Pochybnosti o zmysle a význame pokračujúcich seriálov o Vikingoch s odkazmi na historicky efektívnejšie dokumentárne a docufiction filmy napríklad na History Chanell, asi nie sú úplne na mieste, a to nielen z dôvodov presnejšieho vzdelávacieho zásahu. Je stále viac jasné, že v prípade seriálovej tvorby tohto druhu ide o inú rovinu edukačných ašpirácií, ak teda pripustíme, že v príbehoch hrajú nejakú podstatnejšiu rolu a nie sú len zábavným relaxom, akčnými naháňačkami a milostnou gymnastikou v dobových kostýmoch. Podieľajú sa na vytváraní imaginácie inej doby, odlišných mravov a hodnôt, čo je vo výchove k chápaniu kontrastnej plurality globalizujúceho sa sveta podstatná mentálna zručnosť. Samozrejme, že ani zďaleka netreba predpokladať, že vykúzlenie inakosti bude stopercentné. O to vôbec nejde, dôležité je, aby najmä mladí diváci mali predstavu o jej formách a rozmeroch. Zároveň je stupeň rekonštrukcie atmosféry doby a jej odlišností jedno z možných kritérií tohto a ďalších iných historických počinov.

Všetko to začalo jednou videonahrávkou, ktorú v kritickej chvíli odoslala Shelly (FKA Twigs) jej kamarátka Zadie (Isabella Wei) na mobil. Tajuplného Vincenta Roega (Danny Huston), veľmi vplyvného muža, ktorý z najvyšších priečok moci často krát ťahá za nitky mimoriadne manipulatívnym a zločinným spôsobom, by existencia podobného dôkazového materiálu asi veľmi nepotešila. Panika však Zadie dovedie priamo do náruče prenasledovateľov, nehovoriac už o tom, že pár Roegových šeptaných slov do ucha ju prakticky doženie k samovražde. Ak Shelly nechce dopadnúť podobne, musí svoj mobil dobre ukryť a okamžite sa dať na útek. Možno by nebol zlý nápad ani úmyselne vraziť do dvojice hliadkujúcich policajtov, ktorí by mohli nájsť v jej kabelke nedbalo skryté vrecúško s drogami - keby jej prenasledovatelia už dýchali na chrbát tak veľmi, žeby sa ich nemohla striasť inak. A tak sa zatknutá a súdom odporúčaná na liečbu závislosti ocitne v jednej protidrogovej liečebni spoločne s Ericom (Bill Skarsgård), budúcou osudovou láskou svojho života...

Možno s istou dávkou presvedčenia tvrdiť, že pozvania od bohatých, vplyvných mužov z technologického priemyslu do ich vzdialených a izolovaných rezidencií by sa spravidla mali odmietať. Aspoň to nás už niekoľko rokov s veľkým dôrazom učia filmy a televízne seriály. Napríklad v celovečernom debute Alexa Garlanda Ex Machina (2017) sa mladý programátor zapletie do nebezpečnej hry zahŕňajúcej nevyspytateľnú umelú inteligenciu na pozemku svojho excentrického šéfa. Podobne je tomu aj v sedemdielnej minisérii Vražda na konci sveta (A Murder at the End of the World, 2023),  ku ktorej možno odteraz zaradiť aj režijný debut herečky Zoë Kravitz – pomerne sebavodomo inscenovaný thriller Tiché znamenie.

Už na strednej bola Rex Simpsonová (Emma Roberts) veľmi šikovným dievčaťom. Vďaka jej nápaditým vynálezom „prečkal“ komplikovanejšie životné časy nejeden floridský krab, či lamantín. S mamou, nadšenou pre takmer všetko, s čím malo niečo spoločné NASA, sledovali každý nádejný štart. Prijatie na univerzitu mala prakticky zaistené aj so štipendiom. Hlavu plnú snov a v srdci neuveriteľné odhodlanie si každý z nich splniť. Lenže život sa sem-tam zvykne aj pri dobrom nasmerovaní vykoľajiť. Namiesto ďalšieho štúdia tak Rex dala prednosť starostlivosti o chorú mamu, a keď došlo na najhoršie, neváhala ani priložiť ruku k dielu a pomôcť jej po tom všetkom akosi zvláštne bezradnom otcovi Calvinovi (SamRobards). Aktuálne má už 28 rokov, živí sa ako barmanka so záľubou v nekonečných party, príležitostne zápasí s krokodílmi a so svojou najlepšou kamarátkou Nadine Caiovou (Poppy Liu), zamestnankyňou fitness centra, sa momentálne chystajú na stretnutie strednej školy po desiatich rokoch. A možno naň príde aj Toddrick Spencer (Sebastián Yatra), v minulosti zakríknutý študentík, no dnes miliardár „fušujúci“ do ciest na obežnú dráhu, ktorého vraj Rex pôvodne veľmi inšpirovala...

Taliansky režisér Dario Argento nakrútil pravdepodobne svoj najznámejší film Suspiria už ako uznávaný tvorca talianskeho kriminálno-mysteriózneho subžánra prezývaného giallo. Týmto termínom sa označovali drsné a výrazne štylizované talianske filmy vychádzajúce z lacných zošitových krimi románov, pre ktoré bola charakteristická žltá obálka (slovo v giallo označuje v taliančine práve žltú farbu). Argento ako majster tohto podžánra kombinoval pomerne jednoduché krvavé mysteriózne príbehy s úchvatnou estetickou stránkou, pričom jeho filmy z formálneho hľadiska pripodobňovali až umelecký film. Film Suspiria je napokon pre giallo čosi podobné ako Nočná mora z Elm Street pre americký podžáner slasher, ktorý zväčša nepracoval s nadprirodzenými prvkami. Ani Argentove staršie snímky neobsahujú fantastické prvky, a tak predstavuje Suspiria pre Argenta nové smerovanie. V Suspirii sa Argento vzďaľuje od kriminálnych príbehov a prikláňa sa väčšmi k hororu, pričom však ostáva verný svojmu bohatému vizuálnemu štýlu.