Klub bitkárov je fascinujúci film. Fascinujúci najmä v tom k akému množstvu interpretácii vyzýva a aké veľké množstvo prístupov k nemu možno zaujímavo uplatniť. Pokiaľ sa zameriame na teóriu rozprávania môžeme hovoriť o zaujímavom fenoméne „nespoľahlivého rozprávania“.

Pokiaľ využijeme psychoanalytický prístup, môžeme sa zaoberať kastráciou a oidipovským komplexom postáv, či celej generácie mužov. Pokiaľ by sme použili neoformalistický prístup môžeme skúmať, akým spôsobom Klub bitkárov vybočuje z klasického hollywoodskeho prístupu k forme. Dokonca môžeme skúmať jeho vzťah k ďalším dielam 90. rokov, ako Matrix, Pulp fiction a iné, ktoré takisto systematicky narušujú predstavu o hollywoodskom štýle či kontinuálnom naratíve. Ideologické interpretácie by nám zasa pomohli objaviť, akým spôsobom film revoltuje voči vtedajšiemu kapitalistickému systému, či dominantnej ideológii v hollywoodskych filmoch atď. Problematickým však v tomto prípade je to, že podobných textov vznikli stovky a je teda náročné prísť s niečím novým a neprebádaným.

Osobne sa domnievam, že vyriešiť to, by mi mohol pomôcť práve ďalší problém a tým je otázka: „Prečo ísť v dnešnej dobe do kina na Klub bitkárov?“ Predovšetkým ide o všeobecne známe kultové dielo z pomerne nedávneho obdobia. Na ČSFD Klub bitkárov ohodnotilo takmer 60 tisíc ľudí, čo ho radí na 37. miesto medzi najsledovanejšími filmami a na IMDB sa v počte hodnotení nachádza dokonca na 4. mieste. Prečo by teda mala drvivá väčšina slovenských či českých divákov, ak nerátame zarytých fanúšikov filmu, prísť na film aj po druhýkrát? Ďalšou dielčou témou je rozvoj internetu, sťahovania filmov a celkovo ľahkej dostupnosti tohto titulu vo vysokej kvalite. Vzhľadom na to sa niekto môže pýtať, či dokáže kino ako také poskytnúť iný zážitok zo sledovania, než je ten domáci? V neposlednom rade sa natíska aj otázka, či môže hollywoodsky film z roku 1999 objasniť slovenskému divákovi v roku 2015 nové a zaujímavé aspekty reality? Skôr než o klasickú recenziu pôjde o esej, v ktorej sa budem snažiť zodpovedať na vyššie zmienené otázky, ktoré však, domnievam sa, s Klubom bitkárov úzko súvisia.

Kino vs. televízia

Začnem tou najvšeobecnejšou oblasťou a tou je vzťah kina a sledovania filmu v pohodlí domova. Práve pohodlie je hlavnou výhodou domáceho sledovania, keďže v papučiach a s nápojom, či jedlom v ruke sa môže divák pozerať v podstate na čo len chce, kedy chce a kde chce. So súčasným rozvojom obrazoviek, domáceho kina a s príchodom blu-ray nosičov sa navyše jedná o technicky veľmi podobnú divácku skúsenosť. Súčasný divák si takisto môže film zastaviť a odbehnúť  (poprípade odísť medzi reklamami), môže sa pri filme rozprávať so svojimi známymi, či rodinou a predovšetkým nemusí vôbec odísť zo svojej obývačky, spálne či kuchyne. Na druhú stranu však nie je ťažké prísť na to, prečo si tento typ sledovania vyslúžil pomerne trefné pomenovanie – papučová „kultúra“. Pre ňu je typická predovšetkým väčšia fyzická a najmä sociálna pasivita a konzumerizmus s akou pristupuje k umeniu.

Pokiaľ by malo umenie fungovať ako akési intelektuálne cvičenie mozgu, ako upozornenie na nepovšimnuté veci či deje v životoch ľudí (napríklad  povestný lietajúci sáčok  z Americkej krásy, či čajový obrad z Ozuových filmov), je chodenie do kina predovšetkým oslavou tohto „cvičenia a upozorňovania“. Nechcem volať po návrate starých časov, ale v minulosti si to ľudia uvedomovali v omnoho väčšej miere. Chodenie do kina bolo predovšetkým o tejto oslave, o kolektívnom zážitku, o akomsi slávnostnom dni. Človek, keď už nič iné, musí aspoň vykonať aktivitu, obliecť sa a viac sa socializovať. Do kina sa skrátka musí pripraviť. V istom smere ide o rituál, ktorý vedci v súčasnosti považujú za najdôležitejší sociálny tmel spoločnosti.

Tu sa už dostávam k ďalšej veci. V kine človek nie je sám a najmä nemá moc nad filmom, ale film nad ním. Nemôže si ho zastaviť, aby si odbehol, pretože sa stáva súčasťou kolektívneho sledovania. Chtiac-nechtiac má zároveň priamy prístup k iným, často diametrálne odlišným reakciám na film, čím sa jeho divácka i osobnostná skúsenosť rozširuje. V temnej kinosále, s vypnutým mobilom a v neznámom prostredí navyše na človeka pôsobí omnoho menej vplyvov (bavíme sa, samozrejme, o filmových kluboch, kde neruší popcorn a vládne určitá divácka slušnosť).
Zaujímavé vo vzťahu ku Klubu bitkárov je pritom to, že film voči tejto papučovej kultúre v podstate otvorene brojí.

Aj hlavný hrdina je spočiatku doma sa váľajúci, pasívny konzument. Až s „príchodom“ Tylera a opustením svojho domova sa jeho život zmení, začne sa socializovať a pristupovať k životu aktívne. V priebehu filmu navyše spoločne organizujú útoky na konzumerizmus a vytrhávajú ľudí z letargie, takže hlavné postavy proti týmto neduhom otvorene bojujú. Domnievam sa teda, že pozerať Fight club v „pohodlí svojho domova“, keď je momentálne v kinodistribúcii, je vo vzťahu k filmu antagonistické, či dokonca pokrytecké.

Opakované zhliadnutie?

Vzhľadom na veľké množstvo divákov, ktorí film videli, je takisto významná aj táto otázka. Podstatné je predovšetkým to, že záverečný zvrat posúva všetko doposiaľ videné do úplne inej roviny. Už len z toho dôvodu, že divák už vie čo sa stane, môže na film nazerať od počiatku úplne inak. Podstatné pri Klube bitkárov je však najmä to, že zmeny nenastávajú len vo vzťahu k rozprávaniu, ako je tomu napríklad v Shyamalanovom Šiestom zmysle, ale aj v rovine ideologickej a tiež vo vzťahu k samotnému médiu. Divák sa tak nemusí zameriavať len na sledovanie toho, akým spôsobom a ako dôsledne je do filmu zakomponované nespoľahlivé rozprávanie, ale aj na spôsob akým sa postupom času mení ideologická rovina filmu z viac menej oprávnenej revolty voči systému až ku totalitárnemu fungovaniu regulárnej teroristickej organizácie, či na spočiatku len dielčie štylistické sebareflexívne prvky, ktoré postupom času vyplynú do komplexného vyobrazenia vykonštruovanosti filmového média a jeho schopnosti manipulovať s divákom. Nesmierna komplexnosť, originálnosť a kadencia s akou sú tieto prvky sprostredkovávané divák plne docení až pri druhom či treťom pozretí. Mňa osobne azda nikdy neprestane baviť znovu odhaľovať to, kedy, kde a akým spôsobom sa obaja protagonisti na plátne objavujú, ako film sebareflexne pomrkáva na diváka, či už prehovormi do kamery, poukázaním na moc premietača, zobrazením samotného filmového pásu, ale aj finálnym „twistom“ a tiež to, ako sa snahy o systémovú zmenu vedia postupne a malými krokmi preklopiť do mimoriadne nebezpečnej činnosti. Spolu s tým sa výpoveď o jednej generácii ukazuje ako príliš zložitá na to, aby ju dokázal vyriešiť prostý boj proti konzumerizmu.

V tomto ohľade je film taktiež mimoriadne aktuálny. Novodobí „mesiáši“ tu boli vždy, ale s príchodom sociálnych sietí a Internetu 2.0 sa s nimi skutočne roztrhlo vrece. Klub bitkárov cez hlavnú postavu ukazuje mechanizmy akými sa obdobné kulty vytvárajú. Predovšetkým sa jedná o vodcu spočiatku menšej sekty, akou môže byť pokojne niektorí z vodcov tunajších polovojenských organizácií, do role Ježiša sa štylizujúcich Tiborov, Eliotov, Rostašov, či na najnižšiu signálnu hrajúcich Mariánov Kotlebov.

V Taylorovom prípade sledujeme sprvoti v podstate utešený cieľ, akým je boj proti pasivite u súčasných mužov a konzumerizmu. Postupne gradujúce teroristické útoky a vytváranie nemysliacej armády, však už začne byť porovnateľné s akýmkoľvek terorizmom. Podobne „dobrácky“ znejúce reči sledujeme často aj u niektorých z tunajších extrémistov, ktorým ide len o obrany vlasti a uchránenie hodnôt. Očividne však na úkor slobody iných. Tento postupný prerod v podobe Taylora a jeho „druhej strany mince“ rozprávača celého príbehu skvelým spôsobom podčiarkuje práve záverečné rozuzlenie. V tomto ohľade je teda film aktuálny aj dnes a svojim spôsobom ho rozhodne môžeme považovať za nadčasový.

Klub bitkárov (Fight Club), USA, Nemecko, 1999
Dĺžka: 139 minút
Réžia: David Fincher
Scenár: Jim Uhls
Kamera: Jeff Cronenweth.
Strih: James Haygood
Hudba: John King, Michael Simpson
Hrajú: Edward Norton, Brad Pit, Helena Bonham Carter, Meat Loaf , Zach Grenier, Richmond Arquette, David Andrews, George Maguire, Eugenie Bondurant, Christina Cabot a ďalší.
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR:  24. septembra 2015
Foto: ASFK