Borkman (Francis Leplay) zazvoní na dvere bytu, v ktorom rodina jeho švagra Louisa Vuillarda (Melvil Poupaud) smúti za stratou malého syna, chce im vyjadriť úprimnú sústrasť, okamžite sa na neho zosype sprcha nadávok a výčitiek a keď Louis zbadá vo dverách aj svoju sestru Alice (Marion Cotillard) zabuchne pred nimi dvere. Nie sú to vítaní hostia. Súrodenci sa totiž už dvadsať rokov nerozprávajú, nevideli sa,  a keď sa náhodou stretli tvárili sa, že s nepoznajú. Touto dramatickou expozíciou sa začína film známeho francúzskeho režisér Arnauda Desplechina Brat a sestra. Príbeh pokračuje o päť rokov neskôr.

Dnes večer (15.4.) slávnostne odovzdali bratislavskej koncertnej sále Slovenského rozhlasu ceny Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Slnko v sieti za rok 2022. Najviac nominácii na túto prestížnu cenu mal film Piargy režiséra Ivana Trajkova. Zo šestnástich nominácii sa mu podarilo premeniť až 12, ale prekvapivo najlepším filmom sa stala Obeť režiséra Michala Blaška. Už cena za najlepšiu filmovú réžiu, ktorú takisto získal Michal Blaško to trochu aj naznačovala, no aj tak to bolo veľkým prekvapením. Víťazné ťaženie snímky Piargy však bolo niečo ťažko opakovateľné a kvalitu filmu ešte umocnila aj Cena filmových divákov.

Keď vám otca, inšpiratívneho policajta, zabije člen zločineckej skupiny Lobo, rozhodne to naštve. Rebeccu Quincyovú (Awkwafina) to výrazne motivovalo k tomu byť prvá v ročníku na policajnej akadémií a ísť pri výkone svojho povolania nemilosrdne po krku rozpišťanému synáčikovi šéfky celej organizácie Tedwardovi Lobovi (Ben Schwartz). Podarilo sa jej ho, bohužiaľ, len ako dopravnej policajtke chytiť pri úteku s tehličkami kokaínu v náručí, zatiaľ, čo na ostaných mužov zákona komicky v panike kričal, že na ne na všetky má lekársky predpis. No aj keď Rebecca mala dôvod obviniť ho z až rekordných niekoľkých desiatok zločinov, nestačilo to. „Rodinní“ právnici ho spoza mreží dostali, pričom im k oslobodeniu dopomohol nefunkčný systém. Zatknutím Teddyho však zároveň sama dosť riskovala. Je možné, že si ju chvíľu na to Lobo so svojimi kumpánmi nájde a bude sa chcieť veľmi násilne pomstiť...

Filmov, ktoré vznikajú o rusko-ukrajinskej vojne je veľa, hraných i dokumentárnych, a majú najrôznejšiu úroveň. Pri výpočte tých najlepších môžeme začať niekde pri Donbase (2018) Sergeja Loznicu, Atlantíde (2019) a Odraze ( 2021) Valentyna Vasjanoviča, veľmi výstižný je i Klondike Mariny Er Gorbach a Cesta domov (2019) Narimana Alieva, v ktorom chce otec, krymský Tatár, odviezť z Kyjeva telo mŕtveho syna, vojaka ukrajinskej armády a pochovať ho doma, na Kryme.

Hlavnou postavou koprodukčného rodinného filmu Ako som sa naučila lietať je 12-ročné dievča Sofija z Belehradu. V metropole Srbska sa však vôbec nezdržíme a okamžite spoločne s ňou a s jej trochu neohrabanou babkou Marijou odchádzame do Chorvátska za ich príbuznými. V autobuse so Sofijou absolvujeme posledné telefonáty s ustarostenou mamou a najlepšou kamarátkou, aby po príchode na miesto dievčina stratila na najdôležitejšom predmete svojho života signál. Čo sa spočiatku javí ako katastrofa, sa nakoniec, veľmi neprekvapivo, ukazuje ako výhoda.