, ktoré sa mu stali osudnými, sa dozvedáme v príbehu o jeho páde, zakončenom súdnym procesom a popravou. Režisér Eric Poppe a trojica scenáristov Anne Bache-Wiig (spolupracovala s Poppem i na jeho filmoch Uttoya a Emigranti), Ravn Lanesskog a Siv Rajendram Eliassen (rovnako Uttoya a Emigranti), vychádzali z denníkov pastora Pedera Olsena (1902-1977). Po zaistení nórskou políciou poskytoval Quislingovi pastoračnú starostlivosť. V roku 2015 ich knižne vydal jeho vnuk, novinár Hakon F. Hoydal. Tento krok vyvolal diskusie, týkajúce sa spochybnenia povinnej kňažskej mlčanlivosti.

Ak je hlavnou postavou dokumentu žena, ktorá o sebe len veľmi nerada rozpráva, nemá pred sebou režisérka vôbec ľahkú úlohu. Ale možno práve preto sa príbeh Diny Štěrbovej nestal výbuchom emócií a oslavných ód. Potichu a bez pátosu sa odvíja príbeh ženy, ktorej pokora je tou pravou cestou k jej výnimočnosti. V  Bratislave sa narodila 22. apríla 1940 nemeckému otcovi a maďarskej mame dcéra Margita Schochmannová.

Asi nie je úplne najjednoduchšie vymyslieť part pre dve megahviezdy Georga Clooneyho a Brada Pitta, nadviazať na ich predošlé okúzľujúce role podvodníkov v triptychu Dannyhojedenástka (2001, 2004, 2007) a dodať aj nejakú inovatívnu pridanú hodnotu. Scenárista a režisér v jednej osobe Jon Watts (séria Spidermanov a seriál Hviezdne vojny) predviedol filmom Vlci, že je v obore duchaplného čierneho humoru, ktorý si príbeh o dvoch „čističoch“, či fixeroch, zdieľajúcich akosi nedobrovoľne domnelú mŕtvolu, úplne vedľa. S rozpočtom 200 miliónov dolárov to určite mala a mohla byť „iná muzika“.

Alternatívne 90. roky 20. storočia: populácia robotov zvláštnych tvarov, farieb a stupňov použiteľnosti pri nahrádzaní ľudí v rámci plnenia si nepríjemných pracovných povinností - s nápadne karikatúrnymi rysmi pripomínajúcimi postavičky z animovaných seriálov zo sobotných rán – sa začína nebezpečne domáhať vlastných práv. Dokonca by sa dalo povedať, že hrozí vojna. Situáciu by mohol zachrániť Ethan Skate (Stanley Tucci), generálny riaditeľ spoločnosti, ktorá vyvinula technológiu Neurocaster. Tá dokáže mysle zraniteľných ľudských bytostí prepojiť s robotickými telami, ovládať ich bez použitia umelej inteligencie a vyrovnať tak sily. Lenže, neskôr si na ňu spohodlnené ľudstvo až príliš zvykne. Kým jedna hemisféra mozgu pracovala, druhá sa vo virtuálnej ilúzií zrejme až príliš venovala voľnočasovým aktivitám. Ľudstvo tak objavilo novú dimenziu závislosti a patologického úniku pred životom. Medzitým tínedžerka Michelle (Millie Bobby Brown) prišla o najbližších pri dopravnej nehode. K technológií Neuracaster má odpor, obzvlášť, keď vidí, ako ňou zabíja čas jej agresívny poručník Ted (Jason Alexander). Smúti za svojim milovaným bratom Christopherom (Woody Norman), malým géniom, ktorého motivovala v štúdiu na vysokej škole, keď si z neho jeho starší spolužiaci zo závisti robili žarty...