Medzi slovenskými dokumentaristkami, ale kľudne aj dokumentaristami, by sme asi ťažko hľadali postavu, ktorá sa tak dlhodobo, sústredne a s odvahou, venuje neuralgickým až patologickým spoločenským javom ako Zuzana Piussi. V jej portfóliu kritických pohľadov na fungovanie štátneho systému má dôležité miesto téma výkonu práva. Venuje sa jej dôkladne a v najrôznejších kontextoch a súvislostiach. Filmy ako Očista (2021), ale aj Ukradnutý štát (2019), či Od Fica do Fica (2012) a, samozrejme aj ďalšie, modelujú realistickú topografiu stavu spoločnosti a ozvučujú jej neriešené problémy. Ďaľším je film Pachová stopa, ktorý práve prichádza do kín.

Tentokrát ju zaujíma používanie pachovej stopy ako dôkazného materiálu v kriminalistike. Na základe tejto nedokonalej a jasne spochybnenej metódy, padli obvinenia a vysoké tresty až do výšky 19 rokov. Jednotlivými prípadmi nás s režisérkou sprevádza predseda spolku Šalamoun, bývalý disident John Bok. Spolok na podporu nezávislej justície sa zaoberá
kauzami odsúdených, pri ktorých je podozrenie, že došlo k justičnému omylu a boli porušené práva obvinených na spravodlivý súdny proces. Prvou je kauza Lukáša Dobeša, obvineného zo zavraždenia ženy a odsúdeného na 17 rokov. Mal pri zatknutí 19 rokov, so zavraždenou sa nepoznal a Bok zo spisu zisťuje, že z miesta činu neboli odobrané odtlačky ani DNA. Odsúdili ho po roku vyšetrovania na základe pachovej stopy. Neodvolal sa, lebo mu advokát povedal, že to nemá cenu. Keď si odsúdený nepodá odvolanie, jeho prípad nemôžu preskúmať vyššie inštancie a je definitívne uzavretý. Právnik Jaroslav Cejnar hovorí o tom, že proti odvolaniu bola matka Dobeša, tak to musel rešpektovať. Ona vysvetľuje, že už jednoducho nemali peniaze a celý proces ju stál 400 tisíc korún. Dala jej ich matka z peňazí, našetrených na dôchodok. Odvolanie na súde v Brne nič na rozsudku nezmenilo.

Dozvieme sa, že používanie pachovej identifikácie ako dôkazu, je v západných krajinách zakázané. České ministerstvo vnútrazadalo odborný posudok, skúmajúci relevanciu metódy. Desivé výsledky štúdie boli následne utajené. Jej vedúcim bol Ludvík Pinc, špecialista na etológiu a odorológiu so skúsenosťami psovoda. Skutočnosť, že pes dokáže reagovať na nepostrehnuteľné reakcie psovoda, lebo psa vedie na vôdzke a je tam i očný kontakt a dokáže teda identifikovať vzorku intuitívne podľa jeho reakcií, je zrejmá a jasne tak spochybňuje funkčnosť metódy.

Ďalším prípadom je vražda poštovej úradníčky v Skřípove na Opavsku. Martin Balhar bol na pošte dve hodiny pred vraždou. Kapitán Rychlý, ktorý prípad vyšetroval mu oznámil, že bol ich poslednou možnosťou. Prišli nato 10 mesiacov po vražde. Balhar dostal 19 rokov. Po dvoch rokoch sa prihlásil nejaký väzeň s tým, že vypočul rozhovor dvoch odsúdených o vražde poštovej úradníčky. Vyšetrovatelia na nich neprišli. Bol pripravený svedčiť s tým, že zostane anonymný. Sudkyňa takéto svedectvo nepripustila a jeho výpoveď tak ostala v súdnom spise. Svedok nakoniec spáchal samovraždu. Pri obnovenom procese súdoslobodenie zamietol a argument, že táto metóda je nespoľahlivá, štátny zástupca David Bartoš vyvrátil tým, že na jej overenie neboli použité policajné psy. Ako sa ukázalo, nebola to pravda. Dekanka fakulty, kde test prebiehal potvrdila, že šlo o policajné psy.

Desiatky ľudí odsúdili na základe pachovej stopy a justičný systém by musel všetkých oslobodiť, prípadne ich odškodniť a tak sa nič nedeje. Stále sa pracuje s posudkom istého Martina Kloubka, dôsledne vyvrátený odborníkmi. Kloubek však medzitým zomrel a tak „jde všechno dál“. Ďalšou „autoritou“ v obhajovaní pachovej stopy je Ladislav Křápek. David Šimek, bývalý vojak strávil vo väzbe rok a pol. Obvinili ho na základe pachovej stopy z toho, že pod auto štátneho zástupcu dal ručný granát. „Funguje to tak, že neschopná policie, když nemá pachatele a potřebuje to na někoho hodit, tak povolají pana Křápka a on im urobí pachovú komparáciu tak, aby mali dôkaz na páchateľa, ktorého chcú obviniť.“ Popis jednotlivých prípadov, vrátane Radima Žondry, obvineného z napadnutia tenistky Petry Kvitovej opäť na základe známej metódy, aj keď mu sedem svedkov bolo ochotných svedčiť, že v inkriminovaný čas bol na stavbe a sú z toho dokonca fotografie a súd týchto svedkov odmietne predvolať, má rozmer justičnej svojvôle, nekompetentnej a vlastne rovnako trestnej.

Pripomína a zrejme sa tiahne nielen s „odborníkmi“ ako Kloubek alebo Křápek, ale i sudcami z obdobia komunistickej totality, keď bol účel dôležitejší ako pravda. Vôbec nie je náhoda, že to zaujíma bývalého väzňa a disidenta Johna Boka. V jedenej zo scén popisuje zadržanie komunistickou políciou, spôsob jednania i absurditu obvinení. Od teroru pachovými dôkazmi nemajú ďaleko. Na záver osloví režisérka predsedu Sudcovskej únie Judr. Libora Vávru. Ten omyly pripúšťa, ale vzhľadom k výsledkom prerokovávania českých sťažnosti na Európskom súde pre ľudské práva to vyzerá percentuálne dobre. České súdy vydajú v priemere 3000 rozsudkov denne a percento omylov je napríklad v porovnaní s výrobou áut firmy Toyota, kde tvorí 4%, veľmi nízke. Vávra nemá lepší príklad. Približuje tak typ mocenského byrokratického myslenia, pre ktoré sú čísla rozhodujúce. A pachová stopa pomáha k dobrým číslam. Zaznejú na konci. Percento objasnenosti vrážd je v USA 60 percent, vo Francúzsku a Švédsku je to 75 percent a na čele je Česká republika s oslňujúcimi 97 percentami. Dôvod, prečo zodpovedné orgány nezakážu nespoľahlivú metódu, ničiacu ľudské životy, sa vynára z rozprávania s mrazivou naliehavosťou.

Tento film svojím dôsledným spracovaním i racionálnymi, logickými argumentami a schopnosťou vidieť celý problém v presahoch, nielen čo do aktuálnej situácie, ale aj v súvislostiach s minulosťou, má potenciál otvoriť verejnú debatu. Dúfam, že sa tak naozaj stane.

Pachová stopa (Scent Evidence), Česko, Slovensko, 2024
Dĺžka: 78 minút
Réžia: Zuzana Piussi
Scenár: Zuzana Piussi
Kamera: Zuzana Piussi
Hudba: Lucia Piussi
Strih: Sebastián Kučkovský
Zvuk: Jan Richtr
Produkcia: Vít Janeček
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 6. februára 2025
Foto: ČSFD cz.