Téma dobrovoľného odchodu zo života rezonuje v umeleckých dielach odjakživa. Avšak pohľad spoločnosti na túto tému sa postupom rokov menil. Čo je zaujímavé, najmä ak si uvedomíme, že medicína postupuje a mnohé vážne choroby sa darí liečiť, napriek tomu sú pomerne bežné prípady, keď sa nevyliečiteľne chorí ľudia rozhodnú pre dobrovoľný odchod zo života. Rôzne štáty k tejto otázka pristupujú rôzne, je iba málo takých, kde je eutanázia povolená. V hranom filme sa tejto témy zmocnil španielsky režisér Alejandro Amenábar vo filme Hlas mora. Režisér aj predstaviteľ Ramóna Sampedra (film bol nakrútený podľa skutočného príbehu) Javier Bardem získali viaceré ocenenia, režisér Veľkú cenu poroty z Benátok, Bardem takisto Volpiho pohár pre najlepšieho herca, Zlatý glóbus z Európskych filmových cien pre režiséra a Bardem za najlepšieho herca. A napokon Amenábar získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film.

Vyjadriť filmom pochody, ktoré sa odohrávajú v duši človeka, jeho radosti, smútky, jeho pochybovanie či otázky je asi najťažšia úloha pre filmára. Tým skôr, ak nechce rozprávať dramatický príbeh, ale rozhodne sa pre dokumentárne stvárnenie. Mladá režisérka Paula Ďurinová sa o to veľmi odvážne pokúša v svojej tvorbe stále, nielen vo filme Lapilli. Lapilli - bazické telesá, ktoré sa radia do pyroklastického materiálu, ten vzniká pri erupciách magmatu. Sú súčasťou sopečných mračien a spoločne s tzv. pumami sa ukladajú skôr pri povrchu. Po erupcii sa lapilli hromadia v okolí sopiek. Toľko Wikipedia. A toľko možno vysvetlenie, ktoré vlastne vysvetlením nie je. Aká teda bola cesta k filmu? Prečo tento názov? A ako sprostredkovať to, čo je hlboko ukryté vnútri človeka?

Tento rok uplynulo 100 rokov od smrti Franza Kafku, ktorý sa však svojou literárnou tvorbou stal nesmrteľným. Jeho odkaz odznieva v rôznych podobách naprieč celým spektrom ľudskej umeleckej tvorby, napríklad už len v prívlastku „kafkovský“. Nie je tak prekvapivé, že sa tento rok objavuje hneď niekoľko produkcií pripomínajúcich nemecky píšuceho spisovateľa. Medzi ne patrí seriál Kafka a v kinách práve uvádzaný film Nádhera života - dojímavá dráma, ktorá skúma posledný rok života Franza Kafku zameriavajúc sa na jeho nečakaný a transformačný milostný príbeh s Dorou Diamantovou.

Predstava, že sa chce žena so štyrmi deťmi, najmladšie má cca 4 roky a najstaršia dcéra je tínedžerka v puberte, realizovať v práci, je i vo vysoko sociálne empatických a ženám naklonených severských podmienkach mierne povedané, sťažená. Rozdelenie rolí v rodine má svoju logiku, nepriestrelnú aj napriek existujúcej snahe ju zvrátiť, popierať jej biologickú podmienenosť, alebo aspoň nastaviť tak, aby vyhovovala ambíciám oboch rodičov. Situácia v manželstve Marie a Sigmunda je sťažená aj tým, že ona je týmto stavom frustrovaná a za hlavného vinníka sa snaží označiť svojho manžela. Zápasí navyše s vlastnou neschopnosťou problémy vo vzťahoch riešiť, kvôli nezvládnutých emocionálnym návalom hnevu a agresie. Vo filme Až na veky sledujeme priebeh narastania napätia až do momentu, keď Marie odchádza, ocitne sa sama v cudzom byte a jej úvahy o tom, čo sa vlastne stalo sú stále bez šance čokoľvek pochopiť a čokoľvek zvrátiť. Pokúšajú sa o vzťahové poradenstvo, ale Sigmund stráca s jej reakciami po nejakom čase trpezlivosť a niet sa čomu čudovať.

Od 28. novembra do 1. decembra sa v bratislavskom kine Lumière uskutočnil stredoeurópsky festival talianskeho filmu MittelCinemaFest, ktorého hlavným organizátorom je Taliansky kultúrny inštitút. Tvorilo ho osem nových snímok od renomovaných i menej známych tvorcov, zväčša uvedených na významných medzinárodných festivaloch (Benátky, Berlinale, Cannes, Rotterdam). Príbehy sa odohrávali v rôznych historických obdobiach i v súčasnosti, niektoré v rozpätí viacerých desaťročí.