Iránske filmy, ktoré k nám prídu zo svetových festivalov, sa trochu paušálne hodnotia v rámci spoločensko-politických kritérií, ako kritika náboženského režimu. Ich apel na divákov v akomkoľvek kultúrnom prostredí je však omnoho širší. Kladú otázky, na ktoré musia hľadať odpovede nielen Iránci. K tým najpôsobivejším patria príbehy o dráme volby, o tom, k akým rozhodnutiam nás dovedie naša morálka, náš osobný kódex morálnej integrity, svedomie a vedomie toho, ako sme ochotní sa k týmto výzvam postaviť.

Atmosféra v košickom Amfiku je výnimočná v mnohých ohľadoch. Obrovský priestor na sedenie, sledovanie filmu pod holým nebom s hviezdnou oblohou, či obrovské plátno hodné Sorrentinových monumentálnych architektonických záberov. Aby to nebolo také ideálne, na premietaní sa sem-tam ocitnú aj pokrikujúci páni s pivom v jednej a cigaretou v druhej ruke. Keď však sedíte dostatočne ďaleko, v tej chvíli je vám to jedno, pretože sa cítite takmer ako doma. Myslím si, že v týchto podmienkach by sa vám aj priemerný film páčil omnoho viac, ako keby ste ho sledovali v tradičnom indoorovom kine.

Mestečko Shadyside, popísané na stránkach početnej a veľmi populárnej knižnej série pre tínedžerov z pera R. L. Stinea, nemá práve najlepšiu reputáciu. V roku 1666 jeho obyvatelia obvinili mladú Sarah Fierovú z čarodejníctva a následne s ňou dosť brutálnym spôsobom naložili. Od tej doby visí nad mestom kliatba. Teda aspoň tak si jeho obyvatelia zväčša interpretujú sériu náhod, ktoré čas od času zmenia aj tých najslušnejších z nich na prekvapivo chladnokrvných vrahov. Píše sa rok 1994 a mladá zamestnankyňa obchodného centra sa aj s pár ďalšími kolegami stane obeťou maskovaného vraha. Už je to tu zas...

Na otázku, či experimentovanie s témou rodinného násilia vo filme Žaby bez jazyka, štylizovanou ako počítačová hra vyšiel, alebo nie, bude odpoveď šalamúnska. To, čo malo vyjsť veľmi nevyšlo, ale zase vyšlo niečo úplne iné a vôbec nie je isté, či je to tá forma a význam, o ktoré autorke šlo.

Pri sledovaní českého dokumentu Jindřicha Andršta Nová šichta si zorientovaný divák nemôže nespomenúť na filmy Drahomíry Vihanovej, jej sympatické cesty za „partami“ chlapov práce, razičmi metra (Rozhovory, 1983), kombajnérmi, smerujúcimi z východného Slovensku na Moravu (Dva týdny se správnými chlapy, 1977), alebo do bane Víťazného februára v Ostrave (Den hlavního inženýra, 1981). Vyznačovali sa nefalšovanou pravdivosťou a schopnosťou oblúkom sa vyhnúť ideologickým komunistickým floskuliam o vedúcej úlohe robotníckej triedy, alebo heslám z 50. rokov ako „ja som baník, kto je viac!“ Neboli to filmy optimistické, vyžarovali tichý obdiv nad ľuďmi, pracujúcimi v kritických podmienkach takzvaného socialistického priemyslu. Vzletné boli len heslá nad nimi, realita videná očami Vihanovej mala úplne iné parametre.