Dvadsiateho tretieho januára zverejnila Americká akadémia filmových umení a vied (AMPAS) nominácie na Oscara. Emilia Pérez, muzikál Jacquesa Audiarda o transgender gangsterovi, prekonal rekord v počte nominácií na Oscara, ktoré získal film, nakrútený v inom ako anglickom jazyku. Na štvrtkovom vyhlásení ich film získal 13 – o tri viac ako Tiger a drak Anga Leeho v roku 2001 a Roma Alfonsa Cuaróna v roku 2018. A Karla Sofía Gascón sa stala prvým transrodovým hercom nominovaným na Oscara. Elliot Page bol totiž nominovaný za film Juno v roku 2008 ešte ako Ellen Page, 12 rokov pred zmenou pohlavia.

Kto je ústrednou postavou filmu Hammarskjöld - Boj za mier dánskeho režiséra Pera Flya? Druhý generálny tajomník Organizácie Spojených národov (OSN), po Nórovi Trygve Lieovi, Dag Hammarskjöld. Dodnes sa považuje za najvplyvnejšieho šéfa OSN, svoj mandát vykonával od roku 1953 do 18. septembra 1961, keď tragicky zahynul pri leteckom nešťastí blízko Ngdoly vo vtedajšej Rodézii, mal len 56 rokov. Predpoklad byť tak úspešný a populárny mal už napísané v rodnom liste, veď jeho otec Hjalmar Hammarskjöld bol predsedom švédskej vlády počas prvej svetovej vojny. Dag nikdy nebol v nijakej strane, ale vždy pôsobil na vysokých postoch (tajomník vládneho výboru pre nezamestnanosť, tajomník Národnej banky Švédska, štátny tajomník pre zahraničné záležitosti) potom generálny tajomník OSN – toľko fakty. Pôsobil vo veľmi hektickom období, keď sa moci v USA ujal John F. Kennedy a z Moskvy riadil svetové dianie Nikita Chruščov. Bol veľmi úspešný snažil sa zmierniť vzťahy medzi Izraelom a arabskými štátmi, dosiahol prepustenie amerických pilotov, ktorí bojovali v kórejskej vojne, a riešil aj Suezský prieplav. To mu však nestačilo vzal si do hlavy dekolonizáciu Afriky.

Po výraznejších hraných filmoch o architektoch by sme asi pátrali márne a dôvody sú zložitejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Najjednoduchšie riešenie a zároveň najzradnejšie je totiž sfilmovať biografické fakty a vtesnať ich do nejakej spoľahlivej dramatickej štruktúry so začiatkom a koncom. Režisér Brady Corbet so svojou spoluscenáristkou a manželkou Monou Fastvold volili menej overenú a riskantnejšiu cestu. Snažia sa sprítomniť osudy fiktívnej osoby, maďarského architekta László Tótha vo filme Brutalista spôsobom, ktorý narába mnohými „prístupovými kódmi“ a otvára jeho príbeh na niekoľkých úrovniach tak, aby sme spôsobu, akým žil, vnímal svet a tvoril, rozumeli.

Všetko to spôsobila neočakávaná snehová búrka, ktorá sa neskôr rozrástla až do podoby „bombového“ cyklónu. Wilhelmina Davisová s prezývkou Willa (Meg Ryan) to mala pôvodne namierené do Bostonu. Jej bývalá láska z Wisconsinskej univerzity William Davis (David Duchovny), s ktorým spolu neprehovorili už viac ako dve dekády, zase pre zmenu cestoval do Austinu. Oba ich lety museli z bezpečnostných dôvodov pristáť na regionálnom letisku v nejakej nemenovanej Tramtárií, odkiaľ mali každý chytiť nový spoj do svojho vytúženého cieľa vo chvíli, keď príroda opäť začne spolupracovať. Spočiatku v dave spolucestujúcich, alebo hľadajúc, v akej zásuvke by si nabili svoje mobily, sa obaja snažia tváriť, že toho druhého nevideli. Koniec-koncov, majú tiež čo robiť, aby sa v zmätenej situácií a v neznámom prostredí sami zorientovali. Nieto ešte, aby v zdvorilostnej konverzácií plnej neúprimných fráz, z akých sa za mlada zväčša smiali, keď ich používal niekto iný, robili všetko preto, aby sa vyhli boľavým stránkam ich nie práve doriešeného bolestného rozchodu. Prečo by ale posledný februárový deň priestupného roka nemohol pre nich byť symbolickým dňom navyše v ich vzťahu, príležitosť k vypovedaniu zatiaľ nevypovedaného?

Téma, ktorá síce trvalo sprevádza spoločenské diskurzy ako filozofické, tak morálne, politické i ekonomické, je znova v kurze a to zásluhou technologického boomu, vedeného navyše všetkými možnosťami AI. Čo je a čo nie je pravdou, teda skutočným priebehom najrôznejších situácií, obsahom tvrdení a výrokov a všetkého, čo je možné meniť, zastierať alebo manipulovať, sa dá overiť a uviesť na pravú a pravdivú mieru. Teda vo väčšine prípadov. Na tie ďalšie si budeme musieť počkať. Takto to vyzerá v ideálnej a optimistickej verzii. Sú však aj iné, menej prijateľné, ale neodstrániteľné. „Pravda“ sa mení so zmenou uhlu pohľadu a vlastne aj toho, kto ju hľadá. Právd je vždy na výber a čas ich dokáže meniť k nepoznaniu. Ešte pred nejakou dekádou by možno tieto tvrdenia vyzneli formálne a rečnícky. Dnes musíme nad obsahom pojmu „pravda“ nielen rozmýšľať, ale právo na pravdivé súradnice čohokoľvek, čo sa ho týka, i vyvracať, aktívne brániť a stále pochybovať. Je to dosť nepohodlné a chce to riadnu dávku odvahy.