Najhorší človek na svete (Verdens verste menneske)
Nórskeho režiséra Joachima Triera možno bez rozpakov označiť za „lovca duší“. A možno nielen to, jeho chirurgicky presné rezy ich anatómiou majú hodnotu ako umeleckú, tak i sociologickú, pretože v jeho sieťach takmer pravidelne uviazne tá veková kategória, ktorá si svojou nárokovou filozofiou zasluhuje sústredenejší pohľad. Právo na šťastie a slobodu sú tými najobvyklejšími mantrami mileniálov, dezorientovaných absenciou existenčných i materiálnych problémov a v mene práva na slobodnú voľbu, vytrhnutých z tradičných hodnotových súradníc.
Stratené ilúzie (Illusion perdues)
Honoré de Balzac je meno, ktoré asi netreba nikomu predstavovať. Legendárny francúzsky spisovateľ a zakladateľ takzvaného realistického románu sa stál inšpiráciou pre nemálo filmových tvorcov a už začiatkom dvadsiateho storočia sa začali objavovať prvé pokusy o stvárnenie jeho diel na veľkom plátne. O to prekvapivejšie môže pôsobiť, že Stratené ilúzie ako jedna z jeho najvýznamnejších prác, je v podstate prvou veľkou filmovou adaptáciou tejto slávnej románovej trilógie.
Klam (Tromperie/Deception)
Adaptovať knihu (román, poviedku) do podoby scenára nie je najjednoduchšia záležitosť, literárny pôdorys treba v prvom rade prispôsobiť scenáristickým formulkám a schémam fungujúcich na iných naratívnych základoch. Pri novinke vychyteného francúzskeho režiséra Arnauda Desplechina však môžete veľmi rýchlo nadobudnúť dojem, že spoločne s Julie Peyr sa snažili preniesť ducha knihy Philipa Rotha na plátno až tak verne, že rozdelenie na dvanásť kapitol vám bude pripomínať skôr čítanie románu s ilustráciami, respektíve sledovanie adaptácie divadelnej hry. 105 minút filmu Klam sa totiž odohráva výhradne v interiéroch bytov, kaviarní a reštaurácií, kde hlavný hrdina živo konverzuje na striedačku s niekoľkými dôležitými ženami svojho života.
Tieňohra (Stínohra)
Aj tento film demonštruje jav, ktorého príznaky už majú charakter chronický a keďže ostáva bez diagnózy, neliečiteľný. Zdá sa, akoby bolo všetko na mieste, všetky zložky filmu, od réžie, cez kameru i herecké obsadenie sú nastavené profesionálne a odvádzajú mierny nadpriemer. Ale o tom neskôr. Upotene pozliepaný príbeh Tieňohry by možno, so striedavým zažmúrením raz jedného, raz druhého oka, prešiel. Čo mu však absolútne chýba, je akákoľvek pointa, zmysel, výklad a všetko, čo s touto rovinou vzniku a fungovania filmu súvisí. Možno je to náhoda a možno nie, línia týchto „bezvýkladových“ filmov súvisí často s režisérom Petrom Bebjakom. Bol to prípad Správy, ale napríklad aj Jozefa Maka.
Last and the First Man
Pokiaľ by som hneď na začiatok recenzie skúsil popísať pocit, aký som mal zo sledovania sedemdesiat minútového sci-fi experimentu Last and First Men, ide o veľmi podobný zážitok, ako pri sledovaní legendárnej snímky Rampa Chrisa Markera z roku 1962. Rampa bolo sci-fi založené na zápletke cestovania v čase, avšak nakrútené ako sled fotografických záberov s mimo obrazovým komentárom. Svižná zápletka o záchrane budúcnosti na základe vyslania posla do minulosti mala tú výhodu, že trvala iba 28 minút. Naproti tomu Last and First Men, založený na veľmi podobnom princípe audiovizuálnej formálnej a naratívnej zložky, i keď ešte o značný kus abstraktnejšou, trvá vyše hodiny a v tom tkvie zrejme aj najväčší problém celého, vysoko experimentálneho a málo vídaného, projektu.