Divadelná hra ukrajinskej národnej buditeľky, spisovateľky a poetky Lesji Ukrainky (1871-1913) Lesná pieseň z roku 1911, bola prvý krát inscenovaná v Kyjevskom dramatickom divadle v roku 1918. Ide o príbeh dedinského mládenca Lukáša, ktorý sa zamiluje do lesnej žienky Mavky a dvojica sa pokúša žiť spolu v dome, ovládanom jeho matkou. Tá je večne nespokojná s jej pracovným výkonom pri poľných prácach a tak jej miesto zaujme vdova Kylyna. Lukáš načas na Mavku zabudne, ale ona sa mu pripomenie cez hudbu z píšťalky z dreva vŕby, na ktorú sa premenila.

Na prelome 19. a 20. storočia sa motív lásky človeka k prírodnej bytosti objavuje u niekoľkých známych autorov, v rozprávke Malá morská panna u Hansa Christiana Andersena, v poviedke Undine nemeckého básnika Friedricha de la Motté Foqué, alebo v hre Gerharda Hauptmanna Potopený zvon. V českom prostredí sa ho ujal Jaroslav Kvapil a napísal Rusalku, zhudobnenú Antonínom Dvořákom v rovnomennej opere. Adaptoval ju na pomery českej literárnej produkcie s odkazom na erbenovskú tradíciu a rovnako k naratívu pristúpila i Lesja Ukrajinka. V pôvodnej forme sa v ňom objavujú prvky symbolizmu a dekadencie, láska k efemérnej bytosti, skôr symbolu než reálnemu človeku a zároveň prepojenie lásky a smrti. Lukáš totiž v závere hry umiera a v smrti sa vracia k svojej láske.

Filmových adaptácií Lesnej piesne je niekoľko a počínajú rokom 1961. Najznámejšou je verzia režiséra Jurija Iljenka z roku 1981, v mnohom poplatná sovietskemu vkusu a dobovému komunistickému úzusu vo vymedzení dovoleného a nedovoleného. Prebleskuje v nich však snaha o zobrazenie úzkeho a živého vzťahu človeka a prírody, začleneného do kontextu folklóru západnej Ukrajiny podobne, ako to kedysi realizoval vo filme Biely vták s čiernym znamením (1971) a ešte skôr ako kameraman Paradžanovho filmu Tiene zabudnutých predkov (1964).

Snaha uchopiť charakteristické kultúrne motívy ako súčasť národnej identity a vychádzať pritom z domácej ukrajinskej literatúry, bola pre sovietskych aparatčikov nebezpečným krokom, lebo sa urputne snažili zjednotiť všetky násilne pripojené národy do umelo vytvorenej konštrukcie sovietskeho človeka a sovietskej kultúry. Fakt, že šlo o ruské kolonizačné snahy nič nezmenil ani deklarovaný obrat režimu, lebo tento imperiálny prístup prežil cára, komunistov a trvá dodnes.

Na verziách príbehu lesnej víly Mavky a dedinského mládenca Lukáša sa dajú ilustrovať všetky dobové priority, ako estetické, tak ideologické, od národnobuditeľských z prelomu storočí, cez opatrné kriesenie národných motívov z obdobia „oteplenia“ v ZSSR v 60. rokoch, až k jeho rozprávkovému potenciálu. Poradil si s ním po svojom ako komunizmus predperestrojkových 80. rokov, tak kapitalizmus 21. storočia.

V najnovšej verzii Mavka: Strážkyňa lesa je les chránený ekologický raj, plný života a najrôznejších bytostí zvieracích i poloľudských. Lukáš je sirota, má len strýka na smrteľnej posteli. V lese pozná Mavku a zamiluje sa do nej. Tomuto vzťahu sa veľmi neraduje ani les, ani dedina. Navyše sa do deja dostáva zlá Kylina, v tejto verzii už nejde o Lukášovu vnútenú nevestu, ale údajnú dedičku píly na kraji lesa. Prichádza so snahou obnoviť ju a dať okolitým ľuďom prácu. Má teda v rukách značný korupčný potenciál, všetci na jej podmienky kývnu. Kylina je nejaká obdoba zlej kráľovny z rozprávky o Snehulienke, chce za každú cenu zachovať svoju krásu a k tomu potrebuje listy zo zázračného stromu. Tie má doručiť práve Lukáš, sprevádzaný jej dvoma bodygardami. V službách elegantnej a aristokraticky nafúkanej krásky je i jej francúzsky krajčír. Má na starosti jej starostlivo modelované outfity. Na píle sa objaví obrovský lesný kombajn a ničí les so všetkým, čo mu príde do cesty. Je teda potrebné poraziť sily ničiace prírodu a jej obyvateľov. Tu nasleduje prirodzene hollywoodsky happy end, na rozdiel od pôvodnej tragickej love story.

Výsledok adaptácie je, samozrejme, prispôsobený diváckym a komerčným záujmom, ale ukrajinský Animagrad vychádza v ústrety týmto požiadavkám s prijateľným vkusom a hlavne vysokou profesionalitou nielen technologickou, ale i dramaturgickou. Je to jedno z najväčších východoeurópskych štúdií. Bolo založené v roku 2012 a má na konte značné množstvo úspešných projektov. Ich Ukradnutá princezná (2018) sa premietala i v našich kinách a podpísali sa pod neho rovnakí tvorcovia, režiséri Oleh Malamuž, Oleksandra Ruban a scenárista Jaroslav Vojcešek.

Mavka: Strážkyňa lesa (Mavka.The Forest Song), Ukrajina, 2022
Dĺžka: 99 minút
Réžia: Oleksandra Ruban, Oleh Malamuž
Predloha: Lesja Ukrajinka (kniha)
Scenár: Jaroslav Vojcešek
Hudba: Dario Vero
Produkcia: Irina Kosťuk, Jegor Olesov, Anna Jelisejeva
Hrajú: Natalka Denisenko, Elena Kravets, Sergej Pritula, Nazar Zadniprovskyj, Oleg Skripka, Natalija Sumskaja
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 20. júla 2023
Foto: CinemArt SK