Los Alamos, umelo vytvorené mestečko v Novom Mexiku, slúžiace ako domov a zároveň vojensky prísne strážené laboratórium, kde sa skupina geniálnych fyzikov snaží vytvoriť atómovú bombu. Musia to stihnúť skôr, ako ich počas práve zúriacej druhej svetovej vojny predbehne nemecký nepriateľ. Trinity – ich deštruktívny výtvor – čaká na odpálenie, hoci zostáva „takmer nulová“, nie však stopercentne nulová šanca, že by pokus mohol mať svojou potenciálnou nezadržateľnosťou zničujúce účinky schopné zničiť celý svet. A dátum prvého testu 16. júla 1945 sa nezadržateľne blíži... V srdci Oppenheimera, majstrovského životopisného filmu režiséra Christophera Nolana, nie je ani tak jeden konkrétny individuálny charakter rozpitvávaný každou jednotlivou replikou, či gestom, prakticky všadeprítomnými konfrontáciami titulnej postavy s inými vedeckými, vojenskými, prípadne politickými autoritami, ale jedna mrazivo nikdy nekončiaca reťazová reakcia. Tá sa pri tom nemusí týkať „len“ medzi sebou exponenciálne reagujúcich súčiastok jedného mechanického zariadenia...

Divák má možnosť v duchu konvenčného curriculum vitae vidieť J. Roberta Oppenheimera (skvelý Cillian Murphy), otca atómovej bomby, už od študentských čias, keď sa ako mimoriadny talent v teórií kvantovej fyziky tak trochu „bil“ s vlastnou neobratnosťou pri práci v laboratóriu. Prvé nadšené pokusy o výučbu na Kalifornskej univerzite a Technickom inštitúte, jeho pre danú dobu nekonvenčné milostné pletky s emocionálne nevyrovnanou psychiatričkou Jean Tatlockovou (Florence Pugh), či Katherine Pueningovou (nádherná, hoci len veľmi skromne herecky využitá Emily Blunt), vdovou po komunistickom aktivistovi, avšak vtedajšou manželkou podobne ideologicky orientovaného lekára, ktorá Oppenheimera motivovala k tomu, aby si ju vzal za manželku, podľa jej slov „staromódnym spôsobom“, teda tým, že s ním otehotnela... Nasleduje mnohopočetný výpočet vedeckých inšpirátorov, spolupracovníkov, konkurentov aj oponentov, ktorí sa pred zrakom publika „zlievajú“ takmer do jednoliatej anonymnej masy. No vybočujú z nej napríklad prorocký držiteľ Nobelovej ceny za fyziku Niels Bohr (charizmatický Kenneth Branagh), Albert Einstein (Tom Conti), rozhovor s ktorým vytvára jedno z naratívneho hľadiska veľmi pútavé tajomstvo odhaľované postupne ako opakujúci sa leitmotív, kolega z Berkeley Ernest Lawrence (Josh Hartnett), slúžiaci spočiatku ako určitý „tlmič“ protagonistových politických názorov v tých najpríhodnejších chvíľach alebo Maďar Edward Teller (Benny Safdie) paralelne s Oppenheimerom konštruujúci snáď ešte zlovestnejšiu zbraň hromadného ničenia – vodíkovú bombu.

A potom je tu ešte na pomerne znepokojivo vykreslenej strane nevedcov generálporučík Leslie Groves (Matt Damon), ktorý Oppenheimera verbuje do projektu Manhattan, kontroluje ho, ale v istom zmysle aj chápe... Prezident Harry S. Truman (takmer nerozoznateľný Gary Oldman), snažiaci sa „privlastniť si“ časť Oppenheimerovho mučeníckeho postoja svojím presvedčením, že svet nebude klásť vinu za útok na japonskú Hirošimu a Nagasaki tomu, kto atómovú bombu skonštruoval, ale tomu, čo vydal rozkaz na jej odpálenie. Aby sa skutočný Oppenheimerov protivník našiel v Lewisovi Straussovi (vynikajúci Robert Downey Jr.), niekdajšom predsedovi Americkej komisie pre atómovú energiu, zaprisahanom antikomunistovi, trpezlivo sa snažiacim zničiť vedcovu reputáciu. Po prvý raz v sérií kontroverzných vypočutí v apríli 1954, kde mu dobre poslúžil jeho „besný pes“ špeciálny poradca komisie Roger Robb (Jason Clarke) a v roku 1959, keď ako nominant prezidenta Dwighta D. Eisenhowera za ministra obchodu USA nebol potvrdený Senátom – v dvoch kľúčových udalostiach, ktoré sa stávajú určitým rámcom zasadzujúcim do myšlienkovo zložitého, informačne mimoriadne zhusteného kontextu realizáciu, testovanie a vôbec prvé vojenské využitie atómovej bomby. Aj s následkami, ktorými jej vznik „popostrčil“ nadchádzajúce nielen politické smerovanie celého sveta.

Toto všetko sú tvorivé prvky, fakty a názorové interpretácie, ktoré divák od životopisného filmu akosi očakáva – obsah tvoria kľúčové udalosti zo života často veľmi kontroverznej, plnokrvne predstavenej a hlavne ľudsky uveriteľnej postavy. Tým, čo Oppenheimera v réžií Christophera Nolana odlišuje od konvenčného žánrového stvárnenia, je forma – respektíve to, ako sa režisér snaží životné peripetie známeho vedca divákovi pretlmočiť. V košatom trojhodinovom rozprávaní nie je problém sa stratiť, ako v režisérových predchádzajúcich vedecko-fantastických víziách Počiatok (2010) a Interstellar (2014), či špionážnom dobrodružstve Tenet (2020). Prostredníctvom dojmového strihu Jennifer Lame režisér vzájomne prelína udalosti spred prvého testu atómovej bomby s Oppenheimerovými vypočúvaniami z rokov 1954 a 1959, pričom neváha nakrátko využiť pozvoľna sa významovo dopĺňajúce flashbacky s flashforwardami, či prorocky apokalyptické predstavy navonok deformujúce realitu vedcovým vnútorným prežívaním. Z efektných záberov reťazovej reakcie sa stáva nielen záznam toho, čo sa deje vo vnútri bomby v priebehu výbuchu, ale sú tiež metaforou k paralelne gradujúcim problematickým zápletkám v rámci Oppenheimerovho vnútra, jeho vzťahov s manželkou a milenkami, kolegami, ku katastrofe spejúceej k politickému pozadiu vzájomnej nedôvery až po veľmi mrazivé a rozhodne nie „len“ dobové posolstvo celého filmu.

V Nolanovom podaní nie je životopis intímnou záležitosťou, ale mainstreamovým veľkofilmom, ktorému dominuje strápený výraz tváre Cilliana Murphyho, akýsi moderný ekvivalent ku kamerovým detailom Utrpenia Panny orleánskej (1928) Carla Theodora Dreyera. Kameraman Hoyte Van Hoytema sa sústredí predovšetkým na neustály dialóg, slovné prestrelky znervózňujúce a samé spejúce k nevyhnutnému výbuchu povedľa prakticky nonstop znejúcej hudbe Ludwiga Göranssona. Zameniteľný dav vedeckých postáv spolu stále o niečom diskutuje, prechádza sa laboratóriami, vlastnými obydliami, uličkami Los Alamos ako postavy v režisérovom Návrate temného rytiera (2012) v jeho síce napätých, no práve vzácne neakčných scénach. Väčšinou ide o nositeľov názorov v rámci úvahy, ktorá z príbehu vzrastá – možno o občas prekvapivé pre potreby príbehu vedecké, z hľadiska filmu však herecké cameá. Nie o plastické charaktery, s ktorými by sa divák sám dokázal stotožniť. Často sú to géniovia akosi nad rámec zrozumiteľnej normálnosti. Dokonca aj od titulného protagonistu akoby si divák mal väčšinu času držať odstup. Dve otvorene sexuálne scény – po prvý raz v kontexte celej nolanovskej tvorby – pôsobia chladne odťažito vzhľadom na myšlienkový kontext, v rámci ktorého sú do deja začlenené.

Hoci je Nolanov scenár na motívy Pulitzerovou cenou ocenenej biografie Americký Prometheus: Triumf a tragédia J. Roberta Oppenheimera z pera Kaia Birda a Martina J. Sherwina veľmi dobre vystavaný a priam matematicky „premyslený“, akoby sa svojím počiatočným odstupom od titulnej postavy snažil byť väčšinu času skôr životopisom atómovej bomby. Keď je približne v dvoch tretinách snímky uskutočnený test Trinity, v geniálne napätej scéne finálneho odpočítavania, niečo zásadné sa v príbehu zmení. Triumfálny vedecký úspech, do ktorého bol nedobrovoľne dotlačený vojnovou nevyhnutnosťou, sa stane pre hlavnú postavu paradoxne jeho najväčším morálnym zlyhaním. Ako vedec prichádza o svoj výtvor, aby nad ním mali od tej doby moc zvolení politickí zástupcovia, netušiaci, aký deštruktívny nástroj majú v rukách. Od tohto momentu je priepasť medzi divákom a Oppenheimerom preklenutá, ľudská stránka vedca sa s prekvapivou naliehavosťou dotkne aj publika, aby v záverečnom strhujúco fascinujúcom dejstve spolu zdieľali vzájomné obavy, že určitý bod návratu bol prekonaný. Oppenheimer je vynikajúci film, informačne bohatý, myšlienkovo zložitý – dokonca aj zábavný, keď sa snaží zrozumiteľne vysvetliť zopár kľúčových princípov kvantovej fyziky. Pre milovníkov artového kina síce môže byť až príliš remeselne dokonalý a preštylizovaný, aby vyznel skutočne úprimne... Preplnený dialógmi až na prasknutie však nezabúda ani na nadčasové, pre dnešnú dobu stále viac než aktuálne posolstvo a nádhernú, hoci dosť mrazivú pointu v poslednej vyslovenej replike.

Oppenheimer, USA ,Veľká Británia, 2023
Dĺžka: 180 minút
Réžia: Christopher Nolan
Predloha: Kai Bird (kniha), Martin Sherwin (kniha)
Scenár: Christopher Nolan
Kamera: Hoyte van Hoytema
Hudba: Ludwig Göransson
Strih: Jennifer Lame
Zvuk: Kevin O'Connell, Richard King, Gary Rizzo
Scénografia: Ruth De Jong, Adam Willis, Claire Kaufman
Masky: Andrea Steele
Kostýmy: Ellen Mirojnick
Produkcia: Christopher Nolan, Emma Thomas, Charles Roven
Hrajú: Cillian Murphy, Emily Blunt, Matt Damon, Robert Downey Jr., Florence Pugh, Josh Hartnett, Casey Affleck, Rami Malek, Kenneth Branagh, Benny Safdie, Dylan Arnold, Gustaf Skarsgård, David Krumholtz, Matthew Modine, David Dastmalchian, Tom Conti, Michael Angarano, Jack Quaid, Josh Peck, Olivia Thirlby, Dane DeHaan, Danny Deferrari, Alden Ehrenreich, Jefferson Hall, Jason Clarke, James D'Arcy, Tony Goldwyn, Devon Bostick, Alex Wolff, Scott Grimes, Josh Zuckerman, Matthias Schweighöfer
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 20. júla 2023
Foto: CinemArt SK