Milenci sa hádajú o peniaze, na luxusnej lodi rôzneho osadenstva zastihne pasažierov príšerná búrka, vybuchne granát, loď sa potopí, časť osadenstva sa zachráni na opustenom ostrove. Vzdelaní, ale prakticky nemožní ľudia nevedia nič, nieto prežiť na pustom ostrove. Našťastie, sa zachránila aj upratovačka záchodov, ujme sa velenia, lebo ostatní sú nemožní. Vie všetko, čo potrebuje vedieť, aby na ostrove prežili. Má v tejto situácii právo na úctu a poslušnosť  stroskotancov. Film Rubena Östlunda Trojuholník smútku (Triangle of Sadness) je druhý  film po Chlapcovi z neba, ktorý by mohol byť favoritom na cenu. Čo všetko o komplikovanom svete v širších súvislostiach dokázal režisér vtesnať do jednoduchého príbehu je obdivuhodné.

Ak by sa v súvislosti s poľským detektívnym seriálom Odmäk vysoko uspokojujúcej kvality malo povedať, že je poučený škandinávskou školou, asi by bolo potrebné túto “školu” nejako definovať a upresniť toto uznanlivé označenie. Niekedy si málo uvedomujeme, že vlne popularity tých najfrekventovanejších titulov predchádzala kvalitná žánrová literatúra a filmári mali z čoho vychádzať ako v originalite príbehov, tak jednotlivých postáv.

Inteligentné dieťa chce byť umelcom, konkrétne maliarom. Kreslí všade kde sa len dá a má z toho aj vytriasačky v škole. Na pohľad nežný chlapec je dieťa dosť neprispôsobivé a v rasistickej Amerike 80. rokov sa spriatelí s černošským chlapcom nie najlepšej povesti. Obe deti sú však múdre a nepochopené. Židovská rodina, v ktorej „malý umelec“ vyrastá, je pôvodom z Ukrajiny odkiaľ matka starého otca ušla pred pogromom a nikdy by to viac nechcela prežiť. To sa dozvedáme od deda, ktorého hrá ako vždy bezchybne Anthony Hopkins. Ten jediný chlapcovi rozumie, ale zomrie a dieťa už v rodine nemá spojenca. Možno ešte matku (Anne Hathaway), no tá je trochu neurotická a nerozhodná. Problémy v škole rozhodnú, že chlapec musí zmeniť prostredie a chodiť na noblesnejšiu súkromnú školu, kde je hlavou predstavenstva otec Donalda Trumpa. To je v krátkosti príbeh amerického súťažného filmu Čas Armagedonu (Armaggedon Time) režiséra Jamesa Graya.

Písal sa rok 2014 a Philippe de Chauveron, filmový režisér a scenárista, predstavil v spolupráci s ďalším scenáristom Guyom Laurentom publiku jednu dosť svojráznu rodinku. Postarší manželský pár Claude (Christian Clavier) a Marie Verneuilovci (Chantal Lauby), konzervatívni a dosť hrdí na svoje francúzske korene, vždy očakávali, že si ich dcéry nevezmú za manželov nikoho iného ako Francúzov, najlepšie tiež katolíckeho vierovyznania. A práve toto im pomerne komicky nevyšlo... Z repliky „Co sme komu urobili?“ sa stal opakujúci leitmotív a ideálny adept na názov úvodného z dnes už trojice nie len v rámci hraníc Francúzska populárnych komediálnych príbehov na tému rasizmus, xenofóbia a religiofóbia.

V roku 2021 si na prestížnom filmovom festivale v Cannes ukradol veľa pozornosti nový film populárneho francúzskeho režiséra Jacquesa Audiarda s názvom Paríž, 13. obvod. Tento pikantný portrét mladej parížskej generácie napísal Audiard spolu s Léaou Mysius a Céline Sciammmou. Sciamma bola v tejto dobe už slávna vďaka svojej vynikajúcej scenáristickej a režijnej práci na snímke Portrét ženy v plameňoch (2019). Scenár, ktorý títo tvorcovia spolu napísali, bol do značnej miery inšpirovaný zbierkou krátkych komiksových príbehov „Killing and Dying“, japonského ilustrátora a spisovateľa Adriana Tominea. V hlavných rolách sa predstavili prevažne menej známi herci ako Lucie Zhang, Makita Samba, Jehnny Beth alebo Noémie Merlant, ktorú sme mohli vidieť aj v už spomínanej snímke Portrét ženy v plameňoch.