Okno do dvora (Rear Window)

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Okno2 resizeV histórii kinematografie sa nájde len veľmi málo tvorcov, ktorí by lákali teoretikov a kritikov k reflektovaniu ich tvorby v takej miere ako Alfred Hitchcock. A nejedná sa len o odbornú verejnosť, ktorá aj v dnešnej dobe vydáva články a monografie o tomto „majstrovi napätia“. Už niekoľko desaťročí desí cinefilov zameraných na často diametrálne odlišné oblasti kinematografie a domnievam sa, že aj mnohí sviatoční diváci už aspoň letmo začuli jeho meno.

Dôvodov je viacero, pričom medzi tie najhlavnejšie určite patria implicitné, či explicitné psychoanalytické významy jeho filmov, zaujímavé experimentovanie s klasickým hollywoodskym rozprávaním a takisto dômyselné budovanie Okno resizenapätia, okorenené suchým anglickým humorom. V tomto ohľade stojí za to pripomenúť, najmä jeho slávne filmy ako Vertigo, Psycho, Na sever severozápadnou linkou a predovšetkým Okno do dvora, o ktorom bude reč. Signifikantnosť tohto filmu v Hitchockovej tvorbe vyplýva jednak z explicitného zobrazenia jednej zo základných oblastí psychoanalýzy a zároveň vlastností kinematografie – voyeurizmu a zároveň zo zaujímavého formálneho spracovania.

Alfred Hitchcock nás prostredníctvom kamery stavia na úroveň protagonistu, pripútaného na invalidný vozík, ktorý z dlhej chvíle začne pozorovať svojich susedov. Spoločne s ním sledujeme partnerské krízy, susedské spory a napokon aj Okno10 resizepodivné udalosti, kvôli ktorým sa dostane do spletitej siete konšpirácií a zločinu. Popritom pozorujeme aj Jeffov komplikovaný vzťah s jeho noblesnou priateľkou Lisou Fremontovou. Vzhľadom na klasický hollywoodský naratív je film značne ozvláštňujúci. Hlavná mužská postava je kvôli nehode fyzicky pasívna a bezbranná. Do popredia sa tu, okrem dvoch hlavných dejových línií (milostnej a „pracovnej“), dostávajú aj línie jednotlivých obyvateľov činžiaka. Zaujímavosťou je v tomto ohľade tiež genderový posun, kde rolu tých aktívnych preberajú ženy. A v neposlednom rade je film svojim tematizovaním diváckeho voyeurizmu cez časté subjektívne Okno3 resizezábery aj značne sebareflexívny, čím jednoznačne popiera vtedajší neviditeľný hollywoodsky štýl.

Z tohto pohľadu je obzvlášť zaujímavá hlavná postava. Tá, drvivú väčšinu filmu, nevstúpi do deja aktívne, ale len v úlohe pozorovateľa a konšpirátora. Väčšinu nebezpečnej práce zaňho odvedie jeho priateľka, ošetrovateľka alebo jeho kamarát pracujúci ako detektív. A keďže narácia je fixovaná naňho, vidíme teda obvykle (plus - mínus) to čo on vytvára, vznikne zaujímavá identifikácia – divák sa identifikuje s divákom. Táto identifikácia na dvoch úrovniach vytvára nesmierne zaujímavý stav, keďže do deja nemôžeme z Okno5 resizepochopiteľných dôvodov zasahovať ani ako diváci, ani prostredníctvom hlavnej postavy, do ktorej si projektujeme samých seba. V tomto prípade sme teda pasívni až na dvoch úrovniach, čo vzhľadom na zápletku filmu vytvára pocit absolútnej bezmocnosti a väčšieho strachu o vedľajšie postavy. Takisto nesmieme zabudnúť, že samotná, na Jeffa obmedzená (sujet predstavuje len zlomok fabule), nekomunikatívna a percepčne subjektívna narácia, vytvára pomerne klaustrofobický pocit a z pomerne jednoduchej zápletky vytvára zaujímavú a napínavú konšpiráciu.

Okno4 resizeAko som už spomínal aktivitu vo filme preberajú hlavne ženy. Jeffova priateľka Lisa a ošetrovateľka Stella sa stávajú jeho predĺženými rukami a dostávajú sa na miesta kam nemôže ísť, respektíve kam nevidí (a spolu s ním ani diváci). Sú to teda ony, ktoré vykonávajú nebezpečnú činnosť a popritom mu svojou ženskou intuíciou mimoriadne pomáhajú aj pri hľadaní indícii. Ženy sú však vo filme aktívnejšie aj vo vzťahoch. Lisa v podstate „uháňa“ nerozhodného Jeffa a pri pohľade na obyvateľky činžiaka si môžeme všimnúť, že vo Okno7 resizefilmovom svete nejde o ojedinelý jav. Vzhľadom na maskulinitu vtedajšieho hollywoodu sa tak jedná o ďalšie veľké nóvum. Zaujímavo sú využité aj vedľajšie zápletky. Pri pohľade na vzťahy medzi ľuďmi žijúcimi v činžiaku si môžeme všimnúť, že často komentujú dej, či zobrazujú obavy samotného Jeffa. Azda aj kvôli ich sledovaniu sa stáva vo svojom vzťahu k Lise takým apatickým. Toto všetko akcentuje aj štýl, kde prostredníctvom subjektívnych záberov sledujeme udalosti v oknách susedov. Kamera tak často v neprerušenom zábere sleduje viacero rozličných udalostí a vďaka využívaniu ďalekohľadov a fotoaparátu pôsobí opäť ozvláštňujúco a sebareflexívne.

Okno6 resizeV neposlednom rade je potrebné pripomenúť previazanosť voyeurizmu s kinematografiou. Tomuto fenoménu sa venoval napríklad už filmový teoretik Christian Metz vo svojej slávnej knihe Imaginárny signifikant. Podľa neho sa na filmovom dianí môžeme podieľať vďaka perceptívnym pudom, a to predovšetkým vďaka túžbe vidieť a počuť. Oba tieto pudy sú založené na bytostnom deficite a na rozdiel od organických potrieb, ako napríklad hlad a smäd sa nedajú ukojiť. Túžba sa totiž živí sama sebou, keďže sa namiesto reálneho objektu, orientuje na imaginárny. Voyeur si zachováva od objektu dostatočný odstup, aby pri ňom nebol ani príliš blízko, ani ďaleko. Film má tak v tomto ohľade ku voyeurizmu najbližšie, keďže nie je vnímaný v rovnakom priestore, či čase, v akom sa odohrávajú „reálne“ udalosti. Kinematografický signifikant je tak v podstate spriaznený s imaginárnym. Pri filme Okno8 resizeteda nejde o zachovanie odstupu, ako skôr o neprítomnosť vnímaného objektu. Je to v podstate „neuskutočnená schôdzka voyeura a exhibicionistu“.

Tento pud Hitchcock explicitne tematizuje práve v Okne do dvora, čím film získava na značnej sebareflexivite, ale vzhľadom na vývoj zápletky vytvára nejeden komentár vztiahnuteľný na reálny život. Jeho apatiu vo vzťahu k Lise napríklad spôsobuje aj sledovanie dysfunkčných vzťahov jeho susedov. Často nimi argumentuje a niekedy sa dokonca zdá, že ho zaujímajú viac ako reálny život. Sledovaniu života iných ľudí tak dáva prednosť pred svojim vlastným. Táto tendencia je obzvlášť zaujímavá v dnešnej dobe. Do extrému dovedené to môžeme vidieť na príklade Japonska, kde sa tisíce mladých Okno9 resizeľudí (tzv. hikikomori) uzatvárajú na dlhé roky pred spoločnosťou. Tento problém je, samozrejme, omnoho zložitejší (vo vzťahu k filmu je napríklad pomerne zaujímavé, že dôvodom môže byť aj silná emancipácia japonských žien), primárne ide najmä o silný tlak komunity na jednotlivca, avšak práve voyeurizmus im ponúka útočisko.

A takisto, a to je obzvlášť dôležité, môžeme v Okne do dvora vidieť jeden z mechanizmov vytvárania konšpirácií – nedostatok duševných impulzov a snahu vytvoriť, z rôznych navzájom len ťažko súvisiacich indícii, komplexnú teóriu. Jeff mal napokon síce pravdu, ale v skutočnosti to býva väčšinou inak. Či už ide o večne nadávajúcu susedu, alebo redaktorov obskúrnych plátkov.

Okno11 resizeOkno do dvora (Rear Window), USA, 1954
Dĺžka: 112 minút
Réžia: Alfred Hitchcock
Scenár: John Michael Hayes
Kamera: Robert Burks
Strih: George Tomasini
Hudba: Franz Waxman
Hrajú: James Stewart, Grace Kelly, Wendell Corey, Thelma Ritter, Raymond Burr, Judith Evelyn, Ross Bagdasarian, Georgine Darcy, Frank Cady, Jesslyn Fax, Rand Harper, Irene Winston a ďalší.
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 8. októbra 2015
Foto: ASFK

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.