Nenápadný nemecký režisér Peter Thorwarth sa vo svojej novinke Krv a zlato vracia do obdobia druhej svetovej vojny a ponúka tak v poradí už druhý počin, ktorý podporila streamovacia služba Netflix. Vo svojom predchádzajúcom pokuse s názvom Krvavo červené nebo zabrúsil do vôd hororového žánra a predviedol nenáročný, ale remeselne dobre zvládnutý film s klaustrofóbickou atmosférou v útrobách uneseného lietadla. Ako schopný žánrový režisér sa napokon preukázal už svojim ceneným debutom – akčnou komédiou z roku 1999 u nás uvádzanou ako Prachy, zbrane, jedno porno, ktorá si v Nemecku za ostávajúce roky vyslúžila až kultový status. Spojiť akciu s historickým pozadím sa však pokúša po prvý raz práve vo filme Krv a zlato.

Obľúbená stolná hra na hrdinov, Dungeons & Dragons alebo v skratke D&D, sa dočkala v posledných rokoch veľa pozornosti aj medzi recipientmi, ktorých znalosť žánru fantasy je obmedzená na filmovú trilógiu Pán Prsteňov. Stolná hra, v ktorej si jednotliví hráči vytvoria svoje vlastné fantastické postavy a svet, a kde o osude rozhoduje hod kockou, sa prvýkrát dostala na filmové plátno v roku 2000 v nie veľmi kladne prijatom rovnomennom filme. Ten bol vo svojej dobe úsmevnou katastrofou, ktorá na niekoľko rokov odstrašila producentov od žánru fantasy. V súčasnosti sme mohli vidieť ďalšiu rovnomennú filmovú adaptáciu, tentokrát v hviezdnom a veľkofilmovom šate. Snímka s podtitulom Česť zlodejov (2023) s Chrisom Pineom v hlavnej roli, bola pre zmenu prijatá kladne a to aj medzi znalcami pôvodnej hry. Avšak v digitálnom priestore streamovacích služieb je skrytý ďalší animovaný D&D klenot, ktorý čaká ako v každom správnom heroickom fantasy príbehu, na objavenie. Tým je animovaný seriál Legenda menom Vox Machina.

Alejandro Jodorowsky patrí medzi najzaujímavejšie režisérske osobnosti moderného filmu, no jeho umelecký záber je omnoho širší. Spolu s významnými novosurrealistickými umelcami ako Roland Topor alebo Fernando Arrabal založil performačnú skupinu, sám pôsobil ako mím a uznávaný je takisto ako výrazný autor komiksov. V oblasti filmu debutoval roku 1968 podobenstvom Fando a Lis, no výrazný úspech zaznamenal roku 1970 svojim druhým filmom – až mysticky pôsobiacim westernom Krtko.

Je až obdivuhodné, ako vedenie canneského festivalu trvá na svojom a neustúpi. Tohto roku na ukážku prenikli do súťaže už aj nové mená, ale bolo ich málo ako šafránu. Na príčine sú dve veci, noví tvorcovia neponúkajú dostatočne invenčné námety, ktoré by tak vyhranený a prestížny festival mohol uviesť a po druhé vedenie odmieta tvorbu streamovacich spoločností, konkrétne stále sú na vojnovej nohe s Netflixom. Prvej prekážke rozumiem, lebo vidím aká je ponuka, ale druhej nie. Canneský festival neustúpil ani tohto roku, i keď všetci vieme, že Netflix a iné streamovacie spoločnosti ponúkajú neraz oveľa kvalitnejšie filmy, ako klasické filmové spoločnosti. No a potom sa výber veľmi zúži a keď mladí nič neponúkajú tak niet inej možnosti len siahnuť po osvedčených tvorcoch. A musím priznať dokázali, že nepatria ešte do starého železa.

Máloktorý obskúrny horor vyvolal v komunite fanúšikov tohto žánru, ale aj priaznivcov nekonvenčných nízkorozpočtových snímok taký diskurz, ako práve Skinamarink. Už len kryptický názov tohto diela napovedá o unikátnom hororovom zážitku, ktorý ponúka. Skinamirink je režijným debutom Kylea Edwarda Balla, ktorý vznikol s výnimočne nízkym rozpočtom iba 15 tisíc dolárov – čo je vzhľadom na jeho úspech obdivuhodné. Snímka vznikla pod záštitou streamovacej služby Shudder, ktorá sa na hororové filmy (aj tie veľmi zvláštne) vyslovene špecializuje. Film sa stal už po svojom festivalovom období a úniku na internet, virálnou senzáciou. Webové stránky zaoberajúce sa filmovými novinkami písali o Skinamarinku ako o snímke, ktorú by mal každý priaznivec žánru vidieť. Avšak aj napriek počiatočnému rozruchu, ide o veľmi experimentálny film, ktorý v konečnom dôsledku rozdelil divákov. V jednom z najrozporuplnejších hororov roka sa v hlavných rolách objavili Jaime Hill, Dali Rose Tetreault a Ross Paul.