„Ak si mám vybrať, či chcem umelecky stvárniť hrôzu alebo túžbu, tak dám  jednoznačne prednosť túžbe,“ vyznáva sa  jedna z postáv filmu MladosťPaola Sorrentina, ktorý v týchto dňoch prichádza do našich kín ako súčasť Projektu 100. Mimochodom,  túžba je zakódovaná v samotnom názve. Ten by sa však dal obmeniť na pojem, ktorý súčasná spoločnosť neveľmi toleruje -  Staroba.

Rýchlosť, s akou sa domácim cinefilom servírujú víťazné filmy zo svetových festivalov je neobvyklá i vďaka festivalu Be2Can2 a niet si na čo sťažovať. Príjemný výber z „prvej ligy“ vedľa domácej produkcie tak vzbudzuje zvedavosť, ako dlho ešte potrvá odvaha figurovať na programoch kín vedľa týchto titulov a rátať počty prázdnych sedadiel.

„Hľadám príbehy a tie určujú spôsob spracovania,“ odpovedal scenárista a režisér Peter Bebjak na otázku, prečo sa jeho doterajšie tri celovečerné hrané filmy od seba tak líšia. Marhuľový ostrov (2011) bol poetickou komornou drámou z južného Slovenska, Zlo (2012) prvým slovenským filmovým hororom, Čistič je drsnou mestskou drámou zo súčasnej Bratislavy s romantickými prvkami. Najviac styčných bodov možno nájsť medzi druhým a tretím filmom: v atmosfére, využití interiéru, v napätí a postupnom dávkovaní tajomstva.

Na vidieku žije s chlapec s rodičmi. Jedného dňa si jeho otec zabalí kufor, nasadne na vlak a odcestuje preč. Chlapec sa so stratou rodiča nevie vyrovnať, a tak sa vydá otca hľadať. V jeho stopách sa dostane na bavlníkové plantáže, do tovární na spracovanie bavlny, tkáčovní i krajčírskych veľkovýrobní a fabrík. Na vidieku, v mestách i veľkomestách stretá rôznych ľudí a spoznáva svet, v ktorom sa pestrofarebný melodicky spievajúci vták detstva, dobra, lásky a nevinnosti nedokáže ubrániť čiernemu krákorajúcemu vtákovi dospelosti, pragmatizmu, biznisu a kapitalizmu.

V histórii kinematografie sa nájde len veľmi málo tvorcov, ktorí by lákali teoretikov a kritikov k reflektovaniu ich tvorby v takej miere ako Alfred Hitchcock. A nejedná sa len o odbornú verejnosť, ktorá aj v dnešnej dobe vydáva články a monografie o tomto „majstrovi napätia“. Už niekoľko desaťročí desí cinefilov zameraných na často diametrálne odlišné oblasti kinematografie a domnievam sa, že aj mnohí sviatoční diváci už aspoň letmo začuli jeho meno.

Posledné tri režijné počiny vynikajúceho kanadského režiséra s francúzskym pôvodom Denisa Villeneuva sú všetky nesmierne odlišné, no napriek tomu ich čosi spája. Kým Prisoners je krimi thriller o zmiznutí dvoch detí so silnou emocionálnou a napínavou atmosférou, Enemy je psychologicko - mysterióznou drámou, ktorá vo svojom finále zostala, nie ich vlastnou vinou, mnohými divákmi nepochopená. Najnovšia snímka Sicario (čo v prelade znamená nájomný vrah), z dielne tohto majstra budovania pomaly hustnúcej atmosféry v pochmúrnosti, absolútne nezaostáva za svojimi predchodcami spred dvoch rokov.

Každý z nás má nejaké sny. Niekomu stačí nové auto, iný chce vlastné bývanie, ďalší spokojnú a šťastnú rodinu. Niektoré sny sú však ambicióznejšie ako iné. Francúz Philippe Petit by o tom vedel hovoriť. Šesť rokov sníval o tom, že jedného dňa prejde po natiahnutom lane medzi novovytvorenými newyorskými Dvojičkami.

Kategória  portrétov sa v dokumentárnom filme tento rok rozširuje o portrét významného katolíckeho kňaza Antona Srholca (1929), človeka verejne známeho a váženého. Do jeho osudu sa vpísali takmer všetky negatíva komunistického režimu, desaťročné väznenie  za pokus o prekročenie štátnych hraníc, práca v jáchymovských uránových baniach v 50. rokoch a následná perzekúcia  zo strany ŠTB po relatívne liberálnom období 60. rokov.

Nemecká kinematografia zažíva v súčasnosti ďalšiu renesanciu, trúfam si povedať porovnateľnú s nemeckou novou vlnou spájanou s tvorcami ako Wenders, Herzog, či Fassbinder, čoho príkladom je veľké množstvo mimoriadne kvalitných a oceňovaných titulov.

Ľudí odnepamäti fascinujú príbehy o drakoch, bosorkách, čarodejníkoch, krvilačných príšerách, oživených múmiách, vlkolakoch a upíroch. Radi sa bojíme, ale aj priveľa strachu škodí. Preto sa hrôzy a neistoty zbavujeme osvedčeným spôsobom: oslobodzujúcim, očistným smiechom. V staroveku ba aj v stredoveku sa veľkej obľube prostého ľudu tešili rozšafné travestie a ľudové hry, znevažujúce bohov, kulty či cirkvi. Dnes máme radi hororové komédie, v ktorých sa príšery z beštiária hrôzostrašných príbehov musia vyrovnávať s rovnakými problémami ako bežný súčasník: vzťahy, city, existenčné otázky aj existenciálne obavy. Prestávajú byť záhadnými, nezrozumiteľnými, strašnými. Poľudšťujú sa.