Viťazom 50. ročníka ceny César sa stal film Emília Pérez
Tesne pred udeľovaním Oscarov vyhlásili v piatok večer /28.2.2025) ceny francúzskych akademikov César. Tátom prestížna cena, ktorá je francúzskou obdobou Oscara, sa tohto roku udelila už po 50. raz. Víťazom jubilejného ročníka sa stal (nie náhodou) a triumfoval na celej čiare film Jacquesa Audiára Emilia Perez, ktorý je favoritom aj na Oscaroch. Predsedníčkou poroty bola už po druhý raz Catherine Deneuve. Čestného Césara si prevzali americká herečka Julia Roberts a francúzsky režisér Costa-Gavras. Myslíme si, že netreba k cenám osobitný komentár, teda pozrite si výsledky a môžete ich porovnávať s víťazmi Oscarov.
Návrat do akcie (Back in Action)
Bolo to na detskej oslave, ktorú organizoval poľský agent niekdajšej KGB pre svojich najmladších potomkov, keď si Chuck (Kyle Chandler) sledujúci celú akciu na diaľku a dávajúci cez vysielačku pokyny, ako v nej postupovať, všimol, že sa jeho dvaja obľúbení operatívci držia za ruky. Nasleduje pár vyčítavých slov o prekročení rozpočtu, keď uvidí, v akom aute vôbec prišli do cieľa. A to ich krytie – teda, že Emily (Cameron Diaz) a Matt (Jamie Foxx) momentálne predstierajú manželstvo – si pre presvedčivosť vlastného hereckého výkonu tiež asi nemuseli hneď nacvičiť reálnymi milostnými pletkami. Každopádne, obom sa podarí ukradnúť, čo potrebovali – tajomnú malú krabičku slúžiacu ako univerzálny kľúč k všemožným spôsobom elektronického zabezpečenia. Na úteku poriadne prefackajú zopár protivníkových poskokov. Spojka na letisku Baron (Andrew Scott), s ktorým kedysi Emily absolvovala jedno nie práve zábavné rande, im zaistí prepravu domov lietadlom. Len, čo však obaja stihnú skonštatovať, že ich dnešná akcia bola až podozrivo jednoduchá, dôjde aj na poriadnu komplikáciu. To, že v lietadle si pre nich teroristi nachystali pascu, by asi až tak nevadilo. To len Emily Mattovi odrazu prezradí neočakávanú informáciu: „Som tehotná.“
Stále som tu (I‘m Still Her/Ainda Estou Aqui)
V zatiaľ bezpečnom koši Európy zrejme málo vieme, čo sa odohrávalo v Brazílii počas dlhých viac ako dvadsiatich rokov od 1964 od 1985. Možno si ešte spomenieme, že Brazília mala prezidenta s českými koreňmi (Juscelino Kubitchek), ale to, že v roku 1964 bol v Brazílii štátny prevrat, ktorý napokon viedol k vojenskej diktatúre už málokto registruje. Keď sa historické udalosti premietnu do výsostne osobného príbehu konkrétnych ľudí, je to hádam ten najlepší spôsob, ako rozprávať príbeh. Či už literatúrou, alebo filmom. A presne to urobil režisér Walter Salles, keď adaptoval knihu s názvom Stále som tu Marcela Rubensa Paivu. Ten v knihe rozpráva príbeh svojho otca, svojej mamy a celej ich rodiny.
Opica (The Monkey)
Len prednedávnom predstavil americký režisér, herec a scenárista Osgood Perkins originálny a temný hororový film Longlegs, ktorý zaujal temnou atmosférou, netradičným spracovaním a démonicky pôsobiacim Nicolasom Cageom. Preto istotne viacerých fanúšikov žánra potešilo, že už po polroku prichádza Perkins s novým hororovým zárezom, ktorý navyše vychádza z poviedky majstra hororovej literatúry Stephena Kinga. Z pôvodného traileru sa divák veľa nedozvedel, a tak bol film pre tých, ktorí nečítali Kingovu predlohu, pomerne záhadnou záležitosťou. Vydedukovať sa dalo, že zlo bude vychádzať z hračkárskej naťahovacej opičky s činelmi, ktorá v skutočnosti nebude len takou obyčajnou detskou hračkou, ale ponesie so sebou čosi desivé a vražedné.
Farby zla: Červená (Kolory zła: Czerwień/Colors of Evil: Red)
Replikovať nápad s farbami, označujúcimi jednotlivé diely, je po slávnej trilógii Krzystofa Kieślowského Tri farby: biela, modrá a červená (1993-1994) už akosi automaticky podozrivý. Autorka detektívnych románov Malgorzata Olivia Sobczak ich síce označila ako Farby zla a vybrala si bielu, červenú, žltú a čiernu. Ide teda o tetralógiu s hlavnou postavou, prokurátorom Leopoldom Bilskim (Jakub Gierszal). Prvú časť Farby zla: Červená zrejme budú nasledovať ďalšie. O čo v nich pôjde nevedia ani českí, či slovenskí čitatelia, lebo Sobczakovej romány zatiaľ u nás v prekladoch nevyšli. Autorka je zaraditeľná do množstevného označenia „huby po daždi“, takto ju častuje jeden a možno viacerí poľskí kritici. V tomto „kvalitatívnom duchu“ sa nesie i film. Ťažko povedať, do akej miery sa na predvedenej recyklácii podieľal román a do akej formičky Netflixu, ale výsledok je možno uspokojivý pre divákov, ktorí práve objavili, že v Poľsku vznikajú aj detektívky.

