Bol to v istom zmysle jej úspešný pohovor na miesto zdravotnej sestry v novom vedeckom projekte na Cambridgeskej univerzite, ktoré ju „vyšvihlo“ až na priekopnícku pozíciu embryologičky. Malej laboratórnej myši, ktorú sa biológovi Dr. Robertovi Edwardsovi (James Norton) práve podarilo oplodniť, sa podarilo nenápadne uniknúť zo sklenenej nádoby. A kým ju pekne na štyroch hľadal na podlahe, narazil na dva trčiace prsty z deravej ponožky na jednej vyzutej nohe Jean Purdyovej (Thomasin McKenzie). Stála tam v porovnaní s ostatnými hľadajúcimi prekvapivo vzpriamene, pokojne a v dlaniach jemne zakrývala protagonistku veľkého úteku. Bob ihneď vedel, že niekoho takto rozvážneho do tímu potrebuje. Koniec koncov, za vyzutú topánku sušiacu sa momentálne na radiátore mohol on sám, keďže nedal Jean inú možnosť, ako vstúpiť do kaluže, pokým ju pred pár minútami nie práve ohľaduplne obiehal na bicykli. Píše sa rok 1968. Cieľom ich výskumu sa má stať oplodnenie in vitro – niečo, čo im médiá, vláda, cirkev, aj podporné komisie na financovanie budú poriadne komplikovať. Svojho spojenca, našťastie, nájdu v pôrodníkovi Patrickovi Steptoeovi (Bill Nighy), ktorý sa nebojí vyskúšať aj inovatívne chirurgické metódy, ak existuje šanca, že dokážu pacientkam pomôcť...

Snímka Joy režiséra Bena Taylora je dobovým pohľadom na nádejné začiatky výskumu, jeho z rôznych dôvodov problematický priebeh, až po takmer zázračné narodenie Louise Brownovej (s prostredným menom Joy) 25. júla 1978, prvého dieťaťa narodeného z vajíčka oplodneného v laboratóriu. Je to hraný film snažiaci sa s určitou ľahkosťou a nadhľadom spracovať látku významovo vhodnejšiu pre dokument. Zhŕňa najdôležitejšie fakty, mapuje priebeh od začiatku kontroverzne posudzovaného „pokusu“ až k nádejne očakávanému happy endu - akoby bol v prvom rade životopisom samotného výskumu. V druhom pláne sa zameriava na spoločnosť a jej zväčša negatívne reakcie – Bob počas krátkej chvíle získa prezývku Dr. Frankenstein aj s obvinením, že sa hrá sa na Boha. Konkurenční vedci pokrytecky oponujú názorom, že podobný výskum vlastne ani nie je zaujímavý, čo sa odrazí najmä na zámerne nedostatočnom financovaní. Vyjadrujú svoje obavy, že dieťa zo skúmavky sa môže narodiť s vrodenou poruchou (ani si nepripúšťajú možnosť, žeby mohlo byť zdravé), v náboženskom zmysle bez duše, a kto sa potom bude oň starať. Jednu kontroverznú tému pri svojej zákernej argumentácií ešte doplnia hneď o problematiku eutanázie, ku ktorej by to všetko malo vraj „logicky“ viezť. Z trojice spolupracujúcich vedcov sa tak stávajú „šialenci“, nepremýšľajúci nad dôsledkami vlastného konania.

Scenár Jacka Thornea podľa námetu Rachel Mason, Emmy Gordon, Shauna Toppa (tvorcov, ktorí sami majú osobnú skúsenosť s umelým oplodnením) sa zastáva žien-pacientiek, na ktoré akoby o všetkom naokolo rozhodujúce pohoršené autority ani len nepomysleli, rovnako tak sa snaží dodatočne oceniť doposiaľ málo uznávané zásluhy Jean Purdyovej na výslednom vedeckom úspechu. Upozorňuje na fakt, že mať dieťa nie je žiadnou samozrejmosťou alebo výsadou všetkých žien, nech už sú spoločenské očakávania akékoľvek. Neplodnosť je vnímaná ako choroba, ktorú sa treba pokúsiť liečiť. Mať dieťa by malo byť slobodnou voľbou tak, ako cirkvou toľko odsudzovaná možnosť interrupcie. Koniec-koncov, v tomto duchu sa v príbehu tiež pokúša obhájiť prísna, no v kľúčových momentoch prívetivá vrchná sestra Muriel (Tanya Moodie) praktiky Dr. Steptoea. Ten síce privádza na svet chcené deti. Pomáha s počatím tým rodičom, ktorým sa to nedarí. Avšak, prečo by nemal pomáhať aj ženám, čo otehotneli nechcene. Nebude predsa riskovať, že sa nechajú zmrzačiť, prípadne pripraviť o život neobratným zákrokom na nejakej ilegálnej klinike.

Zo skromnej skupinky anonymných „testovacích subjektov“ sa stane Vajíčkový klub individualít s len naznačeným síce, no ľudsky uveriteľným príbehom, túžiacich po naplnení svojich nádejí o rodičovstve. Ako určitá mikrovzorka postojov v rámci úvahy vzrastajúcej z príbehu sú prítomné ženy-manželky, ktorým chýba len málo pre dotvorenie obrazu „tradičnej“ rodiny. Ženy, ktorých manželia sú od pondelka do štvrtka „v pohode“, len v piatok si radi vypijú a skončí to zväčša zopár modrinami na počas pravidelných očkovaní pre zrakmi Jean odhalenom stehne. Aj ženy žijúce samé, nie však osamelé, pre ktoré má profesijné uplatnenie, či vôbec potreba konštruktívne sa vyjadriť navonok inú váhu, než konvenčný rodinný život. Ani sa nepotrebujú ihneď viazať na muža presadzujúceho si len svoje predstavy a očakávania od druhých.Koľkokrát sa falošná stránka nádeje stane v príbehu tým najviac frustrujúcim, aby nakoniec príbeh šťastného páru, ktorému sa podarilo stáť za úspešným narodením – hoci divák vopred tuší, že tento raz už to musí vyjsť – pretavil do skvelého, napätým očakávaním aj tak rozochveného finále. Ľudský príbeh trojlístka vedcov stojacích za prvým úspešným umelým oplodnením je nakoniec až to posledné, čakajúce viac-menej v úzadí, čo snímku Joy zdobí a dotvára ju ich pozvoľnou plnokrvnou charakterizáciou.

Práve príbeh embryologičky Jean Purdyovej skvelo zahranej Thomasin McKenzie upozorní na názorové postoje konzervatívnejšej časti spoločnosti. Po spriaznení sa s údajným „Dr. Frankensteinom“ nie je vítaná v kostole a nechce sa s ňou stretávať ani vlastná matka Gladys May (Joanna Scanlan). Vo chvíľach najväčšej osamelosti, čeliac frustrácií jedného neúspešného pokusu za druhým, až kým sa v pomyselnom boji s veternými mlynmi protagonistom konečne nepodarí aspoň o krôčik pokročiť vpred, sa tiež rozvíja motív matkinej rakoviny a potreba byť v jej blízkosti ako opora. Aj s pozvoľna dávkovaným odhalením, nakoľko je téma nemožnosti otehotnieť, prípadne iných zdravotných prekážok ju spôsobujúcich a s ňou spojených, aj pre samotnú Jean skutočne osobnou záležitosťou.

Joy je v zásade konvenčne nakrúteným príbehom podľa skutočnej udalosti, kde si kamera Jamieho Cairneyho najviac všíma pokorný, cieľavedomý a najmä ľudsky súcitný výraz sympatických hercov, polorozpadnuté zákutia podfinancovanej nemocnicenavrhnutej autorkou výpravy Alice Normington, či dobové kostýmy Sinéad Kidao. Hudba Stevena Pricea nenápadne podkresľuje nejednu stvárnenú dramaticky serióznu udalosť, aby postavy náladovo povzbudil výber zväčša nesentimentálnych rádio hitov doby, v ktorej sa odohráva dej. Trojlístok hlavných predstaviteľov na čele s nápadito premýšľavou Thomasin McKenzie, optimisticky nezlomným Jamesom Nortonom a sucho úprimným, avšak pod prísnym výrazom tváre nápadne súcitným Billom Nighym, dodáva scénam potrebnú pútavú energiu. Pričom hlavnou dominantou je scenár, ktorý najmä v preskúmavaní spoločenskej roviny príbehu nenápadne pomrkáva obzvlášť na diváka dnešnej doby s úmyslom upozorniť ho na nadčasovú otázku: Nerieši názorovo polarizovaná spoločnosť súčasnosti stále tie isté problémy? A neargumentuje náhodou tými istými ohranými frázami vždy, keď je šanca zase raz prísť so zásadným vedeckým objavom, čo by mohol urobiť šťastnými nejedného z nás? Film nakoniec nezabúda upozorniť, že Nobelovou cenou ovenčený vedecký „pokus“ je z dnešného pohľadu už dávnou minulosťou a podaril sa. Prečo by sa teda nemal podariť aj nejaký ďalší iný, súčasný? A práve v takto položených otázkach sa skrýva to, čo robí film Joy takým dôležitým. Je dobré, že sa vôbec pýta.

Joy, Veľká Británia, 2024
Dĺžka: 115 minút
Réžia: Ben Taylor
Scenár: Jack Thorne
Kamera: Jamie Cairney
Hudba: Steven Price
Strih: David Webb
Zvuk: Glenn Freemantle, Nina Rice
Scénografia: Alice Normington, Sarah Kane
Kostýmy: Sinéad Kidao
Producenti: Finola Dwyer, Amanda Posey
Hrajú: Bill Nighy, Thomasin McKenzie, James Norton, Charlie Murphy, Rish Shah, Tanya Moodie, Joanna Scanlan, Eoin Duffy, Douggie McMeekin, Ella Bruccoleri, Cecily Cleeve, Toby Williams
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz