Na Zemi sa objavili už asi pred 5000 rokmi. Desať ľudsky pôsobiacich, avšak nadľudskými schopnosťami obdarených obyvateľov planéty Olympia k nám bolo vyslaných s cieľom zneškodniť Deviantov – značne zubatú, vtieravo invazívnu formu agresívnych príšer rôznych veľkostí a tvarov. A Eternals – ako si skupina desiatich hrdinov hovorí – s nimi bojovali vo viacerých epochách, až sa zdalo, že svojho nepriateľa nakoniec definitívne porazili niekedy v 16. storočí. Nikdy do vývoja ľudstva nezasahovali. Nesmeli. Názory naň mali rôzne, dokonca niektorí aj nahlas vyjadrili svoje pochybnosti, či sa ho vôbec oplatí zachraňovať...

Ani renomované vedkyne ako Alma (Maren Eggert) to nemajú vždy v živote jednoduché. Jej možno perspektívny vzťah sa rozpadol, žije sama a okrem práce navštevuje len svojho dementného a nevyspytateľného otca, ktorý ju vždy ničím prekvapí. Aby toho nebolo dosť jej šéf zo slávneho Pergamonského múzea v Berlíne ju donúti k experimentu, aby tri týždne žila humanoidným robotom, ktorého bude skúmať. Prvé stretnutie nedopadne dobre Tom (Dan Stevens) sa akosi zasekne a potrebuje remont. Pracovníčka akejsi továrne na roboty (Sandra Hüller) ju ubezpečí, že bude dokonalý a o niekoľko dní si poň môže prísť. Alma ho bude skúmať, lebo má spĺňať jej predstavy o ideálnom chlapovi.

Jednou z otázok, ktoré kladie dokumentarista Vitalij Manskij deväťdesiatročnej politickej ikone, Michailovi Gorbačovovi, je i tá o nehynúcej vďake pobaltských krajín, oslobodených spod nedobrovoľného sovietského jarma. Strojca perestrojky, fakticky osamotený v honosnej vile, obklopený len starostlivým personálom, veľmi nereaguje a na nástojčívé otázky režiséra odpovedá lakonicky. „Kto vás v Rusku počúva ?“, pýta sa štátnika, penzistu. „Kto chce, ten počuje“, odpovedá. Ťažko sa pohybuje, drží sa chodítka a schody sú veľkým problémom. Keď sa zistilo, že cesta do spálne na druhé poschodie zabrala aj hodinu, postavili mu výťah.

Volám sa Pauli Murray oslavuje americkú nebinárnu hrdinku tmavej pleti (pozn. autora – túto recenziu by som mala písať s použitím zámena „oni“, ale pre zjednodušenie písania budem používať zámeno „ona“). Pauli Murray bola americká právnička, poetka, spisovateľka, aktivistka i farárka, ktorej myšlienky formovali právne argumenty pre rasovú aj rodovú rovnosť v Amerike. Činnosť tejto výnimočnej ženy bola horlivá najmä v otázkach spájajúcich s bremenom nerovnosti. Bola Afroameričanka, bola iná, divná a oficiálne bola vždy definovaná ako žena. Práve boj o rovnosť obral Murray o uznanie, ktoré si počas života tak veľmi zaslúžila. Až doteraz.

Tak ako? Postupne.
Týmito slovami sa začínala väčšina našich rozhovorov. To „postupne“ bolo jeho veľmi obľúbené slovo. Vlastne aj takmer univerzálna odpoveď na väčšinu otázok týkajúcich sa práce.
Čakal som ju aj včera, keď som mu posielal správu, že nový slovenský film Čiary vyhral hlavnú cenu na festivale v Jihlave. Odpoveď na esemesku som už však nedostal, večer ani celý dnešný deň. Mal som z toho zlý pocit, ale s týmto som nerátal. Ani nikto z nás, jeho kolegov z Denníka N a kamarátov.
Miloš Krekovič zomrel. V lete mal len štyridsať rokov.