Robí to tak v podstate každý deň a svoje zvyky zásadne nemení. Kúpi si krabičku cigariet a spravidla nevýherný los, odleje trochu piva do umelohmotného pohárika bezdomovcovi postávajúcemu pred obchodom a hlásajúcemu rôzne konšpiračná teórie všetkým naokolo, aby svoju pracovnú rutinu následne strávil v aute. Fontaine (John Boyega) je drogový díler, čo žije s matkou, ktorú však už dlho nevidel. Býva totiž zväčša zavretá vo svojej izbe a sleduje akési seriály. Riadi sa zvláštnym morálnym kompasom. Sám smúti za zosnulým mladším bračekom, no možno aj preto dáva sem-tam zarobiť malému Junebugovi (Trayce Malachi), ktorý ho pravidelne zásobuje informáciami o tom, čo sa deje v podivnej štvrti Glen, kde všetci žijú. Ak v jeho rajóne díluje niekto, čo tam nemá čo robiť, neváha ho v rýchlosti zoznámiť s kapotou vlastného auta. Inokedy zas využije sieť miestnych prostitútok, aby mu pomohli vyhľadať stratených dlžníkov...

Glen je štvrť, kde čas akoby uviazol v nedefinovateľnej spleti módnych vplyvov viacerých desaťročí. Je možné započuť tam „hlášky“ odkazujúce k súčasnosti, ľuďom nechýbajú v rukách smartfóny. Vyslovené konšpirácie súvisia s niečím, čo sa údajne nachádza vo vode, či v rafinovane použitých ingredienciách fast foodov, ale tiež s čiernou dodávkou, ktorá občas niekoho z ulice len tak naloží. A účesy, krikľavé oblečenie aj celkový drsný prístup akoby z oka vypadli blaxploitation móde 70. rokov. V ten deň si Fontaine očividne znepriatelil konkurenta Isaaca (J. Alphonse Nicholson) natoľko, že ten v kritickej chvíli neváhal prevŕtať jeho telo mnohopočetnými výstrelmi. Dílerova smrť sa udeje priamo pred obydlím Slicka Charlesa (výstredne komický Jamie Foxx), čo o sebe rád tvrdí, že v 90. rokoch získal ocenenie Pasák roka. Keď mu ide o krk argumentuje tým, že černosi by mali spolu držať a neškriepiť sa navzájom. Necháva si svojimi pouličnými zamestnankyňami pilníkovať nechty a aktuálne je natešený, že sa už viac nemusí zaoberať dlhom voči Fontaineovi. Nadšenie ho však prejde vo chvíli, keď si nič netušiaci Fontaine – živý a zdravý, absolvujúci bežnú pracovnú rutinu – na ďalší deň príde po to, čo mu patrí. Čudné to je aj Slickovej obľúbenej prostitútke Yo-Yo (Teyonah Parris), už od detstva so záľubou v knižných dobrodružstvách Nancy Drew. Vtedy čítala zábavné prípady amatérskej tínedžerskej detektívky a momentálne akoby zatúžila zakúsiť niečo podobné na vlastnej koži. Stopovanie tajomnej dodávky nepravdepodobné trio pátračov dovedie až k tajomnému, futuristicky pôsobiacemu laboratóriu. K bielemu prášku vyzerajúcemu ako kokaín, no s odlišnými, o niečo viac manipulatívnymi účinkami a k belochovi menom Nixon (Kiefer Sutherland) s úmyslom konečne dopriať Amerike vytúžený mier.

Oni naklonovali Tyrona, režijný debut Juela Taylora, je sviežo originálnym žánrovým mixom blaxploitation krimi komédie, nebyť zvláštnej zmienky tvorenia umelých ľudských napodobenín v názve neočakávanej existenciálnej, dystopickej sci-fi a konšpiračnej satiry o neustále sa opakujúcich spoločenských rolách, ktoré v prvom rade zástupcovia afroamerického etnika sú nútení generáciu za generáciou „hrať“, pokiaľ nedokážu zásadne pozmeniť svoje myslenie a zaužívaný prístup. Samozrejme, neplatí to vo všeobecnosti len pre nich... Je to film štýlový – najmä pokiaľ ide o zámerne zrnité, farebnými filtrami ozvláštnené, akoby zubom času „oškrabané“ zábery kamery Kena Senga. Elegantný strih Sairy Haider sem-tam necháva diváka napospas pohlcujúcej tajuplnej atmosfére, inokedy rytmom dobových, aj dobové černošské hity pripomínajúcich piesní. Pričom podstatnú mieru kúzla k nim dokážu dodať tiež filmové melódie Pierrea Charlesa a Desmonda Murraya.

A potom sú tu bizarné módne parochne, účesy a kostýmy Francine Jamison-Tanchuck, pri ktorých má divák pocit, že sleduje Sweet Sweetback's Baadasssss Song (1971) herca a režiséra Melvina Van Peeblesa, niektorú z epizód Drsného Shafta (pôvodná trilógia z rokov 1971-1973) so súkromným detektívom stvárneným Richardom Roundtreem, ktorého dobrodružstvá sa dočkali po roku 2000 dvojice módnych remakeov... Alebo pomstychtivú skoroprostitútku Foxy Brownovú (1974), ktorá so spílenou hlavňou brokovnice a tvárou Quentinom Tarantinom zbožňovanej herečky Pam Grier svojho času odplácala smrť priateľa zneškodneného nebezpečnými pouličnými gangmi. Scenár Tonyho Rettenmaiera a Juela Taylora sa pohráva s tradičnými ingredienciami týchto kultových retro snímok s afroamerickými hercami, tvorcami a zásadne pre afroamerické publikum, kde si beloch spravidla mohol strihnúť len prinajlepšom podozrivo ambivalentnú alebo rovno negatívnu postavu. Zároveň tradičné prvky na strieborné plátna sa príležitostne vracajúceho filmového štýlu tvorcovia stavajú na hlavu a vkladajú ich do prekvapivých žánrových súvislostí, ako naposledy v roku 2018 a surrealistickom Prepáčte, že vyrušujem režiséra Bootsa Rileyho.

Príbeh sa sústredí na pozvoľna odhaľované, hoci na prvý pohľad absurdné, no zároveň s ústrednou ľudsky hmatateľnou myšlienkou prepojené tajomstvo. K jeho navodeniu scenáristom stačia len nenápadné, zneisťujúce náznaky a trojica rôznorodých, nepravdepodobných spojencov, z ktorých každý reprezentuje zároveň inú referenciu na históriu blaxploitation štýlu. Postavy sa popri riešeniu zdanlivo konvenčného detektívneho prípadu spolu zábavne hašteria tak trochu v duchu „Buddy Movies“, jedna pikantná replika strieda ďalšiu – a áno, potenciál pre zkultovenie, či pobavené citovanie v príhodných životných situáciách by vo filme bol tiež. Väčšinu času však divák netuší, kam sa bude príbeh uberať v nasledujúcich minútach – čo sa v rámci súčasnej mainstreamovej kinematografie stáva už naozaj len veľmi vzácne. Nostalgia predstavuje dominantnú náladu pre potešenie publika. Zároveň však tiež akúsi varovnú existenciálnu pascu, z ktorej sa dej snaží jednotlivé charaktery, či povahové vzorky spoločnosti v rámci ich pudu sebazáchovy vytrhnúť a inšpirovať k prehodnoteniu vlastnej nevyhovujúcej spoločenskej situácie. Súvisí to, samozrejme, aj s kritizovaným zmýšľaním filmových tvorcov súčasnosti. Nastal čas prestať lipnúť na všadeprítomných pripomienkach minulosti a pohnúť sa vpred s novými nápadmi.

Srdcom snímky Oni naklonovali Tyrona je myšlienka, ktorá sa napriek svojmu hyperštylizovanému zašifrovaniu do fiktívnom príbehu dá chápať vážne. Aj keď skutočne úprimne oslovuje predovšetkým tradičné publikum blaxploitation štýlu, konšpiračná časť zápletky evokujúca výrazný podiel zábavnej paranoje, s dôrazom na určité univerzálne rozšírené spoločenské neduhy, má čo povedať aj divákovi v našom domácom kultúrnom prostredí. A keby sa jej to napriek tomu u niekoho nepodarilo, stále je tu ešte trio hereckých talentov John Boyega, Jamie Foxx a Teyonah Parris, čo má dostatok štýlu, charizmy, no hlavne energie na rozdávanie.

Oni naklonovali Tyrona (They Cloned Tyrone), USA, 2023
Dĺžka: 122 minút
Réžia: Juel Taylor
Scenár: Juel Taylor, Tony Rettenmaier
Kamera: Ken Seng
Hudba: Pierre Charles
Strih: Saira Haider
Zvuk: Zack Goldsborough
Scénografia: Franco-Giacomo Carbone, Nathan Krochmal
Masky: Blythe Tierney Dever
Producenti: Jamie Foxx, Charles D. King, Tony Rettenmaier, Kim Roth, Juel Taylor, Datari Turner
Hrajú: Jamie Foxx, John Boyega, Teyonah Parris, J. Alphonse Nicholson, Robert Tinsley, Kiefer Sutherland, David Alan Grier, Joshua Mikel, Tamberla Perry, Myrom Kingery, Jason Burkey, Austin Freeman, James Moses Black, David Shae, Nick Arapoglou, Megan Sousa, Jessica Fontaine, Tyler Antonius, Trayce Malachi, Iesha Babydoll Owens, Ryan Dinning, Charity Jordan
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.