Kniha Marťan od Andyho Weira sa v roku 2011 stala bestsellerom a začala pútať pozornosť. Americký spisovateľ svojim debutom, ktorí viacerí označili za mix Apolla 13 a Stroskotanca, viac než zaujal a o dva roky neskôr mohol byť ešte spokojnejší. Vtedy sa začala pomerne krátka cesta jeho diela na filmové plátna.

Nový česko - slovenský film režiséra Tomáša Mašína Wilsonov to nebude mať ani u divákov, ani u kritiky ľahké. Predovšetkým preto, že paródia sa na dlhé roky vytratila aj z dielne českých filmárov, o Slovensku ani nehovorím. Nikdy sme ju nemali v láske a povedzme si pravdu ani ju veľmi nevieme robiť, nie to ešte prijať.

Klub bitkárov je fascinujúci film. Fascinujúci najmä v tom k akému množstvu interpretácii vyzýva a aké veľké množstvo prístupov k nemu možno zaujímavo uplatniť. Pokiaľ sa zameriame na teóriu rozprávania môžeme hovoriť o zaujímavom fenoméne „nespoľahlivého rozprávania“.

Na začiatku filmu je upozornenie, že dielo vzniklo na základe skutočných udalostí, na konci fotografie reálnych ľudí, ktorí boli predobrazom filmových hrdinov, s krátkymi informáciami o ich ďalšom osude. Rob Hall zostal navždy na Hore, Beck Weathers prišiel o obe ruky a nos, Jan Hallová porodila dcéru a podľa želania mŕtveho manžela jej dala meno Sarah... Takéto je rámcovanie americko-britsko-islandskej filmovej koprodukcie Everest, ktorá po svetovej premiére na otvorení tohtoročného benátskeho festivalu vstupuje do našich kín.

Skúsenosti vraj nikdy nezostarnú, súčasnosť však preferuje mladosť, ktorá seniorov automaticky odsúva na vedľajšiu koľaj. Sedemdesiatročný vdovec Ben Whittaker (Robert De Niro) za posledné tri roky zistil, že ani cestovanie po svete, ani láska rodiny jeho syna a vnúčat mu nedokážu naplniť jeho túžbu žiť plnohodnotne a byť ešte niekomu osožný.

Len málo ambicióznych animovaných filmov dokáže v prvých sekundách to, čo francúzsky Muno, strážca mesiaca: evokovať hneď niekoľko výrazných animátorských a výtvarných rukopisov. Úvodná sekvencia sprvu farbami a linkou pripomenie beatlesovskú Žltú ponorku Georga Dunninga, vzápätí slzičkovými bytosťami a monštrom, ktoré ťahá Slnko (a neskôr aj všeličím iným) filmy japonského majstra Hajao Mijazakiho a hneď nato stvárnením nočných bytostí naivistické diela colníka Henriho Rousseaua.

S najnovšou snímkou režiséra Benta Hamera 1001 gramov mám zásadný problém. Pritom toto etablované meno nórskeho artového filmu sľubovalo omnoho viac. Po výnimočných a oceňovaných Poviedkach z kuchyne (2003) a nemenej známom O'Horten (2007), sa však jeho tvorba očividne obrátila iným smerom a z briskného ironika sa stal konvenčný režisér. V jeho filme síce zostalo niekoľko motívov stojacich za vyzdvihnutie, ale tie úplne zapadli v marazme priemernosti či dokonca podpriemernosti.

Zase raz zámorské ohlasy neklamali a do našich kín sa po dlhšej dobe dostáva zaujímavejší a nie vyumelkovaný životopisný film. Do istej miery to môže pôsobiť prekvapujúco pri pohľade na to, o čom pojednáva. Tematicky ide skôr o černošskú záležitosť, navyše  nepodporenú takmer žiadnym zvučným hereckým menom.

Uplynul len rok a takmer na deň presne sa k nám dostáva pokračovanie hitu pre mladistvých nazvané Labyrint: Zhorenisko. Prvý diel zvaný Útek bol jedným z mnohých pokusov o adaptáciu úspešných young adult románov. Nie všetky sa vydarili, ale prvý diel Labyrintu, pripomínajúci mix Pána Múch a seriálových Nezvestných, bol minimálne po niektorých stránkach príjemným zjavením. A čo je podstatné, zarobil na seba, takže sequel bol logickým vyústením.

Výlet jedného z predstaviteľov rumunskej novej vlny Radu Juda do riskantného žánru historického vo filme Aferim! je  dôkazom  životaschopnosti celého hnutia, ktoré nachádza stále zaujímavé príbehy nielen súčasné, ale dokáže sa rovnako inovatívne obrátiť i k minulosti a hľadať genézu dnešných tráum.