Pri rekapitulácii tvorby slávneho amerického scenáristu, režiséra a herca Woodyho Allena sme s priateľkou zistili, že si lepšie pamätáme staršie tituly ako tie nové, pribúdajúce obdivuhodným tempom v krátkych časových odstupoch. V našom veku určite zapracovala staropamäť, ale svoj podiel na tom má možno aj samotný tvorca. Profesionálna úroveň jeho filmov je stále suverénna, ale závažnosť výpovede – až na vzácne výnimky – klesá. Dotýka sa to aj jeho najnovšieho diela Iracionálny muž , ktorý vstupuje do našich kín v polovičke leta.

Takmer každá úspešnejšia špionážna séria vychádza z knižných predlôh. Týka sa to nesmrteľného agenta 007, Jasona Bourna, či Jacka Ryana. Mission Impossible je výnimkou, pretože vznikla na motívy populárneho seriálu z rokov 1966-1973. A ešte jedna zásadná zmena – hrdina s menom Ethan Hunt sa v seriáli vôbec nevyskytuje. Z nášho pohľadu je to ťažko predstaviteľné, pretože práve tento charakter v podaní Toma Cruisa je alfou a omegou tejto značky.

Kvalita samotného filmu a traileru býva často odlišná. Inak tomu nie je ani v prípade snímky Pixels Chrisa Columbusa, o ktorom som si myslel, že to bude najlepšia komédia tohto leta. Prílišnou snahou Adama Sandlera o akýsi reštart svojej hereckej kariéry však trpel celý film. Nejedná sa o žiadnu katastrofu, no zo skvelého námetu sa dalo vyťažiť omnoho viac.

 „Papierové mestá“ je pojem z kartografie. Tvorcovia máp ním  vraj označovali fiktívne mestá. Ich zakreslením sa bránili nelegálnemu kopírovaniu  svojej práce. Papierové mestá sú však aj niečo ako metafora. Americký spisovateľ John Green si ju zvolil za názov svojho románu, v ktorom sa dospievajúci hrdinovia snažia vymaniť z „papierového“ dvojrozmerného života a prežiť niečo „zázračné“.

Druhá fáza Marvel Cinematic Universe ponúkla rovnako ako tá prvá šesť filmov. Ale kým tú uzavierala tímovka superhrdinov pod názvom Avengers, druhú Ant- man atypicky ukončuje nový charakter. Charakter, ktorý bol tak trochu outsiderom a má aj jemne pohnutú históriu.

Meno Thomas Vinterberg je v európskych filmových kluboch už dlhšie obdobie veľmi silnou a známou značkou. Tvorca, spočiatku nakrúcajúci v duchu Dogmy 95 (Rodinná oslava), sa postupom času presunul ku štylizovanejším psychologickým žánrovým drámam (Submarino, Hon) a najnovšie dokonca k adaptácii novely Thomasa Hardyho, ktorá už jeho režijné začiatky pripomína len veľmi nejasne.To je rozhodne zapríčinené aj možnou snahou o vytvorenie tematicky, naratívne i štylisticky vernej adaptácie slávnej literárnej predlohy z Viktoriánskeho Anglicka.

Zdá sa, že film Levie srdce prichádza na plátna našich kín práve včas, aj keď vznikol pred dvoma rokmi. Mieri do  domácich diskusií o prijímaní či neprijímaní európskych kvót utečencov z islámskeho sveta, je  názornou ukážkou problémov, spojenou  s asimiláciou a spolužitím.

Písal sa rok 1984, keď sa Terminátor Arnold Schwarzenegger prvýkrát preháňal po Los Angeles a snažil sa zabiť Sarah Connor. Je to vážne už tak dávno? Drsné a špinavé sci-fi predznamenalo začiatok mimoriadne úspešnej kariéry Jamesa Camerona, pričom ten zrežíroval aj priame pokračovanie s podtitulom Judgement Day. Po ňom však značku opustil a tá začala prežívať krízu identity. Obsadenie, režiséri a štýl sa začali meniť. Tretí Terminátor k variácii na predošlé časti pridal väčšiu dávku sebaparódie, Salvation chcel ísť cestou vojnovej akcie. Príbeh sa dostal aj na televízne obrazovky a tam sa pre zmenu snažil viac pritlačiť na psychológiu postáv. Ani jedna z ciest nebola vyložene úspešná a nikoho tak nemôže prekvapiť, že pätka na to ide zase inak.

Ak by sme vnímali dánsky film Keď zvieratá snívajú iba ako horor o vlkolakovi, potom by nebolo veľa dôvodov podrobne sa ním zaoberať. Námet nie je objavný, spracovanie typické pre severské filmy. Prvotina režiséra Jonasa Alexandra Arnbyho z roku 2014 má však aj druhý plán, ktorý je zaujímavejší a aktuálnejší ako naznačené žánrové vymedzenie.

"My ľudia máme prístup iba k vnútorným zážitkom vnímania a myslenia, takže ako si môžeme byť istý, že zobrazujú vonkajší svet? Filozofovia skúmajú tento problém celé veky. Filmári tomuto problému dávajú konkrétnu tvár, keď rozvíjajú dejové línie vo fiktívnych svetoch, ktoré existujú výhradne v mysliach ich protagonistov, v mysliach, ktoré boli extrémne vyladené, aby reagovali na neurologické podnety. A fyzici, ako napríklad ja, dobre vedia, že realita, ktorú pozorujeme - hmota vyvíjajúca sa na javisku priestoru a času - môže mať len pramálo spoločné, pokiaľ vôbec niečo, s realitou skrývajúcou sa za obzorom... " (B. Greene - Štruktúra vesmíru)