Ľudí odnepamäti fascinujú príbehy o drakoch, bosorkách, čarodejníkoch, krvilačných príšerách, oživených múmiách, vlkolakoch a upíroch. Radi sa bojíme, ale aj priveľa strachu škodí. Preto sa hrôzy a neistoty zbavujeme osvedčeným spôsobom: oslobodzujúcim, očistným smiechom. V staroveku ba aj v stredoveku sa veľkej obľube prostého ľudu tešili rozšafné travestie a ľudové hry, znevažujúce bohov, kulty či cirkvi. Dnes máme radi hororové komédie, v ktorých sa príšery z beštiária hrôzostrašných príbehov musia vyrovnávať s rovnakými problémami ako bežný súčasník: vzťahy, city, existenčné otázky aj existenciálne obavy. Prestávajú byť záhadnými, nezrozumiteľnými, strašnými. Poľudšťujú sa.

Nepotrebujeme veľa, zabávame sa, keď upírov bolia zuby, vlkolaci pĺznu, vodníci trpia finančnými suchotami a démoni sa zajakávajú. Špičkových rozprávačov ako Neil Gaiman alebo Terry Prachett, majstrov hororovej paródie, možno porátať na prstoch jednej ruky. Oveľa viac je priemerných či podpriemerných tvorcov, ktorí stále dokola omieľajú rovnaké vtipy a nápady. Mnohí sa ich už dokonca ani len nepokúšajú nijako ozvláštniť.

Animovaný film Hotel Transylvánia (2012) pôvodom ruského výtvarníka a animátora Gennadija Tartakovského (nar. 1970 v Moskve) síce nebol bohvieako originálny, ale investovaných 85 miliónov dolárov zúročil na tržby vo výške 358,5 milióna. Nadväzoval na fenomén komediálnych hororových televíznych seriálov Addams Family či The Monsters, draculovských filmových paródií a snímok ako The Rocky Horror Picture Show alebo Ples upírov. Naivný a chaotický americký turista Jonathan mal zasa pravzor v kreslenom seriáli Scooby-Doo. Na potulkách rumunskými horami sa dostal do typického hrôzostrašného upírskeho hradu, z ktorého sa vykľulo luxusné rekreačné stredisko pre strašidlá, príšery a netvory. Jeho majiteľ gróf Dracula však venoval viac pozornosti i síl stráženiu dospievajúcej dcéry Mavis pred neželanou pozornosťou možných nápadníkov, čo tvorilo jadro celého príbehu.

Aj v pokračovaní narozprával Draculu americký komik Adam Sandler a bol jedným z producentov, ale tentoraz sa výraznou mierou podieľal i na scenári. Aj preto má komplikovanejšiu, nie však lepšiu zápletku. Človek Jonathan a upírka Mavis sú manželia, žijú v Draculovom hradnom hoteli a majú malého syna Dennisa. Zdá sa však, že ľudské gény prevládli nad upírskymi. Dieťa pôsobí ako bežný chlapec, sleduje naivné televízne seriály v štýle Seesame Street, hráva hry, zbožňuje Batmana a – nemá duté tesáky, chuť na krv ani žiadne nadprirodzené schopnosti. Obetavá mamička, hoci sama upírka, preto chce, aby Dennis vyrastal medzi ľuďmi v Jonathanovej rodnej Kalifornii. To sa však vôbec nepozdáva dedovi Draculovi a vlastne ani otcovi, večnému adolescentovi Jonathanovi, ktorý si s príšerami rozumie lepšie ako s príslušníkmi svojho druhu. Mavis v Jonathanovom sprievode napokon predsa odchádza do Ameriky, navštíviť svokrovcov, obzrieť si prostredie a pripraviť presídlenie. Jonathan sa však za jej chrbtom so svokrom dohodol, že jej počas návštevy svet ľudí čo najviac znechutí, aby si zámer nadobro opustiť Hotel Transylvánia rozmyslela. Prirodzene, v sandlerovskej komédii je to zdrojom mnohorakých veselostí.

Dracula má aj iný plán. Malý Dennis ostáva v Transylvánii a gróf je odhodlaný spraviť čokoľvek, aby v ňom prebudil upírske sklony. Všetko vyvrcholí na veľkolepej oslave Dennisových narodenín, kam sa okrem strašidelných i ľudských príbuzných dostaví aj Draculov otec, Dennisov pradedko Vlad, obávaný mrzutý a neústupčivý upír starej školy.

Ako je v sandlerovských komédiách zvykom, chatrný príbeh je vedľajší, rozvíja sa aj za cenu mnohých oslích mostíkov a znásilňovania logiky. Slúži len na rozohranie komických situácií, vtipov, gagov a skečov. Nie všetky sa končia pointou, mnohé sú čisto situačné, ťažia len zo smiešnej podoby, grimás, nedorozumení, nehôd, úderov, potknutí, pádov či z pocitu trápnosti. Občas dokonca navodzujú pocit samoúčelnosti a umelého nastavovania minutáže. Našťastie, Sandlerove obľúbené telesné zvuky a tekutiny sú v prípade animovaných príšer menej odpudzujúce a hravejšie ako v hranom filme.

Ťažiskom príbehu nie je stret rozdielnych svetov ako v prvej časti ani črtajúca sa rodinná kríza mladých manželov. Motív cynickej manipulácie ženy (Mavis) chlapmi (manžel Jonathan a otec gróf Dracula) nie je nijako využitý ani ohodnotený či morálne kategorizovaný, nenesie žiadne posolstvo, akoby ho scenárista Sandler považoval za celkom všedný a legitímny vzorec správania sa. V snímke dokonca nebojuje ani tradičné dobro proti zlu, lebo všetci sú v zásade dobrí a jediná ako-tak záporná postava sa vynorí až tesne pred koncom, aby bola po zásluhe ...zosmiešnená.

Napätie má prameniť z toho, či malý Dennis je alebo nie je upír, no ani tu sa nedočkáme žiadneho zásadného zvratu alebo prekvapenia. Celý film je vlastne veľmi neprekvapivý a vhodný skôr pre divákov, ktorí nechcú byť vyrušovaní novotami, originalitou, tvorivosťou či nedajbože posolstvami. Mimochodom, v skutočnosti práve takých je väčšina. V podobe filmu Hotel Transylvánia 2 dostávajú čo chcú - a čo si zaslúžia: lacný neoriginálny príbeh s opotrebovanými vtipmi a sviežimi výtvarnými nápadmi. Milovníci gotických príbehov a pochmúrnych mysticky hororových drám len so smútkom pozorujú, ako sa ich obľúbené postavy v záujme zábavy širokých ľudových vrstiev ponižujú a zosmiešňujú.

Hoci postavy si zachovávajú podobu z prvého filmu, razantný výtvarný rukopis hraničiaci s komiksom či karikatúrou sa zjemnil smerom k všeobecne prijímanej univerzálnej schéme digitálne animovaného filmu. Snímka je tak vďaka potlačeniu originality a svojrázu divácky prístupnejšia. Ľudová zábava zjavne nemá ambíciu žiariť na festivaloch či zasiahnuť do boja o Oscara, "len" – ako každý dobrý tovar – priniesť za 80 investovaných miliónov dolárov čo najvyššie tržby. A to sa jej nepochybne darí.

Hotel Transylvánia 2 (USA  2015)