Pixarovská mašinéria na animované filmy ani tento rok nepoľavuje zo svojej snahy ponúknuť čo najkvalitnejšiu zábavu pre deti a ich rodičov a po obstojnom Lucovi z vlaňajška prináša ďalší zaujímavo vyskladaný príbeh. Ten nesie názov Keď sa červenám, no hneď na úvod treba poznamenať, že novinka z dielne kalifornského štúdia zrejme neosloví každého. S kvalitami to, však, našťastie, nesúvisí a príčinu možno hľadať skôr v samotnej téme.

Nórskeho režiséra Joachima Triera možno bez rozpakov označiť za „lovca duší“. A možno nielen to, jeho chirurgicky presné rezy ich anatómiou majú hodnotu ako umeleckú, tak i sociologickú, pretože v jeho sieťach takmer pravidelne uviazne tá veková kategória, ktorá si svojou nárokovou filozofiou zasluhuje sústredenejší pohľad. Právo na šťastie a slobodu sú tými najobvyklejšími mantrami mileniálov, dezorientovaných absenciou existenčných i materiálnych problémov a v mene práva na slobodnú voľbu, vytrhnutých z tradičných hodnotových súradníc.

Honoré de Balzac je meno, ktoré asi netreba nikomu predstavovať. Legendárny francúzsky spisovateľ a zakladateľ takzvaného realistického románu sa stál inšpiráciou pre nemálo filmových tvorcov a už začiatkom dvadsiateho storočia sa začali objavovať prvé pokusy o stvárnenie jeho diel na veľkom plátne. O to prekvapivejšie môže pôsobiť, že Stratené ilúzie ako jedna z jeho najvýznamnejších prác, je v podstate prvou veľkou filmovou adaptáciou tejto slávnej románovej trilógie.

Adaptovať knihu (román, poviedku) do podoby scenára nie je najjednoduchšia záležitosť, literárny pôdorys treba v prvom rade prispôsobiť scenáristickým formulkám a schémam fungujúcich na iných naratívnych základoch. Pri novinke vychyteného francúzskeho režiséra Arnauda Desplechina však môžete veľmi rýchlo nadobudnúť dojem, že spoločne s Julie Peyr sa snažili preniesť ducha knihy Philipa Rotha na plátno až tak verne, že rozdelenie na dvanásť kapitol vám bude pripomínať skôr čítanie románu s ilustráciami, respektíve sledovanie adaptácie divadelnej hry. 105 minút filmu Klam sa totiž odohráva výhradne v interiéroch bytov, kaviarní a reštaurácií, kde hlavný hrdina živo konverzuje na striedačku s niekoľkými dôležitými ženami svojho života.

Aj tento film demonštruje jav, ktorého príznaky už majú charakter chronický a keďže ostáva bez diagnózy, neliečiteľný. Zdá sa, akoby bolo všetko na mieste, všetky zložky filmu, od réžie, cez kameru i herecké obsadenie sú nastavené profesionálne a odvádzajú mierny nadpriemer. Ale o tom neskôr. Upotene pozliepaný príbeh Tieňohry by možno, so striedavým zažmúrením raz jedného, raz druhého oka, prešiel. Čo mu však absolútne chýba, je akákoľvek pointa, zmysel, výklad a všetko, čo s touto rovinou vzniku a fungovania filmu súvisí. Možno je to náhoda a možno nie, línia týchto „bezvýkladových“ filmov súvisí často s režisérom Petrom Bebjakom. Bol to prípad Správy, ale napríklad aj Jozefa Maka.