Je až obdivuhodné, ako vedenie canneského festivalu trvá na svojom a neustúpi. Tohto roku na ukážku prenikli do súťaže už aj nové mená, ale bolo ich málo ako šafránu. Na príčine sú dve veci, noví tvorcovia neponúkajú dostatočne invenčné námety, ktoré by tak vyhranený a prestížny festival mohol uviesť a po druhé vedenie odmieta tvorbu streamovacich spoločností, konkrétne stále sú na vojnovej nohe s Netflixom. Prvej prekážke rozumiem, lebo vidím aká je ponuka, ale druhej nie. Canneský festival neustúpil ani tohto roku, i keď všetci vieme, že Netflix a iné streamovacie spoločnosti ponúkajú neraz oveľa kvalitnejšie filmy, ako klasické filmové spoločnosti. No a potom sa výber veľmi zúži a keď mladí nič neponúkajú tak niet inej možnosti len siahnuť po osvedčených tvorcoch. A musím priznať dokázali, že nepatria ešte do starého železa.

Často sa ma pýtajú, kto všetko bol v Cannes – moja odpoveď je stále rovnaká všetci, celý filmový svet. Mať prehľad o všetkých je takmer nemožné a po čase defilé hereckých a režisérskych osobností pomaly aj unaví. Canneské publikum je však úžasné, nečudujem, že na tento festival tak hojne chodia, lebo pochybujem, že sa im takého vrelého privítania inde dostane.

Víťazná psychologicko- detektívna dráma

V krátkom čase je to už druhá francúzska režisérka, ktorá získala Zlatú palmu. Len nedávno ňou bola Julia Ducourneau s filmom Titan a tohto roku Justine Triet so snímkou Anatómia pádu (Anatomie d´une chute), ktorý sme uvádzali aj ako Anatómia jedného pádu. Nesporne filmu k víťazstvu pomohol aj brilantný herecký výkon nemeckej herečky Sandry Hüller. Bola pre všetkých absolútny víťaz na hereckú cenu, neskôr vysvetlím prečo sa tak nestalo. V Anatómii pádu hrá manželku podozrivú z vraždy. Režisérka precízne rozpracovala a nazrela pod pokličku spolužitia dvoch príliš silných jedincov a snažila sa vypátrať prečo našli manžela mŕtveho pod oknom domu. Kto iný je ako prvý na rane, samozrejme, manželka. O jej osude, na komplikovanom a neférovom procese zo strany hlavného žalobcu, rozhodne nakoniec jej malý syn. V tejto psychologickej dráme, s detektívnou zápletkou, naplno rozohrala svoj široký herecký register Sandra Hüller. Napriek tomu, že je to do hĺbky prepracovaná štúdia jedného komplikovaného manželstva, kde ani jeden aktér nie je anjel,  stále ostávajú pochybnosti, ako to vlastne bolo. Pretože preniknúť do vzťahu dvoch ľudí je takmer nemožné, zistiť čo im prekáža, prečo si prestanú rozumieť, vedia len oni sami. Jedno je však isté, že úlohu zohral stret záujmov, egoizmus a „vojna“ dvoch nezmieriteľných pováh. Snímka po umeleckej stránke znesie najvyššie kritéria a navyše bude mať aj divácky úspech.

Druhý raz Sandra Hüller

A to bol asi dôvod, že sa jej neušla cena za herecký výkon, lebo hrať v dvoch najdôležitejších filmoch už porota asi nedokázala rozhodnúť, za ktorú rolu by jej to mali dať. Podľa mňa pokojne za obidve V snímke Jonathana Glazera Zóna záujmu (The Zone of Interest) je na nespoznanie, úplne iná a zase vynikajúca. Veľkou cenou ovenčený film, bol jedným z najväčších prekvapení súťaže. Chladne a sugestívne evokoval hrôzy najväčšej továrne na smrť – Osvienčim. Takto originálne pristúpiť k téme dokáže málokto. Skutočná postava Rudolf Höss, veliteľ tábora v rokoch 1940 a 1943, je poslušný nacista, poslúcha rozkazy, keď ho preložia na iné miesto neprotestuje, pokojne odíde. Manželka však svoj vysnívaný domov nedokáže opustiť. Presvedčená a cynická nacistka je tak nadšená svojim krásnym domom, najmä záhradou, že ju to čo sa deje za múrmi vonkoncom nezaujíma. A neviem, či si to vôbec uvedomuje. Zaslepenosť, poslušnosť, ale najmä do neba volajúca hlúposť, sú základné črty aktérov tohto hrôzostrašného príbehu. Geniálne je to celé vymyslené, lebo nič strašného sa nedeje a predsa ide z príbehu hrôza. Predstava, že takého bezcitné individuality posielali ľudí na smrť, bez akéhokoľvek náznaku výčitiek, je so zdravým rozumom nepochopiteľné. A takéto poslušné exempláre, ktorí vykonávali len rozkazy strany, čo bola hlavná obrana na procesoch, vznikol vražedný fašizmus.

Akú šarapatu narobí strach priznať inakosť

Najpozoruhodnejším filmom súťaže bola nesporne snímka popredného japonského tvorcu Hirokazu- Kore-eda Monštrum (Monster - Cena za scenár). Homosexualita podaná tak krásne a decentne na príbehu dvoch 10- ročných chlapcov, zaujala každého. Deti sú užijú svoje od spolužiakov, vysmievajú sa im, ubližujú, a preto sa snažia za každú cenu svoju orientáciu zatajiť, neustále, najmä v škole, ale aj rodičom,l klamu. Chvíle šťastia zažívajú len vo svojom tajnom starom vagóne. Scenárista Sakamoto Yuji rafinovane pospájal realitu s klamstvami. Klamstvá na jednej strane zničia kariéru jedného veľmi schopného učiteľa, čo je odsúdeniahodné, na druhej strane však nestratíme súcit s malými klamármi. Yuji príbeh postavil na rozporoch protichodných výpovedí. Deti, ktoré takmer prídu o život pri veľkom daždi, naberú odvahu priznajú sa, odľahne im a sú šťastne. V závere bezstarostne behajú po krásnej lúke plnej kvetín, zábery sú koncipované v inom tóne, iných farbách až idylicky. Recenzenti sa rozdelili na dve skupiny, jedni tvrdili, že pointa filmu znamená ich smrť, druhá, ku ktorej sa prikláňam, tvrdí, že žijú, lebo sa zmierili s realitou a prijali svoju inakosť. O tomto mimoriadnom diele sa bude ešte veľa diskutovať.

Šťastný môže byť aj čistič toaliet

Wim Wenders  sa dal dohromady s Japoncami a nakrútil v spolupráci s japonským scenáristom snímku Úžasné dní ( Perfect Days). Hlavný hrdina Hirayama (Kōji Yakusho - Cena za mužský herecký výkon) je čistič toaliet. Žije v Tokiu jednotvárnym životom, poctivo pracuje, má rád kvety, denne navštevuje malý lesík a rád číta. Vieme, že je to človek vzdelaný, nedozvieme sa však čo robil predtým a prečo sa pre toto povolanie rozhodol. V náznakoch zistíme, že sa rozkmotril s rodinou, jedine s neterou má sporadický kontakt. Ale akosi mu samota neprekáža, žije v peknom byte, má auto, nič mu nechýba. Wenders týmto filmom pozitívne prekvapil a zároveň potvrdil, že s ním stále treba rátať, podobne, ako aj s ostatnými tvorcami, o ktorých sme neprávom presvedčení, že majú po zenite. Wenders sa v tomto jednoduchom príbehu cielene zameral na myšlienku, že nezáleží na tom čo robíte, hlavne že ste spokojný a šťastný.

Kaurismäki – majster samoty

Originálny Fín Aki Kaurismäkki je nevypočitateľný vždy a všade, aj súkromnom živote. Robí si čo chce a nedá nikám a ničím obmedziť. Za film Mŕtve lístie (Les feuilles mortes, známy francúzsky šansón) o dvoch osamotených ľuďoch dostal Cenu poroty. Bol jediný, kto si ju neprišiel prevziať. Možno mal vážny dôvod, všetci ho však možno ho zbytočne podozrievame, ale je skôr pravdepodobné, že sa už nudil a pobral sa domov. Užiť si chvíle slávy doprial hlavným predstaviteľom - Jusimu Vatanenovi a Alme Pöytsi. Hrajú dvoch outsiderov, Ansu a Holappu, ich vzťah je komplikovaný povahami i nepriaznivými okolnosťami. Génius stvárnenia samoty a osamotenosti opäť len tak jednoducho ich pocity preniesol na filmové plátno a podfarbil neustálymi správami z rádia o zverstvách na Ukrajine. Dosiahol, ako vždy, čo mal v úmysle – súcit a sympatiu s hrdinami. Kaurismäkki patrí talisto k tej režisérskej garde, ktorá má stále ešte čo povedať.

Kratšie, ako tri hodiny to nebude

Invenčnosť nechýba ani tureckému režisérovi  Nuri Bilge Ceylanovi, ktorý má len jednu chybu nedokáže nakrútiť kratší film ako trojhodinový. Takú minutáž mala aj snímka Suché bylinky (Les herbes sèches). Hlavná predstaviteľka filmu Merve Dizdar si nečakane  odniesla Cenu za ženský herecký výkon za úlohu protézou handicapovanej ženy, ktorá sa zamiluje do učiteľa. Opäť večná téma téma - samota, neporozumenie, láska a zmysel života. No Ceylan problémom rozumie, jeho úvahy sú múdre, ale epická šírka jeho rozprávania často unavuje. Priveľa rečí, síce nič hlúpe a zbytočné z úst hrdinov nevyjde, ale počúvať ich duševné rozpoloženie tri hodiny je neraz úmorné. Osobitosť a originalitu mu však nikto nemôže uprieť.

Dodin a Eugénia varia delikatesy

Pôvodom Vietnamec režisér Trȃn Anh Hung žije už roky vo Francúzsku a do súťaže sa dostal aj jeho film Vášeň Dodina Buffanta (Passion de Dodin Bouffant) v hlavnej úlohe Benoîtom Magimelom a Juliette Binoche. Obaja boli dlhodobými partnermi, majú spolu aj dcéru Hanu Magimel, nerozišli sa vraj najlepšie, ale film ich opäť dal dohromady, no vraj len na plátne. Ich city vzplanú cez jedlo, láska vraj ide cez žalúdok a spolu dlho a s vášňou varia úžasné francúzske delikatesy. Eugenia má cit pre ingrediencie, nikto ich nedokáže tak dokonale pomiešať, Dodinova láska je zasa jedlo. Po náhlej smrti manželky je takmer stratený, lebo asi už takú úžasnú kuchárku nenájde. V záverečnej scéne sa ho Eugenia aj opýta, či je pre neho skôe manželka alebo kuchárka. Odpoveď znie – kuchárka. No nie je to myslené urážlivo, skôr ako pocta, lebo pre Dodina je jedlo najvyššou métou. Film bol osviežením, ale myslím si, že do súťaže celkom nepatril. Nakrútený bol síce po remeselnej stránke bezchybne, téma bola milá, ale o ničom dôležitom. No pre Francúzov je jedlo možno naozaj všetko. Porota zrejme mala na tento kurz o varení iný názor a dala mu Cenu za réžiu.