Film Tuláci sa podľa traileru tváril ako psychologický thriller, pričom dojem z neho bol nie nepodobný mysterióznym hororom Jordana Peelea, ktorý zaujal titulmi ako Uteč, My alebo najnovším filmom Nie, nie. Atmosféra amerického predmestia zasa evokovala Stepfordské paničky amerického spisovateľa Ira Levina či nedávny film Olivie Wilde Neboj sa, zlatko. To, že daný trailer prezrádza málo, je vyhovujúce, dokonca ani neprekáža, ak nás ním tvorcovia privedú na zlú stopu, problém však nastáva v momente, keď sa týmto trailerom cítime oklamaní, a to sa do istej miery deje v prípade filmu Tuláci. Nevhodne zvolená propagácia totiž filmu väčšmi uškodí ako pomôže.

Bolo veľmi nepravdepodobné, žeby stretnutie tridsaťpäťročného židovského makléra a príležitostného moderátora podcastov Ezru Cohena (Jonah Hill) s módnou návrhárkou moslimského pôvodu Amirou Mohammedovou (Lauren London) mohlo z pobaveného, nenápadného iskrenia prerásť až do podoby plnohodnotného vzťahu po necelom polroku smerujúceho priamo k svadbe. Stretli sa len chvíľku po tom, čo Ezru pri oslave Jom kipur tak trochu vytočilo správanie jeho matky Shelley (Julia Louis-Dreyfus), snažiacej sa za každých okolnosti tváriť mladistvo, chápavo, „cool“, podporovať väčšinu súčasných hnutí v súvislosti s Black Lives Matter, LGBT a podobne - len spravidla v tých najnevhodnejších chvíľach. Nastúpil vtedy k Amire do auta v domnienke, že ide o Uber, ktorý si objednal a bolo vymaľované...

Asi nie je úplne na mieste rozvíjať myšlienku o tom, že isté príbehy majú tú moc, aspoň symbolicky, zjednocovať zarytých nepriateľov, ale informácia o tom, že seriál z prostredia izraelských tajných služieb, bojujúcich proti palestínskym teroristom dosiahol vysokú mieru popularity medzi arabským obyvateľstvom Blízkeho východu, iste môže viesť k takto ladeným úvahám. Ak je predpoklad aspoň sčasti správny, dovolím si tvrdiť, že sme svedkami majstrovského výkonu v obore dosahovania rovnováhy a možno aj objektívneho pohľadu na konflikt, ktorý je taký dlhý, že dohliadnuť na jeho začiatok je náročné, na jeho koniec nemožné. Ako sa takýto druh diplomaticko-pragmatických cieľov dosahuje, ako treba rozmýšľať a čo všetko treba vedieť?

Nórsky režisér Stig Svendsen je v oblasti nórskeho komerčného filmu aktívny od roku 2007, keď režíroval svoju dlhometrážnu prvotinu v podobe rodinného filmu Pirátske rádio. Výsledok bol prinajlepšom priemerný a po dvoch ďalších nie veľmi výrazných filmoch je tu Stig Svendsen znova s pokusom o príspevok do univerza vlkodlačieho subžánra. Jeho najnovší film s názvom Vlk viking je Svendsenov prvý pokus o priamočiarejší horor, ktorý situuje do malého nórskeho mestečka Notodden. Práve toto romantické prostredie Notoddenu je jedným z pozitív filmu, ktorý na nás od počiatku dýcha neopakovateľnou severskou atmosférou. Ako je však zrejmé, pokojné prostredie malomesta zasiahne niekoľko desivých udalostí a toto idylické prostredie sa stane jedným z najnebezpečnejších miest planéty. Ohrozuje ho totiž zvláštny vlčí tvor a zdá sa, že obyčajný vlk je oproti nemu len neškodný baránok.

Situovanie príbehov do exotických turistických destinácií má na rebríčku atraktivity pozíciu „high priority“ a vzhľadom na rozcestované prázdninové davy automaticky nadobúda táto voľba prísľub širokej diváckej sledovanosti. Režisér a scenárista v jednej osobe, Američan Mike White sa rozhodol v prvej sérii seriálu Biely lotos pre havajské letovisko Armond, druhá sa odohráva na Sicílii.

Pri hľadaní typologických „súrodencov“ hlavnej postavy tohto seriálu, Saula Goodmana alias Jimmiho McGilla (aj naopak) v neprekonateľnom hereckom zosobnení Boba Odenkirka, mi ako prvý zišiel na um Ostap Bender z románu Ilfa a Petrova Dvanásť stoličiek z roku 1928. Geniálny podvodník ďalej pokračuje i do románu Zlaté teľa, keby sa s ním niekto túžil zoznámiť bližšie, čo vrelo odporúčam, lebo dnes doba týmto typom praje a politika je pre nich ako stvorená. A vlastne kedy nepriala? Pridať sa, samozrejme, môžu aj ďalšie obľúbené literárne postavy od Haškovho Švejka až po Gogolovho Čičikova z Mŕtvych duší. Pri listovanií americkými recenziami táto typologická odnož prirodzene chýba, ale zase si pripomínajú Dannyho Oceana z Dannyho parťákov. Síce to celkom sedí, ale na Ostapa nemá nikto. Teda až na Jimmyho.

Vzali sa tesne pred tým, ako sa mal vrátiť na front. Constance Reidová (Emma Corrin) a Clifford Chatterley (Matthew Duckett), obaja rozhodne nie nevinní a s letmou spomienkou na minulých milencov, si ešte naposledy užili dotyky vlastných tiel, pretože situácia sa o pár týždňov neskôr mala nenávratne zmeniť. On skončil ochrnutý na vozíku a v podstate impotentný, ona odsúdená byť v rodinnom sídle jeho rodiny niekde vo Wragby za celodennú opatrovateľku. Hoci sám tvrdil, že si so svojím handicapom poradí... Ak si aj Connie našla chvíľku len pre seba, pár vzácnych momentov, keď nemusela zápasiť s manželovou tvrdohlavosťou, bolo to na prechádzkach po nádhernej okolitej krajine. Na harmonický život, ale iba duchovná náklonnosť jedného k druhému nestačí a skôr, či neskôr sa ozve aj telo so svojimi potrebami...

Na filme Shotgun Wedding režisér Jason Moore spolupracoval so scenáristom Markom Hammerom. Ten pred ôsmimi rokmi napísal svoj posledný scenár k filmu Rande na dve noci, v ktorom vtedy ešte neznámi Miles Teller a Lio Tipton zanechali pomerne pozitívny dojem. Jason Moore uspel prvým hitom Ladíme, následne zakolísal s ďalším celovečerákom Sestry s duom Amy Poehler a Tina Fey. V najnovšej rom-com sa spojil Jennifer Lopez, pre ktorú sa tento typ filmov stal už istou stávkou na istotu. Shotgun Wedding je romantický film s akčným ozvláštnením, práve dostupný na Amazon Prime.

Dánsky režisér a scenárista Nicolas Winding Refn sa vo svojej rannej filmografii presadil kriminálnymi trilermi s prvkami sociálnej drámy. Z jeho portrétu dánskeho podsvetia vyčnieva najmä kultová trilógia Pusher, ktorá ho dostala do hľadáčika priaznivcov kvalitnej európskej kinematografie. V roku 2011, keď sa so svojou tvorbou presunul do USA, sa v jeho filmoch nezmenil iba jazyk a prostredie, ale aj režijný štýl. Kedysi surová, až dokumentárna forma, v ktorej vystupovali tváre “z ulice”, sa zmenila na štylizovanú, precízne komponovanú, v niektorých prípadoch až surrealistickú formu, pohltenú v neónových svetlách.

Narvik predstavoval prvú veľkú porážku Hitlerovho vojnového ťaženia. Bitka sa odohrala v malom meste v škandinávskom regióne bohatom na prírodné zdroje kľúčové pre zásobovanie nemeckej vojenskej mašinérie. Túto bitku a dianie okolo nej spracovali vo filme Kampen om Narvik režisér Erik Skjoldbjærg  a scenárista Christopher Grondahl. Film, ktorý bol v Nórsku distribuovaný aj v kinách, je teda ďalším z radov filmov zaoberajúcich sa druhou svetovou vojnou, ktorý možno nájsť na Netflixe. Po zaujímavých snímkach, akým bolo dánske Bombardovanie či holandská Bitka v ústí Šeldy, nás Skjoldbjærgov film uvádza do srdca konfliktu o drahocenné suroviny a nezávislosť krajiny skrze sugestívny vizuál kameramana Johna-Erlinga Holmenesa Fredriksena. Zameriava sa pritom na osudy vojakov, ako aj civilistov zasiahnutých vojenským konfliktom.