Američan v Japonsku je témou s dlhou históriou, ktorá sa začala písať kedysi v 19. storočí, keď pri brehoch Tokijského zálivu pristál so svojou námornou eskadrou komodor Matthew Perry a donútil šogunát k otvoreniu prístavov takzvanou „politikou delových člnov“. Viedla k uzavretiu obchodnej zmluvy s USA. Písal sa rok 1854 a skončila sa tak dvesto ročná izolácia Japonska. Američanom je v príbehu seriálu Tokyo Vice, odohrávajúcom sa o pár storočí neskôr, novinár Jake Adelstein. V roku 1993 začal pracovať v denníku Yomiuri Shimbun ako prvý cudzinec. Po dvanástich rokoch sa vrátil do USA a napísal knihu Tokio Vice: An American Reporter on the Police Beat in Japan. Vyšla v roku 2009.

Prvá séria filmového prepisu knihy (recenzia na našom webe) začína Jakovým ambicióznym krokom, prihlásil sa po krátkej kariére učiteľa angličtiny na prijímací test do denníka Meicho Shimbun a napriek tomu, že si nevšimol poslednú stránku testu, ho prijali. Nasleduje ďalší test jeho kultúrnej flexibility a úvod do mravov a pravidiel práce v japonskom kolektíve je drsný. Šéfka Eimi, ktorú si dovolí osloviť menom mu nadhodí, že nie sú kamaráti a preto ju bude oslovovať pani Marujamová. To je ale drobnosť. Keďže sa venuje kriminálnym kauzám, pošle ho k miestu, kde našli mŕtveho muža. Že ide o vraždu je jasné, v tele má zabodnutý nôž. Jake okamžite nasadí svoje investigatívne schopnosti a dorazí na adresu mŕtveho. V schránke nájde list od akejsi spoločnosti, poskytujúcej pôžičky. Odkreslí si logo a odpíše adresu, ale tam nájde len prázdnu, nedostavanú miestnosť. S článkom ho ale šéf vyhodí. Označiť čin za vraždu je neprípustné a žiada vyjadrenie policajtov. Tí však sa však o vražde na tlačovke nezmienili. Zamieri teda za policajtom, ktorý čin vyšetruje. Najprv ho odmietne, ale potom si uvedomí, že mu Jake môže poradiť ako "baliť" cudzinky. V bare mu vysvetlí, že v Japonsku sa nevraždí a slovo vražda sa môže spomenúť, až keď sa nájde očitý svedok. Ide výlučne o zabitie, čo mohla spôsobiť aj nehoda. Vysvetlenie je jednoduché, ak nič nevyšetria, neklesne im percento úspešnosti. Jake je bezradný. O čom teda bude písať? Naviac je svedkom smrti muža, ktorý sa na ulici verejne poleje benzínom a zapáli. Nájde akúsi krabičku s rovnakým logom, aké bolo na obálke upomienky v prípade mŕtveho muža na moste. Hneď začne hľadať súvislosti, ale šéfka Eimi ho nahnevane zarazí. Má písať len podľa pravidiel, vyžadujúcich striktný popis zjavného. Žiadne súvislosti a dohady, žiadne vykročenie z určeného modelu.

Tieto scény naznačujú odlišnú logiku funkcie a zmyslu mediálnych informácií, ktoré sa síce ďalej neanalyzujú, ale signalizujú systémovú charakteristiku povinnej poslušnosti a možno aj nejakého druhu spoločenského konsenzu, ktorý je určený kolektívnou psyché, na rozdiel od západných akcentov na individuálnu racionálnu výkonnosť jednotlivca. Žáner detektívky s odhodlaným hrdinom, obdareným nevšednými dedukčnými schopnosťami, sa stáva vlajkovou loďou oslavovaného individualizmu a následne sa niekedy hľadajú i systémové spoločenské súvislosti.

V bare sa Jake zoznamuje s ďalšími postavami príbehu, speváčkou Samanthou a členom jakuzy Satom, cez ktorého sa dostávame k ďalšej rovine rozprávania, vnútorným pomerom a konfliktom japonskej mafie. Proti sebe stojí klan Čihara, na čele so starým skúseným Ishidom, ohrozeným ambicióznym a tvrdým Tozawom. Je rozpínavý a vie, ako sa buduje mocenský vplyv. Okrem brutality používa i intrigy, do svojich plánov zapletie i námestníka ministra a podporuje jeho politickú kariéru a rýchly vzostup, čo ostatným šéfom klanov naháňa hrôzu. V druhej sérii ide o snahu novinárov na čele s Jakeom túto skutočnosť pred voľbami zverejniť. Tozawa je však chorý a potrebuje sa dostať do USA na transplantáciu pečene. Je ale na zozname nežiadúcich osôb a preto je táto skutočnosť viac než podozrivá. Jake je v tom čase doma a zapojí sa do pátrania. Po čase sa Tozawa vracia do Japonska a rozpúta neľútostnú vojnu klanov jakuzy. Je do nej zapletený aj Jake a úzko spolupracuje s policajným vyšetrovateľom Katagirim, významným hráčom celého dejového korpusu.

Je vystavaný s ohľadom na potreby akčného kriminálneho žánru dramatického vyšetrovania a odhaľovania zločinov, naviac mu nechýbajú i početné milostné zápletky. Ide o vzťah Samanthy a Sata. Za pomoci jakuzy sa príťažlivá plavovláska osamostatní a začne podnikať v obore pánskych klubov s dámskou obsluhou. Jake sa nebezpečne zamiluje do Misako, Tozawovej milenky, a tento vzťah ho vedie do stále nebezpečnejších situácií. Napriek dodržiavaniu potrebných dramatických schém sa tvorcovia vyhýbajú deleniu na kladné a záporné postavy, výnimkou stelesnenia zla je asi len Tozawa. Ten radikálne narúša existujúcu a zaujímavú rovnováhu síl medzi svetom jakuzy, ochotnej k istému druhu komunikácie a spolupráce s policajnými orgánmi. Treťou silou je svet médií s mnohými prienikmi do oboch zmienených táborov. Zaujímavá by asi bola japonská verzia príbehu, pretože je zjavné, že jeho modelovanie má jednoznačne americkú taktovku. Jakovi sa vervou a mladíckym nasadením bez zbytočných ohľadov na spoločenskú hierarchiu, podarí prekonať existujúce miestne zásady a režim redakcie. Na konci je na jeho strane aj prísna šéfka a kolegovia sú ochotní vstúpiť do zápasu o spravodlivosť. V Jakeovi sa postupne odráža i hlbšie poznanie japonských kultúrnych súradníc. Asi najvýraznejšie sa prejavuje pri jeho návrate domov, aj keď prichádza len na oslavu otcových narodenín. Na zvedavé otázky aké to tam je, hovorí, že balia banány do plastu a melón stojí sto dolárov. Pridá aj stručnú informáciu o tamojších zvláštnych záľubách. Je ním napríklad napríklad klub pre mužov, ktorí sa radi dávajú obchytkávať v metre. Tak to tam aj vyzerá. Páni sa držia a čakajú. Japonsko je známe komercionalizáciou tých najtajnejších často bizarných túžob a potrieb zákazníkov a zákazníčok. Za všetky – napríklad automaty na použitú ženskú bielizeň.

Do takmer bezchybnej architektúry jednotlivých častí seriálu je včlenený i realizmus, ktorý účinne posúva obraz Japonska od jeho popisných, kvázi turistických oblastí na tokijské ulice, mnohoúrovňové dopravné kaskády, miniatúrne obytné priestory, reštaurácie a bary, až k oveľa temnejším zákutiam, ovládaných právom a poriadkom súperiacich klanov jakuzy.

Celý seriál vznikol v americkej produkcii a bolo by zaujímavé zisťovať, kto z japonského hereckého ansámblu migruje medzi oboma krajinami, alebo je už naturalizovaným Američanom alebo Američankou. Kultúrne prieniky sú dnes už viac než bežnou záležitosťou, v USA, ale aj v Európe. Vznikajú ázijské, alebo akékoľvek inak etnicky, či národne selektované filmy, stačí spomenúť napríklad film Všetko, všade, naraz (2022, USA) alebo seriál Beef (2023, USA). S týmto je spojené meno japonskej spisovateľky a režisérky Mitsuyo Miyazaki, vystupujúcej pod menom Hikari. Je pôvodom z Osaky a žije v USA. Podieľala sa na i réžii seriálu Tokio Vice. Kino filmovej diaspory sa presadzuje aj v Škandinávii, švédsky seriál Snabba Cash (2021-2022) je situovaný takmer výlučne v blízkovýchodnom personálnom okruhu a pôsobia tu režiséri, ktorí sa voľne pohybujú medzi svojimi domovskými krajinami a tými, ktoré si zvolili. Videli sme i film Svätý pavúk (2022) v Dánsku usadeného iránskeho režiséra Ali Abbasiho, ktorý sa odohráva v Iráne.

Tokio Vice si Japonsko „adoptuje“ a aj keď dodržiava deliace línie dvoch kultúr, patrí v značnej miere do multikultúrne namiešaného filmového kultúrneho kontextu. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť francúzsky film Alaina Corneaua z roku 2003 Strach a chvenie, v ktorom „japonský krst“ absolvuje Belgičanka Amelie, zamestnaná v obchodnej firme. Japonské filmy o skúsenostiach Japonca v nejakej euro-atlantickej firme, alebo redakcii k nám zatiaľ nedorazili a vôbec nie je isté, či by nás takýto spätný pohľad potešil.

Tokyo Vice (TV seriál), USA, 2022–2024
Dĺžka: 16 h 45 min (Minutáž: 48–64 min)
Manažér projektu: J.T. Rogers
Réžia: Michael Mann, Destin Daniel Cretton, Josef Kubota Wladyka, Hikari, Alan Poul, Takeši Fukunaga, Eva Sørhaug
Predloha: Jake Adelstein (kniha)
Scenár: J.T. Rogers, Jessica Brickman, Adam Stein, Karl Taro Greenfeld, Arthur Phillips, Naomi Iizuka, Brad Kane, Francine Volpe, Ashley Darnall
Kamera: Daniel Satinoff, John Grillo, Diego García, Corey Walter
Hudba: Danny Bensi, Saunder Jurriaans
Casting: Melissa Kostenbauder
Strih: Ana García, Aaron Kuhn, Michael Berenbaum, Benjamin Rodriguez Jr., Tad Dennis, Mako Kamitsuna, David Rosenbloom, John M. Valerio, Daniel Gethic, Gary Levy, Ralph Jean-Pierre
Zvuk: Ryotaro Harada, Eric Hirsch
Scénografia: Jeff Mann, Kikuo Ohta, Raymond Talley
Masky: Kathrine Gordon
Kostýmy: Kumiko Ogawa, Kazuko Kurosawa
Producenti: Alex Boden, Satch Watanabe, Brad Carpenter, Jessica Brickman, Ralph Winter, Arthur Phillips, Todd Brown, Karl Taro Greenfeld, Jen Silverman, Francine Volpe, Lydia R. Diamond, Cambra Overend
Hrajú: Ansel Elgort, Ken Watanabe, Rachel Keller, Ella Rumpf, Rinko Kikuči, Hideaki Itó, Šó Kasamacu, Tomohisa Jamašita, Šun Sugata, Masato Hagiwara, Ajumi Tanida, Kósuke Tojohara, Noémie Nakai, Takaki Uda, Masayoshi Haneda, Eugene Nomura, Jóhei Macukado, Bokuzó Masana, Ken Jamamura, Ajumi Itó, Hanna Komacu, Fumija Kimura, Danny Burstein, Jessica Hecht, Juka Itaja, Kazuja Tanabe, Nobushige Suematsu, Eita Okuno, Atom Mizuiši, Hadžime Inoue, Miki Maja, Jósuke Kubozuka, Takajuki Suzuki, Hjunri, Soji Arai, Nadia Parkes, Mijuki Macuda, Masaki Miura, On Nakano, Akiko Iwase, Makiko Watanabe, Rendži Išibaši, Kosuke Tanaka, Vincent Gale, Jim Chad
Distribúcia: HBO Max
Foto: ČSFD cz.