Tak ako? Postupne.
Týmito slovami sa začínala väčšina našich rozhovorov. To „postupne“ bolo jeho veľmi obľúbené slovo. Vlastne aj takmer univerzálna odpoveď na väčšinu otázok týkajúcich sa práce.
Čakal som ju aj včera, keď som mu posielal správu, že nový slovenský film Čiary vyhral hlavnú cenu na festivale v Jihlave. Odpoveď na esemesku som už však nedostal, večer ani celý dnešný deň. Mal som z toho zlý pocit, ale s týmto som nerátal. Ani nikto z nás, jeho kolegov z Denníka N a kamarátov.
Miloš Krekovič zomrel. V lete mal len štyridsať rokov.

Stále sa tomu nedá veriť. Na takýto typ správ vás nikto nikdy nepripraví. Cez týždeň prišiel do redakcie na poradu. Všetci sme sa tešili, lebo sme sa zase všetci kultúrni redaktori spolu stretli po dlhšej pauze. Vrátil sa v správnom čase, keď malo v krátkom čase za sebou premiéru niekoľko výborných nových filmov, zahraničných aj slovenských. A len málokto vedel filmy rozoberať ako on. Premýšľať o nich z úplne iných uhlov než väčšina filmových recenzentov, neuhnúť pri napísaní vlastného názoru, aj keď mohol ísť proti väčšine ostatných.

Nepísal veľa, ale písal skvele a výborne formuloval. Nemuseli ste s ním súhlasiť, ale vždy dodal výborný text. Mal rád artové veci, ale zároveň sa nikdy intelektuálne nepovyšoval a neignoroval fenomény popkultúry. Nik ho napríklad nenútil ísť na film Päťdesiat odtieňov sivej, on sám cítil ako svoju povinnosť pozrieť si ho a urobiť o ňom text. Bol výborný rovnako ako aj iný starší článok o konci časopisu Bravo. Poňal ho ako list na rozlúčku s kultom niekoľkých generácií tínedžerov. A teraz nás absolútne neplánovane čaká rozlúčka s ním.

Bol rodený Bratislavčan, z dobrej rodiny. Obaja rodičia univerzitní profesori, starší brat Slávo jeden z pilierov nezávislej kultúrnej scény. Miloš chodil na akcie do A4ky, ktorú jeho brat spoluzakladal, a písať začal do kultúrneho časopisu 3/4 revue. Tam som ho zaregistroval prvýkrát, od začiatku bol výrazným autorom. Navyše ľudí, ktorí sa v kultúre a umení vyznajú a ešte to dokážu aj zaujímavo popisovať, na Slovensku nikdy veľa nebolo. Preto som bol veľmi rád, keď začal pracovať s nami v SME a hneď od začiatku aj v Denníku N.

Vyštudoval estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a vždy sa esteticky aj obliekal. Mal svoj štýl – v lete pásikavé tričká, od jesene až do jari baretka. Na oslave tridsiatky ukázal aj trochu iného Miloša. Kamaráti ho vyhecovali, aby šiel zahrať na gitare, tak sa postavil na pódium a zahral Hendrixa. Volali ho Kvetoš, nikdy som sa nepýtal prečo, odkedy si ho pamätám, vždy to k nemu patrilo. Aj súkromný mail mal práve na túto prezývku.
Bol jedným z najväčších flegmatikov, akých som poznal, balkánsko-maďarská krv predkov u neho urobila výhybku. Pôsobil, že ho nikdy nič nedokáže rozhádzať. Od denníkových novinárov sa očakáva schopnosť čo najrýchlejšie reagovať, tou práve neoplýval, ale vyvažoval to tým, že potom obvykle ako v nejakej kartárskej partii uzatvoril partiu esom a poslal ďalší silný text.

Aj keď išiel za niekým na rozhovor, doniesol úplne iné odpovede, ako ste mohli čítať predtým. Za všetky mi ako prvý napadá príklad s Mariánom Vargom, dialóg sršiaci neformálnymi otázkami aj nečakanými odpoveďami.

Písať nekrológ za vlastným kolegom, navyše priateľom, je ten najhorší novinársky žáner. Napíšete, ale šok a smútok tým nikdy nevytesníte.
Nemalo by sa to stávať, takto nečakane a v takomto veku už vôbec nie. Rodičia by nemali prežiť svoje deti a malé deti zo dňa na deň stratiť svojich rodičov. Je to šialene smutné a bolestné.

Prevzaté s povolením z Denníka N

P.S. MIloš Krekobič bol členom Klubu filmových noviniárov, v roku 2020 mu členovia KFN udelili Cenu za filmovú kritiku, ktorú mu odovzdali, tradične, v rámci výhlásenia cien Igric.