Aj keď prvenstvo vo festivalovom rebríčku patrí v Maroku Marakéšu, o Rabate sa tu vie a hovorí. Jeho orientácia na „autorský“ film je síce trochu klasifikačnou hádankou, ale festivalový program je koncipovaný so znalosťou všetkého, čo tieto filmové sústredenia majú obsahovať. Medzinárodnú súťaž hraných filmov dopĺňala súťaž krátkometrážnych filmov, hraných, animovaných i dokumentárnych, prehliadka filmov z kanadského Quebecu, dlhometrážnych dokumentov i výber svetového filmu. Nechýbala Panoráma marockého filmu a súbor, venovaný deťom. Okrem toho séria masterclassov, panelových diskusií i okrúhlych stolov. Téma jedného z nich bola zvlášť zaujímavá – Cenzúra a sloboda prejavu v arabských krajinách a v Maroku, redefinícia filmu 21.storočia. Nakoniec sme sa ale dozvedeli, že diskutovať sa bude arabsky, bez prekladu. Masterclassy sa venovali hudbe, práce s hercami i scenáristike, ale zaslúženú pozornosť hlavne ženského publika pritiahla štylistka hviezd ako Nicole Kidman, Umy Thurman, alebo Christiny Ricci, Nemka, žijúca v New Yorku, Julia von Boehm.

Zvláštny priestor mala vo festivalovom programe i jordánska kinematografia. O tej veľa nevieme, ale na festivale Cinematik v Piešťanoch sa premietal film Len nech je to chlapec (Inshallah a Boy) režiséra Amjad Al Rasheeda. Prítomný bol riaditeľ jordánskeho RFC (Royal Film Commission) Mohannad Al Bakri, organizácie, ktorá bdie nad rozvojom miestneho audiovizuálneho priemyslu. Pomáha mu i početná prítomnosť medzinárodných filmových produkcií, V Petre natáčal Steven Spielberg v roku 1989 Indianu Jonesa (Posledná krížová výprava), vznikali tu Hviezdne vojny i Alladin Guya Ritchieho a mnoho ďalších.

Medzinárodná súťaž

Členovia poroty filmových kritikov FIPRESCI, zdieľali vybrané filmy s porotou, ktorej predsedal slávny filipínsky režisér Brillante Mendosa, sprevádzaný jedným zo svojich hercov. Po návrate začína natáčať v Japonsku nový film Chameleón o transgender filipínskej žene Marii, ktorá sa vďaka priateľstvu s rebelujúcou dcérou japonského bossa jakuzy Ai, dostane medzi gangsterov.

Výber súťažných filmov členov oboch porôt veľmi nenadchol a takmer všetky hlavné ceny odniesol mexický film Sujo režisérskeho dua Astrid Rondero a Fernandy Valdez. Koprodukčne sa na príbehu mexického chlapca Suja podieľali aj USA a Francúzsko. Sujo stratí ako dieťa otca, príslušníka drogového kartelu a pred vraždiacim komandom ho zachráni teta. Vyrastá na zaostalom vidieku, v chudobe a strachu. Keď dospieva, rozhodne sa utiecť do mesta, zarába si na život v ťažkých podmienkach a snaží sa o štúdium na miestnej univerzite. Pomáha mu tamojšia profesorka, lebo zlegalizovať jeho pobyt a doložiť aspoň základné vzdelanie je problém. Režisérkam sa podarilo vytvoriť pôsobivú atmosféru úzkosti a temnej osudovosti, z ktorej sa chlapec snaží dostať s obdivuhodnou silou a odhodlaním. Je to realistický portrét doby i ľudí, zápasiacich o minimum životného priestoru. Film, nominovaný za Mexiko i do súťaže o Zlaté glóbusy, si odniesol i cenu za najlepší scenár.

Cenou za najlepší mužský herecký výkon odmenila porota litovského herca Valentina Novopolského za rolu Ihora Iljaša v debute poľsko-bieloruskej režisérky Mary Tamkovič Pod sivým nebom (Under the Grey Sky). Je inšpirovaný osudmi bieloruskej novinárky Kaciaryny Andrejevovej. Spolu s kolegyňou Darjou Čulcovou boli zatknuté kvôli živému vysielaniu z protestu proti zavraždeniu maliara Ramana Bondarenka bezpečnostnými silami. Andrejevovú odsúdili na osem rokov a filmový príbeh sleduje osudy manželov Ihora a Kaciaryny. Tá sa snaží z väzenia presvedčiť manžela, aby z Bieloruska odišiel, on sa však aj napriek šikanovaniu a policajným výsluchom snaží svojej žene pomáhať a podporovať ju. Film podrobne popisuje proces prenasledovania oponentov režimu a má silný politicky apelatívny akcent.

Udelenie ceny za najlepší ženský herecký výkon bolo zložitejšie, pretože vo francúzskom filme Bál bláznov (Party of Fools) režiséra Arnauda des Palliéres, príbehu, odohrávajúcom sa v ženskom blázinci v roku 1894, kam istá Fanni príde hľadať svoju matku, bolo hviezd viac než dosť. V hlavnej roli sme videli Mélanie Thierry, ďalej Josiane Balasco alebo Caroline Bouquet. Porota sa ale rozhodla udeliť cenu neznámej herečke Fatme Sfarr za rolu matky v tuniskom filme Ihla (Needle) režiséra Abdelhamida Bouchnaka. Dlho očakávané dieťa sa narodí ako hermafrodit a manželia majú tri dni nato, aby sa rozhodli pre jedno pohlavie. Matka to odmieta a chce, aby sa ich dcéra/syn mohla rozhodnúť samostatne. Film mal viditeľné profesionálne nedostatky a zrejme bol realizovaný za skromných finančných podmienok. V porovnaní s veľkolepo výpravným francúzskym filmom a jeho obsadením s kvalitnými ženskými hereckými výkonmi, šlo viac o ohľady k prezentovaniu regionálnej tvorby.

Cenu divákov získal taliansky film Taxi mon amour režiséra Ciro de Caro. Ide o vzťah dvoch žien, voľnomyšienkárky Anny a ukrajinskej emigrantky Nadi, ktorá býva u príbuzných. Aj tento film mal síce preferovanú lesbickú tému, ale jeho spracovanie nevzbudilo žiadne nadšenie, scenár sa vyznačoval voľnou improvizáciou a jeho zmysel tiež lietal v povetrí. Kedy a kde sa hlasovalo, nebolo celkom jasné, lebo diváci neodovzdávali žiadne lístky.

Odpoveď na otázku, ako sa film Stratená princezná (Lost Princess) domáceho režiséra Hichama Hajjiho dopracoval k Zvláštnej cene poroty, sa pohybovala kdesi hlboko v kuloároch. V tajomnom púštnom hrade sa kedysi odohrala tragédia a odvtedy v ňom straší. Stráži ho istý Nassim a jeho dcéra Nina, plod lásky, splodený s manželkou arabského šejka. Tú jeho nohsledi z pomsty zabili a celú historku odhaľuje istý Alec. Do Niny sa samozrejme zamiluje a ich láska tiež dostáva vo víre udalostí zaťažkávaciu skúšku. Film sledovalo odborné publikum s prekvapením, lebo sa tu objavil napríklad v menšej roli Eric Roberts a Nassima hral americký herec Gary Dourdan, vyšetrovateľ Warrick Brown zo seriálu Kriminálka Las Vegas. Tento zlepenec bez akejkoľvek príbehovej stavby a logiky, bol od proklamovaného autorského kina na míle vzdialený.

Sklamaním bol aj poľský film Veľkonočný pondelok (Wet Monday) režisérky Justyny Mytnik, s českým koprodukčným príspevkom. Teenagerka Klara sa v ňom snaží vyrovnať so znásilnením, nenašla porozumenie u sestry a pomáha jej kamarátka Diana. Všetko sa odohráva cez veľkonočné sviatky a traumu ornamentálne ilustrujú pohanské rituály. Snaha „exotizovať“ problém bola neúnosná a kultúrne kompatibilného diváka jednoducho povedané hlboko iritovala. Nejaké poľahčujúce okolnosti pre tento tématický zmätok, by sme v tomto filme hľadali asi ťažko. Zbytok súťažného portfólia ani veľmi nestojí za zmienku.

Marocká panoráma

Filmy z tejto kúzelnej a pre turistov neodolateľnej krajiny, sú viditeľné aj za jej hranicami. Už len fakt, že v priebehu minulých rokov sme dva z nich – Modrý kaftan (2022) režisérky Maryam Touzani a Zázrak neznámeho svätca (2019) Alla Edine Aljema videli v našej distribúcii, svedčí o mnohom. Iste by stáli za pozornosť aj filmy Olivera Laxa, vo Francúzsku narodeného Španiela, usadeného v Maroku, prinajmenšom jeho Mimózy (2016) by si v našich kinách určite našli divákov. Šancu môže dostať aj nový film renomovaného režiséra Nabila Ayoucha Touda (Everybody Loves Touda, 2024), na scenári ktorého s ním spolupracovala Maryam Touzani a je za Maroko nominovaný do súťaže o Zlaté glóbusy.

Do súťaže MFF Marakeš, ktorý sa bude konať od 29. novembra do 7. decembra, bude marocké farby hájiť film Cez more (Across the Sea) režiséra Saida Hamicha Benlarbiho, príbeh mladého Maročana Noura a jeho ilegálnej cesty do Marseille, kde život emigranta prevráti naruby stretnutie s policajtom Sergom a jeho ženou Noémie. Pohľad na festivalovú marockú panorámu a mená ako Samira Mouzghibati, Daoud Aoulad – Syad, Abdelslam Kelai, Jawad Rhalib, alebo Simone Bitton, nám veľa nepovedia, ale ich prezentácia na tomto festivale, kde v porote zasadá režisér Luca Guadagnino (Suspiria, Daj mi tvoje meno, Rivali), Ali Abbasi (Svätý pavúk, Tina a Vore), herečka Patricia Arquette, alebo Andrew Garfield a v zozname hosťov figurujú mená ako Alfonso Cuarón, David Cronenberg, Tim Burton, Mohammad Rasoulof a ďalší, má váhu a zrejme aj vyššiu kvalitu.

Rabat bol v tomto ohľade skromnejší a z filmov marockej panorámy bol asi najzaujímavejší Letný deň (Jour d´été), odohrávajúci sa v malebnom meste Tangier, kde sa koná rodinné stretnutie a z minulosti sa vynárajú tiene, na ktoré si nikto z nich nechce spomínať, alebo film Zákulisie (Backstage) Khalila Benkirana a Alefa Ben Mahmouda o tanečnej skupine, putujúcej nočným lesom, po nehode ich autobusu.

Asi nikdy nezaškodí vybočiť z európskeho teritória a jeho zúženého pohľadu na svet filmu s mnohými značkami „terra incognita“, ktoré sú aj v súvislosti s filmami z Maghrebu, stále aktuálne.