Pôvodná Hrozba smrti režiséra Rowdyho Herringtona z roku 1989 zastihla svoju hviezdu Patricka Swayzeho vo vrcholnej forme - v krátkom čase medzi vyzvaním Baby, aby nesedela v kúte v Hriešnom tanci (1987) Emilea Ardolina, tri roky po tom, čo jej hereckú predstaviteľku Jennifer Grey zabil, aby veľmi netrpela v Červenom úsvite Johna Miliusa na pozadí akejsi tínedžerskej vízie o sovietskej vojenskej invázií do USA... Strašením nového nápadníka Demi Moore a občasnými romanticky posmrtnými pokusmi vytvoriť s ňou ako - tak vzhľadnú hlinenú vázu na hrnčiarskom stole v Duchovi (1990) Jerryho Zuckera, či v stvárnení bankového lupiča, čo by si rád zasurfoval s tajným policajtom Keanu Reevesom v Bode zlomu (1991) Kathryn Bigelow. Bol to akčný film, ktorému nedominovala akcia, ale dôraz na charakterizáciu postáv často pomenovaných po žánrových ikonách klasického westernu, mierne melodramatické zápletky a zvraty robiace z motorestu Double Duce postmodernú verziu zapľuvaného Saloonu, kde si drsne dávali do „držky“ desperáti, ženy pochybných mravov s náležite odhalenými výstrihmi a opatrní aktivisti s výhradami voči škodlivosti pasívneho fajčenia, dusiaci sa v esteticky so všetkým naokolo splývajúcim mrakom noirového zadymenia.

Bola to predzvesť konca svalnatých, spotených „jaskynných“ mužov, traumatizovaných z neuspokojivo ukončených guerillových bojov vietnamskej džungle a iných jej geografických ekvivalentov, čo dominovali ideálom hrdinstva na konci 80. rokov v podobe rambovského Sylvestera Stalloneho, či jednočlenne predátorského komanda Arnolda Schwarzeneggera. Rovnako tak prísľub nástupu pre 90. roky charakteristického návštevníka klipovo efektne nasnímaných diskoték (v tomto konkrétnom prípade síce viac v štýle živých koncertných vystúpení country & blues), čo pri akcií skôr než svaly používa vlastný mozog. Swayzeho James Dalton síce ešte nezastavoval nezastaviteľné autobusy (Nebezpečná rýchlosť - 1994), ani nezvažoval, ktorý drôtik má prestrihnúť na práve tikajúcej bombe, či kanistri s VX plynom (Skala – 1996). No pred každým vyprovokovaným úderom už v rámci žánru netradične stoicky postával s šálkou kávy v ruke a prehľadom majiteľa titulu veľkého doktorátu z filozofie za menom, pričom sa riadil „hlbokomyseľným“, pre iné postavy vôkol seba aj diváka inšpiratívnym mottom, že: „Žiadna bitka nemá víťaza.“ Kto by to bol povedal o chlapíkovi najatom ako vyhadzovač v bare, do ktorého sa často chodievali „vyblázniť“ výpalníci z radov miestneho „podnikateľa“. Bol síce macher v choreografií erotických scén s Kelly Lynch postojačky alebo v ľahu na kolmom výbežku strechy prenajatého domu len kúsok od verandy vždy sa závistlivo prizerajúceho hlavného „záporáka“, v akcií sa však hýbal čo najúspornejšie a tak trochu podľa vzoru Toshirô Mifuneho z legendárnej Telesnej stráže (1961) Akiry Kurosawu. Skrátka, napäto čakal na ten najvhodnejší moment k rýchlemu, no dostatočne účinnému a divácky čo najzábavnejšiemu úderu, keď sa mu už za žiadnych okolností nedalo vyhnúť.

V istom zmysle už týmto „premýšľavejším“ postojom Swayzeho hrdina zjemňoval toxickú maskulinitu prekompenzovaných eg vôkol seba. Aj keď dvojzmyselné vtipy v opakujúcich sa replikách typu: „Myslel/a som, že si väčší,“ nakoniec poslúžili len na zakamuflovanie pôvodného konkurenčného porovnávania si určitých vybraných telesných proporcií v posmešne psychoanalytickom zmysle k hrdému vystavovaniu vlastnoručne zašívaných jaziev z minulých konfliktných stretov. Na druhej strane doposiaľ nie je isté, či pôvodný film nebol náhodou určený vo väčšej miere ženskému publiku, keď človek posudzuje všetky tie pre bežného „chlapáckeho“ diváka dobových akčných titulov skoro až traumatizujúce zábery, kde sa kamera na tele druhého najlepšieho barového vyhadzovača v obsadení, Sama Elliotta, zjavne chystá stratiť medzinezreteľnými hranicami jeho fúzov na tvári, chlpatého hrudníku, až po hrdo exhibicionisticky predvádzané pubické „náznaky“ o niečo nižšie. To všetko, samozrejme, v kontraste s úhľadne do hladka oholeným Swayzeho výzorom v neónovo modrom dobovom nasvietení. Ale kto sa v tom mal vyznať v práve končiacej ére, kedy si človek len pár rokov spätne mohol pozrieť neslávne známu volejbalovú scénu z Top Gunu (1986) Tonyho Scotta a klásť si otázku, či to tvorcovia mysleli fakt vážne alebo ironicky, či v tom bol ozajstný tvorivý úmysel.

Aktuálna Hrozba smrti režiséra Douga Limana pozná svojho predchodcu naozaj dôkladne. Sotva si dokáže vybojovať kultový status originálu – je predsa len dielom vhodnejším pre streamovacie služby, než plátna kín. Skôr skromnou raritou, než štúdiovým blockbusterom, ktorý by mal mať za cieľ osloviť úplne každého – tak, ako to originálu samému viac pristalo na mnohonásobne opozeraných, priam zožuvaných VHS... Po technickej, aj štylistickej stránke však dokáže zapôsobiť ako ešte o niečo remeselne istejší film. V dialógoch svojho očakávaného, po žánrovej nostalgií prahnúceho diváka nabáda k správnemu „odčítaniu“ referencií na klasický western. Odkazy v odkazoch ďalších popkultúrnych odkazov sú dnes zjavne v móde. V drsných bitkách z bojovej arény z flashbackov, aj v ich drvivých ekvivalentoch medzi rozheganými stolmi a efektne naštiepeným nábytkom motorestu už nie v Kansas City, ale na Florida Keys remake predvádza svaly aj osviežujúcu „nekorektnosť“ na spôsob žánrových 80. rokov. Zdôraznená inteligencia protagonistu vyplýva skôr z jeho postojov a reakcií pri jednotlivých konfliktoch, takže v pripodobnení k akčným 90. rokom prevláda najmä účasť charakterového herca, predvádzajúceho v pauzách medzi emocionálnymi prejavmi a gestami čo-to zo svojich obdivuhodných fyzických schopností. Výberové konanie na pracovnú pozíciu vyhadzovača v problematickom motoreste „zmákne“ už len vďaka svojej reputácií aplikovanej s efektivitou experimentu z behaviorálnej psychológie: Natešený súper v zápasoch zmiešaných bojových umení z neho jednoducho dostane strach po tom, čo si protagonista pred ním zvesí kapucňu mikiny a konečne tak odhalí svoju identitu.

Tento raz nie James, ale Elwood Dalton Jakea Gyllenhaala nie je tak jednoznačný sex symbol, akým bol svojho času Patrick Swayze. Podľa očakávaných klišé si však tiež nesie z minulosti zážitok, s ktorým má problém sa vyrovnať. Nejazdí už na naleštenom Mercedese, ale v polorozpadnutej „kraksni“, ktorú má rád, občas ňou vyjde na koľaje a sebadeštruktívne čaká na akýkoľvek impulz, ktorý by mu naznačil, či definitívne rezignovať alebo sa pokúsiť opäť otvoriť vo svojom živote novú kapitolu. Jeho intertextové zasadenie do príbehu obstará sympatická tínedžerka z kníhkupectva Charlie Hannah Love Lanier – postava, ktorá má najbližšie k predstave slečinky v núdzi, no dokáže sa o seba postarať aj sama vlastným triezvym zmýšľaním a popri tom motivovať protagonistu k obrannému gestu. Iné dôležité charaktery nenápadne zdôrazňujú rasovú rozmanitosť osadenstva baru a unikajú pred očakávanými klišé „bodyshamingu“. Romantická podzápletka s lekárkou Ellie nádhernej Daniely Melchior (zranených násilníkov predsa správny vyhadzovač musí občas odprevadiť až do nemocnice) pôsobí menej agresívne a viac platonicky, takže na exhibicionistické obnažovanie sa je v príbehu zrelá skôr excentrická „korba“ Knox Conora McGregora – zároveň zlovestná hrozba, zloduchov pomocník, ktorého činov sa môže báť aj psychotický zloduch Billyho Magnussena, nevyspytateľný komplikátor deja v kľúčových zvratoch, ktorý akoby vypadol z niektorej z ostatných epizód série Rýchlo a zbesilo. Navyše sa z neho pozvoľna vykľuje aj prekvapivá komická figúrka (záverečné titulky v sebe skrývajú jednu scénu, kde ašpiruje na novodobého Jean-Claude Van Dammea v dobrom aj zlom).

Jeho prítomnosť je štylistickým prvkom, ktorý sa s pôvodným filmom trochu nepríjemne bije a naratívne v záverečnom dejstve inak relatívne slušného scenára Anthonyho Bagarozziho a Chucka Mondryho eskaluje dej až do absurdna. Aj keď veľmi zábavného absurdna. Odpútava od dôrazu na budovanie nálady a vôbec atmosféry miešajúcej testosterón s estrogénom, alkoholové výpary s vyzývavou sexualitou, črepiny porozbíjaných pohárov a triesok zo zničených barových stoličiek vhodných na drastickú sebaobranu, videoklipovú štýlovosť na povrchu s estetikou neprikrášlenej škaredosti kamery Henryho Brahama, strihu Doca Crotzera vo filmových melódiách a rytmoch osvedčeného Christophea Becka s drobnou výpomocou pár hitových piesní, kde pôsobí až surrealisticky, keď sem-tam protagonistovu loď navštívi typický krokodíl južanských bažín a zhltne nejakého toho antagonistického poskoka... To všetko zdobí prvé dve tretiny hotovej slapstickej tragédie, čo sa však  neberie príliš vážne, aby sa to v závere zvrtlo v prvoplánovú dravosť vyčerpávajúcej konfrontácie úderov pästí, chvatov, bodnutí a vypálených výstrelov zbraní, ktorú sme už videli veľakrát – ale to nevadí.

Hrozba smrti je film s otrepaným príbehom, no tiež o pocite, nálade vyextrahovanej z obrazovej a zvukovej tvorivej zložky... O postavách, ktoré divák dokáže mať rád, drží im palce a zaujíma sa do poslednej minúty, ako to s nimi dopadne. Presne to zdobilo originál a je vlastne aj celkom fajn, že jeho podstatu, či isté nedbanlivé kúzlo si dokázal zachovať aj aktuálny remake. Je v niečom lepší, v niečom horší – skrátka, tak akurát.

Hrozba smrti (Road House), USA, 2024
Dĺžka: 114 minút
Réžia: Doug Liman
Scenár: Anthony Bagarozzi, Chuck Mondry
Kamera: Henry Braham
Hudba: Christophe Beck
Strih: Doc Crotzer
Zvuk: Paul Hsu, Paul Paragon
Scénografia: Greg Berry
Producent: Joel Silver
Hrajú: Jake Gyllenhaal, Daniela Melchior, Conor McGregor, Billy Magnussen, Jessica Williams, Lukas Gage, Darren Barnet, Post Malone, JD Pardo, Dominique Columbus, Arturo Castro, Joaquim de Almeida, Gbemisola Ikumelo, Travis Van Winkle, B.K. Cannon, Beau Knapp, Kevin Carroll, Catfish Jean, Jay Hieron, Craig Ng, Hannah Love Lanier, Omar Patin
Distribúcia: Prima Video
Fptp: ČSFD cz,