Mala sedem rokov, keď jej matka po prvý raz ukázala fotografiu otca. Vraj je to niekto známy, tvrdila psychicky nevyrovnaná Gladys (Julianne Nicholson) a bude pre neho aj pre nich obe lepšie, keď sa to nik na verejnosti nedozvie. Zmätená a večne rozochvená Norma Jeane (Lily Fisher), vo veku keď ju už matka nemôže nechať spávať v šuplíku, si čoraz viac začína uvedomovať, že možno práve ona svojím narodením spôsobila odlúčenie vlastných rodičov. Aspoň tak to pociťuje Gladys a pozvoľna prichádza o zábrany prejavovať to navonok. V určitom kritickom momente – počas skutočného požiaru v Hollywood Hills, stvárneného tiež ako vizualizácia subjektívne pociťovanej psychickej katastrofy – však Gladys prekročí všetky hranice...

Tereza Nvotová patrí bezpochyby medzi súčasné najväčšie talenty slovenského filmu. Presadila sa ako herečka a zároveň aj ako režisérka dokumentárnych a hraných snímok. V roku 2017 upútala predovšetkým tým, že dokázala dostať do kín hneď dva svoje celovečerné filmy; uznávaný dokument Mečiar a sociálno-psychologickú drámu Špina, ktorá sa taktiež dočkala solídneho kritického aj diváckeho prijatia. Režisérka si dala na svoj ďalší projekt celkom načas a po piatich rokoch nám prináša v slovenskom rybníčku vec takmer nevídanú, atmosférický horor s množstvom symboliky s názvom Svetlonoc.

Dvadsaťpäťročná Kya Clarková (Daisy Edgar-Jones) prežila väčšinu svojho života v chatrči, skrytej niekde v rozľahlých močariskách Severnej Karolíny. Tam jej spolu s mamou (Ahna O'Reilly) a štyrmi súrodencami zabezpečil strechu nad hlavou pomerne nevyspytateľný, násilnícky otec (Garret Dillahunt), vojnový veterán, ktorý už stratil akékoľvek ilúzie o ľudstve. Život v súlade s prírodou bol pre matku rajom a radosťou, no náhle fyzické útoky zo strany manžela ju nakoniec motivovali k úteku. Ako čas plynul ďalej, trpezlivosť začali strácaj aj ostatní Kayni súrodenci – a zdá sa, že nikoho z nich ani len nenapadlo, žeby ju mohli vziať so sebou. Lenže ona akoby inštinktívne vedela na otcove nálady správne reagovať. Vedela ako prirodzene splynúť s životom v močariskách a asi aj chápala, prečo sa ľudí tak straní...

Pre relatívne neznámeho režiséra Toma Georgea predstavuje film Vražda v divadle jeho hraný debut, pričom však vo filme nechýbajú v obsadení známe tváre. Zvolený subžáner, či naratívny model detektívky ponúka dostatok priestoru na osobité vyhranie sa s vlastnou režisérskou fantáziou a rozvinutím autorského rukopisu. Vražda v divadle pôsobí na prvý pohľad z dostupných záberov a trailerov ako variácia na klasický detektívny kammerspiel v štýle Vraždy v Orient Exprese či celkovo diela Agathy Christie (k čomu prispieva slovenský distribučný preklad). Hoci snímka vychádza z týchto familiárnych základov a dokonca na ne miestami aj explicitne upozorňuje, predsa v istých ohľadoch vybočuje zo zabehnutej trate.

Aký žáner je film Trojuholník smútku ? Satira, komédia, čierna komédia, tragédia, fraška – asi všetko dohromady. Na takmer všetky neduhy súčasného sveta rozkošatená, nezvime to skrátene, spoločenská satira nenechá na nikom suchú nitku a získala v krátkom čase pre švédskeho režiséra Rubena Östlunda tohto roku už druhú Zlatú palmu na festivale v Cannes. Možno nie je až tak vycizelovaná ako bol Štvorec, ale má oveľa širší rozmer. Možno náhodou, možno vďaka kontemplatívne premyslenému mysleniu, sa Östlund dostal takmer až na koreň problémov, ktoré kvária súčasné ľudstvo. Explicitne sa z niečoho vysmieva, uťahuje, druhé odsudzuje, ba sme-tam v podtóne aj moralizuje, ale celok je bravúrny zložitý naratív, aký sa málokedy vidí. A nesporne koketuje aj agnosticizmom o čom nesvedčí len záver.