Jej talent nájsť tie správne slová, ktoré by boli schopné presvedčiť porotu na súde aj o úplne nemožnom, bol nespochybniteľný. Škoda len, že ako žena a navyše ešte čiernej farby pleti v Mexiku je v rukách svojho šéfa len nástrojom na to, aby si väčšinu zásluh následne pripísal sebe a jej frustrujúco nechal iba „omrvinky“. Rita Mora Castrová (vynikajúca Zoe Saldaña) práve dopomohla tímu právnikov vyhrať proces, v ktorom jednoznačne vinný, avšak majetný a politicky vplyvný klient, oficiálne, nie lenže mnohopočetnými údermi nezabil svoju manželku, ale vraj bol obvinený protiprávne, lebo sa podľa zmanipulovaných dôkazov zabila sama. A tak Rita zase raz volá svojej matke s almužnou na výplatnej páske, či výčitkami svedomia, namiesto radosti z profesijného úspechu. Pričom vie, že budúcnosť jej iné, ako obdobne morálne problematické prípady určite nechystá. Pravdepodobne bude celé dni zavalená spismi, drieť bez šance na skutočné priateľstvá, či intímne vzťahy. Žiť ako v pasci, pokým jej na ulici niekto nenavlečie vrece cez hlavu, neodvlečie ju do pristavenej dodávky, aby sa po niekoľkých hodinách a niekde zrejme veľmi ďaleko ocitla priamo pred hlavou miestneho drogového kartelu...

Zmizne zo sveta tak, ako desaťtisíce nezvestných v Mexiku, o ktorých ich príbuzní nemajú žiadne informácie? Nevedia, či vôbec ešte žijú, či neotročia v krutých podmienkach alebo neležia niekde na dne masových hrobov, ako ďalšie číslo v štatistikách obetí organizovaného zločinu? Nie, to Juan „Manitas“ Del Monte (skvelá Karla Sofía Gascón) má pre Ritu v zálohe jednu veľmi svojráznu požiadavku na právne zastupovanie. V duchu magického realizmu aj archetypálnej psychológie osobnosť grázla, ktorý, aby prežil obklopený inými grázlami, musel nevyhnutne a prakticky každodenne dokazovať, že je silnejší, krutejší a nápaditejší v podrazoch, je len jeho tieňom. Tieňom, ktorý má korene v toľko utajovanej kríze rodovej identity. Ako sám tvrdí, od čias, kedy v ranom detstve vôbec začal premýšľať, túži po tom byť ženou. Rita musí teraz držať jazyk za zubami, obhliadnuť osvedčené kliniky na zmenu pohlavia v Bangkoku, Tel Avive alebo kdekoľvek to bude možné. Presťahovať z bezpečnostných dôvodov jeho manželku Jessi (Selena Gomez), až príliš navyknutú na život v zlatej klietke a snívajúcu o záletoch s milencom Gustavom Brunom (Édgar Ramírez), aj s malými synmi do Švajčiarska. Keď totiž operácia dopadne tak, ako si Manitas naplánoval, má v pláne predstierať svoju smrť rukami konkurencie. Koniec koncov, jeho stará osobnosť drogového kráľa musí symbolicky zomrieť, aby sa „znovuzrodil“ v podobe, ktorá mu je prirodzene bližšia – ako Emilia Pérez. Keby sa mu zmena nepodarila, musel by sa asi zabiť sám. Dokáže sa však skutočne odstrihnúť od svojej minulosti a spretrhať všetky rodinné väzby s milovanými? Nie je to z jeho/jej strany len pokus uniknúť pred zločineckou identitou a vyviniť sa zo všetkého, čo spáchal/a? Aj samotný doktor Wasserman (Mark Ivanir) potrebuje mať v týchto otázkach jasno skôr, než nadviaže na hormonálnu liečbu a chytí do rúk skalpel. Nakoľko sa telesná zmena prejaví aj z duševnej stránke ľudskej osobnosti? A ako sa asi zachová Emilia vo chvíli, keď – určite nie náhodou – stretne Ritu o štyri roky neskôr v Londýne?

Snímka Emilia Pérez režiséra Jacquesa Audiarda je francúzsko-belgickou koprodukciou nakrútenou v španielčine a angličtine, svojráznou žánrovou mozaikou, v ktorej sa scény zo súdnej siene striedajú s náhľadom do podsvetia organizovaného zločinu v zmysle príbehu o vzostupe a páde výraznej zločineckej osobnosti na úrovni epickej gangsterky. Je to tiež výrazný sociálny komentár o spoločenských nepomeroch medzi jednotlivými vrstvami, varujúci nad desivými počtami nezvestných v Mexiku. Je to
vzťahová štúdia príležitostne sa štylizujúca do pre latinsko-americkú produkciu charakteristickej melodrámy, až telenovely – za ktorú by sa nehanbil ani Pedro Almodóvar. Existenciálna úvaha o tom, čo robí človeka človekom, o vplyvoch minulosti na formovanie osobnosti, o identite, jej zámene a trpkej strate. Tragédia takmer operných rozmerov, v ktorej kríza rodovej identity môže pôsobiť deštruktívne na okolie formou zločinných praktík hlavnej postavy, sebadeštruktívne voči nej, keď už nedokáže „žiť“ vo vlastnej koži, ale aj podnietiť pozitívne zmeny v altruistických postojoch, keď sa naplno začne prejavovať potlačovaná osobnosť Emilie po „znovuzrodení“ na operačnej klinike. Lenže aj to najlepšie strážené tajomstvo sa raz nevyhnutne musí dostať na svetlo sveta, a kde si nie je človek sám sebe najväčším nepriateľom, začne vystrkovať rožky ľudská spoločnosť.

Na vrch toho všetkého je Emilia Pérez tiež muzikál rôznych hudobných štýlov – nie s prvkami vážnej hudby, ani nie typicky zameraný na pop. Niekedy čarujúci katarznými emóciami profesionálnym spevom, inokedy znervózňujúci šeptavým prednesom ráznych slov v usporiadanom repovom rytme. V akejsi babylonskej zmesi jazykov, žánrových motívov, typických aj atypických naratívnych prvkov – kde najmä tanečné vystúpenia snímané kamerou Paula Guilhaumea nepripomínajú ani tak film, ako skôr do filmovej podoby pretavenú inú formu javiskového umenia, a kde sú všetky potrebné aspekty scény navrhnuté autorkou výpravy Emmanuelle Duplay – nakoniec majú medzi spevákmi svoje miesto aj nespeváci, harmonické melódie a energické rytmy od Camille a Clémenta Ducola sú kombinované s príležitostne a vhodne v rámci celku piesní odmeranými falošnými tónmi, či vybočeniami z očakávaných rytmov. Je to veľmi živé, zaváňajúce človečinou, nachádzajúce dokonalosť výrazu vo vlastnej zámernej nedokonalosti. A keď v textoch piesní dôjde aj na Ritin podľa nej veľký zadok, rýmy na slová ako vagínoplastika, či dojímavé vyznanie Manitasovho syna údajnej „tete“ Emilii, že vonia ako jeho zosnulý otecko, film nezabúda ani na slušnú dávku jemného humoru.

Srdcom toho všetkého je ale téma zmeny pohlavia a fascinujúci, univerzálne zrozumiteľný herecký výkon Karly Sofíe Gascón, ktorý robí prechod z jednej strany rodového spektra na druhý opačný tak autentickým. Je presvedčivá v stvárnení drsného drogového kráľa, ktorý pod vrstvami vlastnej osobnosti skrýva emocionálnu krehkosť, aj jedno intímne tajomstvo, schopné ho behom lúsknutia prsta pred konkurenciou definitívne zdiskreditovať... Aj v stvárnení jeho ženskej alternatívy, ktorá neobávajúc sa už prejavovať svoju citlivosť navonok, oslobodená, len letmo priťahovaná minulosťou a väzbou na milované deti späť, dokáže sa rozpamätať na mužskú pragmatickosť vlastných dávnych činov a využiť kontakty podsvetia na pozitívnu vec – napríklad pri manažovaní neziskovej organizácie vracajúcej telesné pozostatky nezvestných späť ich rodinám, aby sa sami mohli „odstrihnúť“ od vlastných nedoriešených stránok minulosti. Výkon sa nespolieha len na zmenu kostýmov Virginie Montel a líčenie. Nadobúda pre film nový významový rozmer - pre herečku citeľne osobný - práve vďaka faktu, že sama v minulosti podstúpila zmenu pohlavia. Aktuálne sa tiež stala historicky prvou transgender herečkou nominovanou na Oscara za herecký výkon v hlavnej úlohe.

Veľké plusové body patria aj Jacquesovi Audiardovi, Thomasovi Bidegainovi, Lée Mysius a Nicolasovi Livecchimu, pretože tlmočia príbeh hlavnej postavy v pútavej charakterizácií, ktorá spracováva ústrednú tému zmeny pohlavia na všeobecne zrozumiteľnej, nadčasovej, všekultúrnej úrovni tak, že jej cez nielen telesnú, ale aj duchovnú symboliku charakterového prerodu, zmeny životných postojov, života, smrti, či predstáv posmrtného života porozumie aj ten najnevďačnejší internetový frfloš, ktorý za podobnými príbehovými motívmi vidí hneď politickú agitku. Príbeh, ktorý režisér v minulosti napísal ako rovnomenné operné libreto, nachádza inšpiráciu v románe Écoute francúzskeho spisovateľa Borisa Razona z roku 2018. Dráždi divácku zvedavosť napätými očakávaniami, scénami, ktoré ponúkajú napriek jasnému, priamemu výrazu viacero možných interpretácií, motivujú k premýšľaniu. A to všetko hlavne vďaka veľmi prirodzene pôsobiacej ľudskej konfrontácií hlavnej hrdinky s blízkymi vo vzťahoch, ktoré sa môžu v prvom pláne javiť rovnako tak špecifickými a výnimočnými, ako ozdobenými príjemnou každodennou všednosťou. Emilia Pérez je vynikajúci film v každom ohľade. Vyžaduje však publikum s otvorenou mysľou a najmä oči nezaslepené predsudkami.

Emilia Pérez, Francúzsko, Belgicko, 2024
Dĺžka: 133 minút
Réžie: Jacques Audiard
Scenár: Jacques Audiard
Kamera: Paul Guilhaume
Hudba: Clément Ducol, Camille
Casting: Carla Hool
Zvuk: Erwan Kerzanet, Cyril Holtz, Niels Barletta, Aymeric Devoldère
Scénografia: Cécile Deleu
Masky: Romain Marietti, Emmanuel Janvier, Julia Floch-Carbonel
Kostýmy: Ariane Daurat, Virginie Montel
Produkcia: Jacques Audiard, Pascal Caucheteux, Anthony Vaccarello, Valérie Schermann
Hrajú: Karla Sofía Gascón, Zoe Saldana, Selena Gomez, Édgar Ramírez, Adriana Paz, James Gerardi, Stéphane Ly-Cuong, Mark Ivanir, Yohan Lévy, Eduardo Aladro, Emiliano Hasan
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 13. fabruára 2025
Foto: ASFK