Naturom Demento – Kniha mŕtvych, známa tiež pod zvučnejším názvom Necronomikon Ex-Mortis, je viazaná v ľudskej koži, uzamknutá ostrými tesákmi a pazúrmi, obsahujúca ilustrácie s textami o čiernej mágií v sumerskom jazyku zaznamenanými ľudskou krvou. Čítať z nej nahlas znamená koledovať si o veľký problém. Po prvý krát sa objavila už v poviedkach H.P. Lovecrafta, spomína ju vo svojej románovej fantasy Oko draka Stephen King a vraví sa tiež, že dopomohla k vzkrieseniu Jasona Voorheesa v deviatej epizóde Piatka trinásteho (1993). Teda, okrem iného... Jej hlavnou doménou sú však humorne strašidelné príbehy odvážneho Asha Williamsa (Bruce Campbell) z legendárnej filmovej trilógie Smrteľné zlo (1981-1992) režiséra Sama Raimiho, prípadne z remaku prvého dielu Lesný duch, ktorý s inou hŕstkou zlými silami groteskne ohrozovaných postáv priviedol na strieborné plátno Fede Alvarez v roku 2013.

Ako by sa na našu súčasnosť pozerali a hodnotili ďalšie, budúce generácie? Ako by sa budúci človek pozrel na našu planétu a jej stav? Keď my, ktorí tu ešte žijeme v roku 2023, budeme už dávno preč. Dve z kľúčových otázok, na ktoré sa režisér Marc Bauder snaží odpovedať svojím dokumentom Akí sme boli . Za týmto účelom sleduje šiestich protagonistov, ktorí sa na svet a život samotný pozerajú z veľmi odlišných perspektív: astronauta Alexandra Gersta, oceánologičku Sylviu Earleovú, ekonóma Dennisa Snowera, na etiku robotov sa zameriavajúcu Janinu Loh, Matthieua Ricarda, budhistického mnícha, a sociológa Felwina Sarra. Spolu s Bauderom sa púšťajú do hľadania odpovede, ktorá zahŕňa spoločnosť a celé ľudstvo. Marc Bauder sa narodil v Štuttgarte a špecializuje sa predovšetkým na dokumentárne filmy a televízne reportáže, no nakrútil aj hrané filmy ako napríklad Das System (2016).

Nový prírastok do slovenského hraného portfólia evokuje neodbytnú myšlienku o tom, že i príbehy starnú. Pri sledovaní tejto fúzatej konštrukcie filmu Moc Mátyása Priklera o tom, ako nejaký obstarožný minister, kandidujúci na vážny post v Európskej komisii zastrelí na poľovačke omylom osemnásťročného chlapca a potom sa z celej záležitosti jednoducho mlčky vyvlečie, som mala podozrenie, že sme sa ocitli kdesi v provincionálnom výpredaji, kde si skúšame čosi, čo už v tejto dobe nemá ten správny strih ani fazónu. Doba jednoduchého videnia sveta a jeho špinavostí už pominula. Dnes o povahe moci vieme oveľa viac, než v čerstvých 90. rokoch, kde by príbeh v tejto verzii možno ešte nejako zabodoval, o desaťročie skôr by bol asi triumfom odvahy, ale najskôr by skončil v „karanténe“.

Režisér Wim Wenders patril k najdôležitejším predstaviteľom tzv. Nového nemeckého filmu, ktorý nastúpil na scénu na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Wenders prispel do hnutia v siedmej dekáde snímkami, ako Strach brankára pri penalte, Alica v mestách alebo Americký priateľ. Vrchol tvorby a kritického uznania dosiahol ale až v nasledujúcom desaťročí. Paríž, Texas a Nebo nad Berlínom patria medzi najuznávanejšie a najkultovejšie artové snímky, aké boli kedy nakrútené. Režisér a scenárista ale popri nakrúcaniu náročnejších hraných snímok začal pridávať do svojho portfólia aj dokumentárne filmy. Tie nie sú ani náhodou monotematické, častokrát sa v nich ale venuje konkrétnemu druhu umenia. Zrejme najobľúbenejším z nich je portrét kubánskej hudobnej scény s názvom Buena Vista Social Club z roku 1999.

Borkman (Francis Leplay) zazvoní na dvere bytu, v ktorom rodina jeho švagra Louisa Vuillarda (Melvil Poupaud) smúti za stratou malého syna, chce im vyjadriť úprimnú sústrasť, okamžite sa na neho zosype sprcha nadávok a výčitiek a keď Louis zbadá vo dverách aj svoju sestru Alice (Marion Cotillard) zabuchne pred nimi dvere. Nie sú to vítaní hostia. Súrodenci sa totiž už dvadsať rokov nerozprávajú, nevideli sa,  a keď sa náhodou stretli tvárili sa, že s nepoznajú. Touto dramatickou expozíciou sa začína film známeho francúzskeho režisér Arnauda Desplechina Brat a sestra. Príbeh pokračuje o päť rokov neskôr.