Vzťahy medzi mestečkami Sunnyvale a Shadyside sú poriadne napäté už nejaký ten piatok. Pokiaľ Sunnyvale patrí medzi jedni z najbezpečnejších a najprosperujúcejších miest vo fiktívnej verzií Ameriky z pera mnohopočetného autora knižných hororových príbehov pre dospievajúcich R.L. Stinea, je to susednému Shadyside viac-menej na truc. Tam mladí celý čas len snívajú o tom, že jedného dňa uniknú niekam inam, lebo osud im pravdepodobne nechystá nič lepšie ako užívanie, či distribúciu drog prípadne šancu stať sa obeťou sériového vraha, či to v „záchvate“ neprekonateľných ambícií dotiahnuť až na jeho miesto. Približne v roku 1666 totižto domáci nešťastne upálili jedno mladé dievča, čo si dovolilo zmýšľať trochu inak než zvyšok spoločnosti a mýty, legendy, báje (plus mínus nejaký ten hoax) tvrdia, že celé mestečko odvtedy drží v patovej situácií nepríjemná kliatba. O tom, ako to s kliatbou začalo, aj ako sa jej hŕstka pubertiakov odhodlala so cťou čeliť, už nám divákom čo-to povedala veľmi príjemná filmová trilógia Ulica strachu s podtitulmi 1994, 1978 a 1666 režisérky Leigh Janiak, ktorú v týždňových intervaloch vypustila v roku 2021 do sveta streamovacia platforma Netflix.

Film Vandráci na ostrove ľudožrútov je niekedy viac, inokedy menej zábavným cestopisom troch mužov po ostrove Papua Nová Guinea. Celovečernému filmu predchádzal seriál Vandráci, ktorý sa vysielal na televízii Prima, kde rovnakí traja – herci Pavel Liška a Jan Révai a kameraman Hynek Bernard putovali po Južnej Amerike.Príbeh, alebo skôr cestu rámcuje tajomne prezentovaná informácia, že na ceste do krajiny, kde funguje biela, ale aj čierna mágia ich bude sprevádzať Miloslav Stingl. Teda presnejšie povedané jeho drevená bábka. Pavel Liška bábku predstavuje a aby osvetlil logické prepojenie bábky s cestovateľom, vydáva sa na vyšehradský cintorín k jeho hrobu. Spolu s konštatovaním, že Miloslav Stingl sa chcel na Papuu Novú Guineu vrátiť, ale už sa mu to nepodarilo, je to vo filme, bohužiaľ, jediná informácia, kto vlastne Miloslav Stingl bol. A to je veľká škoda.

Luxusné rezorty, otvorené pre uzavretú skupinku ľudí, sú zrejme po úspechu seriálu Biely lotos v kurze. Po druhej sérii príbehov, nakrútených podľa rovnomenného románu austrálskej spisovateľky Liane Moriarty, je zrejmé, že opakovacia taktika nie je v žiadnom prípade záruka úspechu. Tvorcovia Úplne cudzich ľudí na čele so skúseným americkým scenáristom DavidomE. Kellym, ktorý sa podieľal na úspešných seriáloch ako Veľké malé klamstvá (Big Little Lies), Mala si to vedieť (Undoing) alebo Advokát (Lincoln Lawyers), tu nedokázali prepísať literatúru do účinnej dramatickej podoby, redukovať rozsiahle epické výklady do situácií a úspornejšie narábať so slovom. Zdá sa, že pri zložitom, niekoľko vrstevnatom obsahu to nebola úplne jednoduchá úloha a na definitívnej filmovej podobe je to vidieť. Miestami pripomína expresívnu divadelnú konverzačku, inde divoké experimentálne psycho s nie celkom čitateľnými zámermi.

V časoch, keď záujem o Hviezdne vojny tak trochu upadá, prichádza druhá a záverečná séria seriálového Andora, ktorý pred troma rokmi viac než prekvapil. Ba čo viac, spomedzi všetkých filmov či seriálov, stal sa najlepšie hodnoteným projektom podľa kritikov, a ani druhá séria na tom vôbec nič nezmenila. Ako sa podarilo uzavrieť prerod titulného hrdinu k osobe, ktorú poznáme z filmového Rogue One a súčasne zachytiť vznik plnohodnotnej rebélie oponujúcej čoraz agresívnejšiemu Imperiu?

Sociálnu drámu, alebo to, čo za tento žáner považujeme, možno nakrútiť všelijako. Takže máme pocit všade prítomnej špiny a je nám zle od žalúdka, ale aj tak sa vo všetkej tej špine trbliece svetielko nádeje. A netrbliece sa iba v naše mysli, ale je na plátne, vidíme ho, aj keď možno patrí skôr do ríše rozprávok, ako do sociálnej drámy.