Už prvá scéna filmu vzbudzuje v divákovi nepokoj, zlovestný záber Eriky (Lea Drinda), ktoré kráča temnou chodbou s barlami, ktorými vyrovnáva rovnováhu. Chýba jej noha. Napokon sa Erika zastaví a vyhrnie si sukňu. Pod ňou si skrýva nohu, ktorú si zviazala šnúrkami, aby to vyzeralo, že ju nemá. Vchádza potichu do izby, v ktorej leží jej strýko Fritz (Martin Rother). Sleduje jeho odhalené telo, jeho kýpeť nohy a pomaly ponára prst do jeho pupku. Ochutnáva pot, ktorý sa v priehlbine nezbieral. Zmes hnusu, súcitu, tajomstva a skrytej sexuality. Zvonku počuť krik muža, ktorý zúrivo volá Eriku, aby mu pomohla naháňať prasatá, ktoré behajú po dvore. Napokon Erika vychádza z domu a otec jej uštedrí hrubú facku. Erika iba odvráti tvár, na ktorej má jemný úsmev, ako keby tá násilnosť nebola vôbec prekvapujúca. Pozrie hore, do kamery. Zrazu sme v príbehu. Štyri ženy, ktorých osud sa prelína s miestom deja – Alma, Erika, Angelika a Lena.

Film Pohľad do slnka vstupuje rovno do stredu deja, Erika žije v 40. rokoch 20. storočia, ale príbeh štyroch žien, ktoré spája nielen miesto – dedinská farma na severovýchode Nemecka v Sasku-Anhaltsku, ale aj čudný osud, v ktorom je smrť prítomná takmer každý deň, je rozkročený cez celé storočie. Alma (Hanna Heckt) začína kresliť príbeh v dvadsiatych rokoch minulého storočia, sedemročná blondýnečka, ktorá s nevinnou tvárou vníma tradície svojej rodiny. Fotografie, na ktorých sú aj zosnulí, stále prítomné povery. Objavuje na fotke malé blonďavé dievčatko, veľmi podobné jej samotnej, ktoré zomrelo. Bola to jej sestra a Alma nesie jej meno. Predznamenáva to jej osud? Alma sleduje deje na farme často cez kľúčovú dierku. Skrytá, ale často odhalená je svedkom vecí, ktoré nechápe.

Druhou ženou je Erika, ktorej erotická fascinácia strýkom Fritzom uvádzala film. Až neskôr sa do tejto kapitoly dej vráti a odhaľuje Trudi (Luzia Oppermann), slúžku, ktorú majitelia farmy násilne sterilizovali, aby síce bola k dispozícii mužom, ale nehrozilo nebezpečenstvo, že otehotnie. Trudi, zostarnutá a apatická sa stará o Fritza, umýva ho a opäť to Alma sleduje. Ako až nepodstatná vsuvka sa do filmu vkradne scéna, ktorá keby nebola tak strašná, môže byť komická. Fritz neprišiel o nohu pri úraze, hoci sa to tak prezentuje veliteľovi jednotky, ktorý prišiel na statok odviesť schopných mužov do veľkej vojny. Nohu mujeho otec a matka odsekli, aby ho uchránili pred smrtiacou vojnou. Scéna, keď ho naháňajú pripomína dedinskú zabíjačku, keď prasa už tuší, čo ho čaká a z posledných síl sa bráni útekom. Ďalšia z dievčat – Angelika (Lena Urzendowsky) – je to, čo by sme nazvali dnes bláznivou tínedžerkou. Je dcérou nešťastnej Erikinej sestry Irm (Claudia Geisler-Bading) oveľa neskôr, v osemdesiatych rokoch. Angelika sa odporom znáša to, že ju pokúša zneužiť jej strýko Uwe (Konstantin Lindhorst). Ako keby to tušil Angelikin bratranec Rainer (Florian Geisselmann), ktorý strýkove slizké pokusy sleduje, ale zároveň vie, že jeho neprejavená láska k Angelike, je odsúdená do zabudnutia.

Príbeh sa posúva do súčasného Nemecka, kde sa v rovnakých múroch starého statku, ktorý sa pomaly rozpadá, manželský pár z Berlína pokúša dom vzkriesiť. Ich dcéry Lenka (Laeni Geiseler) a Nelly (Zoë Baier) ako keby nepatrili do tohto príbehu. Lena sa zoznámi s dievčinou Kayou (Ninel Geiger) zo susedstva. Kayina matka zomrela a ona v sebe nesie tú istú traumu. Avšak trauma dopadá na Lenu. V tejto časti opúšťame príbuzenskú logiku a trauma smrti sa stáva viac spojená so samotným domom, rozkročená cez stáročia.

Scenár sa kľukatí, jednotlivé epizódy sa prerušujú a zrazu vracajú, aby pokračovali inde. Jednotlivé línie narácie je niekedy zložité sledovať, aj keď sa divák orientuje v tvárach štyroch žien. Vodiacou linkou môže byť aj kameramanská práca Fabiana Gampera, ktorý premyslene strieda vizuálne štýly. Nebojí sa ani vstupovať do deja, kedy sa zrazu kamera stáva protagonistom a zneisťuje diváka. Naznačuje, že to, čo sa deje, je možno už napoly zabudnuté, spomienka zahalená tak, že sa v nej strácame. Ale práve táto subjektivita je tým, čo film robí výnimočným. Okrem toho, že vizuálny štýl filmu sa mení, niekedy obrazy pripomínajú staré fotografie, farba je popretá a všetko sa utápa v hnedom odtieni. Inokedy je obraz zrnitý a ako keby nedokonalý. Niektoré scény pôsobia ako home video. Navyše je film nakrútený vo formáte 4:3.

Režisérka Mascha Schilinski napísala scenár spolu s Louise Peter a vznikol príbeh, ktorý nie je ľahké sledovať. Jednak jeho štruktúra vyžaduje veľa pozornosti, negatívom môže byť aj minutáž, pomalý rytmus, ktorý miestami až prekvapujúco dynamizuje soundtrack Michaela Fiedlera a Eike Hosenfeldovej . Film Pohľad do slnka, je o štyroch ženách, ale zároveň o všetkých ženách, ku ktorým sa 21. storočie, ale vlastne aj to dvadsiate prvé správa kruto. Muži sú zväčša hnusní, postihnutí svojím pocitom nadradenosti, mentálne menejcenní, svoju úbohosť vyvažujú tým, že ženy týrajú. Nie, nevidíme bitky a krv, ale o uvoľnenej sexualite nemôže byť ani reči. Patriarchát vládne, ženy sa zväčša poddajú jeho chápadlám, ale učia sa, vedia odhadnúť čo bude a možno kdesi v budúcnosti je útek, alebo smrť.

Malá Alma je akousi sprievodkyňou, miestami zaznieva jej vnútorný komentár, diváka sprevádza jej obrazotvornosť a predstavy. Blízkosť smrti predstavuje fotografovanie s mŕtvymi, kopia sa až surreálne absurdity - Almina predstava nej samotnej ako mŕtvej, keď jej do úst vlezie mucha, ktorá pretým liezla po tanieri. Aby sa mŕtva žena mohla objaviť na fotografii, musí mať otvorené oči. Treba jej viečka prišiť tak, aby oči zostali otvorené. Všetky otázky, všetko utrpenie dievčat je predzvesťou ich budúceho osudu. Alma nie je iba pozorovateľka, je aj protagonistka v tej veľkej ceste k smrti. Aj keď nás dej vedie od Veľkej vojny (1. svetová vojna), cez 2. svetovú vojnu k období života v NDR až do súčasnosti, dejinné udalosti nie sú spomenuté. Všetky sa zhmotňujú v životoch štyroch žien, ich tráum, hanby, utrpenia, života v blízkosti smrti.

Pohľad do slnka je druhý celovečerný film nemeckej režisérky Maschy Schilinski. Film bol vybraný do hlavnej súťaže tohtoročného filmového festivalu v Cannes, kde získal Cenu poroty a na festivale Cinematik Cenu Meeting point Europe.

Pohľad do slnka (In die Sonne schauen/Sound of Falling) Nemecko, 2025
Dĺžka: 149 minút
Réžia: Mascha Schilinski
Scenár: Mascha Schilinski, Louise Peter
Kamera: Fabian Gamper
Hudba: Michael Fiedler, Eike Hosenfeld
Casting: Karimah El-Giamal, Jacqueline Rietz
Strih: Evelyn Rack
Zvuk: Claudio Demel, Jürgen Schulz, Kai Tebbel
Scénografia: Cosima Vellenzer
Masky: Irina Schwarz, Anne-Marie Walther
Kostýmy: Sabrina Krämer
Produkcia: Lucas Schmidt, Lasse Scharpen
Hrajú: Hanna Heckt, Lena Urzendowsky, Laeni Geiseler, Ninel Geiger, Luise Heyer, Filip Schnack, Lea Drinda, Susanne Wuest, Luzia Oppermann, Lucas Prisor, Konstantin Lindhorst, Gode Benedix, Martin Rother, Bärbel Schwarz, Florian Geißelmann, Greta Krämer, Zoë Baier, Anastasia Cherepakha, Liane Düsterhöft, Helena Lüer, Andreas Anke, Claudia Geisler-Bading
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 20. novembra 2025
Foto: Filmtopia