Máloktorý obskúrny horor vyvolal v komunite fanúšikov tohto žánru, ale aj priaznivcov nekonvenčných nízkorozpočtových snímok taký diskurz, ako práve Skinamarink. Už len kryptický názov tohto diela napovedá o unikátnom hororovom zážitku, ktorý ponúka. Skinamirink je režijným debutom Kylea Edwarda Balla, ktorý vznikol s výnimočne nízkym rozpočtom iba 15 tisíc dolárov – čo je vzhľadom na jeho úspech obdivuhodné. Snímka vznikla pod záštitou streamovacej služby Shudder, ktorá sa na hororové filmy (aj tie veľmi zvláštne) vyslovene špecializuje. Film sa stal už po svojom festivalovom období a úniku na internet, virálnou senzáciou. Webové stránky zaoberajúce sa filmovými novinkami písali o Skinamarinku ako o snímke, ktorú by mal každý priaznivec žánru vidieť. Avšak aj napriek počiatočnému rozruchu, ide o veľmi experimentálny film, ktorý v konečnom dôsledku rozdelil divákov. V jednom z najrozporuplnejších hororov roka sa v hlavných rolách objavili Jaime Hill, Dali Rose Tetreault a Ross Paul.

Je málo profesií, ktoré tak dokonale „klamú telom“ ako je to v diplomacii. Zvonku má atraktivita povolania lesk a prestíž, zvnútra je to trochu inak. Reprezentačná rola, recepcie a večierky sú len ornamentom na práci plnej tlakov a stresu, balancovaní medzi často konfliktnými záujmami, pri snahe o obojstranný konsenzus, zvlášť ak ide o zastúpenie v krajinách s rozdielnou politickou, kultúrnou i ekonomickou konšteláciou. Diplomati sú úradníci, bez práva na samostatný názor, povinní hájiť štátny záujem. V istom zmysle je najbližšou paralelnou štruktúrou armáda, kde platí rozkaz a miesto na diskusiu je silne obmedzené. Pohľad do zákulisia je i preto zaujímavý, aj keď v tomto prípade, kvôli potrebám dramatickej fikcie, nutne len približný.

Ceny 76. Festivalu v Cannes sú rozdané. Prekvapení bolo dosť najmä v tom zmysle, že porota síce ocenila favorizované filmy, len ich trochu premiešala. S trochou nadsázky možno povedať, že víťazom bola nemecká herečka Sandra Hüller, lebo hrala hlavnú úlohu vo víťaznom filme, takisto aj vo Veľkou cenou ovenčenej snímke. Všetci ju typovali na hereckú cenu, bola najväčším kandidátom na tento post, ale nemohla ju dostať, bolo by to asi priveľa. Nebolo by sa však nič stalo. S cenami vcelku možno súhlasiť. Pozrite si víťazov.

Dnes (26.5.) sa dostali na program dva posledné filmy hlavnej súťaže. Pozrieť si 21 súťažných filmov a ešte aj minosúťažné dalo zabrať každému. V druhej polovici festivalu sa však aspoň umúdrilo počasie, okamžite sa nálada zlepšila, čo bolo na jednej strane pozitívum, ale rozšírili sa davy „čumilov“. Prebojovať sa na premietanie nebolo v Cannes nikdy jednoduché, nezmenilo sa to ani tohto roku. Oplatilo sa však odolať, aj keď slniečko lákalo na pláž, pozrieť si dva posledné filmy súťaže. Bez nich by obraz o festivale nebol kompletný.

Režisér a scenárista Brandon Cronenberg prichádza po kultových snímkach Antiviral (2012) a Possesor (2020) s ďalším bizarným kúskom. Tentokrát iba s trojročnou pauzou. Podobne, ako aj jeho predchádzajúce filmy, je aj Infinity Pool ťažko žánrovo definovateľná záležitosť. Ide o spojenie drámy, sci-fi, mysteriózneho trileru, erotického filmu a „body hororu“, teda podžánru, ktorý posúva do popredia explicitné poškodenie, alebo iné neprirodzené narušenie ľudského tela. Práve ten preslávil v 80. rokoch Brandonov otec, dnes už slávny režisér David Cronenberg, so snímkami ako Videodrome (1983) alebo Mucha (1986).