S najnovšou snímkou režiséra Benta Hamera 1001 gramov mám zásadný problém. Pritom toto etablované meno nórskeho artového filmu sľubovalo omnoho viac. Po výnimočných a oceňovaných Poviedkach z kuchyne (2003) a nemenej známom O'Horten (2007), sa však jeho tvorba očividne obrátila iným smerom a z briskného ironika sa stal konvenčný režisér. V jeho filme síce zostalo niekoľko motívov stojacich za vyzdvihnutie, ale tie úplne zapadli v marazme priemernosti či dokonca podpriemernosti.

Maria je mladá vedkyňa, ktorá pracuje spoločne s otcom v inštitúte zaoberajúcom sa mierami. Okrem pravidelných kontrol má tiež na starosti stráženie prototypu národného kilogramu, vytvoreného z platiny a irídia. Film sa zameriava na jej emocionálny život, poznačený rozvodom a a strachom o starnúceho otca.

Rozprávanie je typicky severské, chladné a nekomunikatívne. Často napríklad využíva elipsy, či nemotivované prechody medzi Nórskom a Francúzskom. Tvár Mariinho bývalého manžela napríklad nikdy priamo neuvidíme a viacero dôležitých udalostí sa dozvieme len z rozhovoru postáv, keďže rozprávanie emocionálne vypäté momenty obvykle taktne obíde (podobne, ako sa o to snaží Mária). Táto stratégia je rozhodne chválitebná na začiatku, avšak s blížiacim sa záverom začne séria zvláštnych stretnutí (napríklad stretnutie strýka (?) a nového priateľa v Paríži), či nedostatok motivácii iritovať. A to najmä čo sa týka Marie, ktorej záverečnú „premenu“ z vedkyne posadnutej presnosťou na uvoľnenú a milujúcu ženu, uvedomujúcu si dôležitosť duše, považujem vzhľadom na ponúknuté informácie, za nepravdepodobnú. Zároveň nám nie sú ukázané takmer žiadne scény začínajúceho sa vzťahu, a preto nemám nijaký dôvod zaujímať sa o to, či bude pár šťastný. Nevybudoval som si k nim žiadny vzťah. Vidím len ženu, ktorá si v Paríži, za pomoci niekoľkých náhod a pekných gest, nájde romantickú lásku. Skrátka ako z pera Rosamunde Pilcherovej.

Nepomáha pritom ani Hamerove zosmiešňovanie presnosti vedcov či samotnej práce hlavnej hrdinky. Prehnane dramatické otváranie trezoru, v ktorom je podľa slov jedného z vedcov „matka všetkých kilogramov“ je jednou z takýchto paródií. V kontexte filmu to pôsobí tak, že autor nerozumie zanieteniu s akým vedci pristupujú k niečomu, na prvý pohľad tak banálnemu, ako prototyp národného kilogramu. Pritom v samotnom filme sa zobrazuje množstvo úkonov, pre ktoré je presnosť miery dôležitá. Priam až kontrapunkticky potom pôsobí scéna, keď sa vedci bavia o obľúbenom ľudovom mýte, akým je váha duše. Vo filme sa tomu celkovo pripisuje veľmi veľký význam, avšak vedci zaoberajúci sa mierami by azda podobnému bludu neverili. A keď aj pristúpime na hru fiktívneho sveta filmu, je to maximálne lacné.

Podobný problém som mal aj so štýlom. Už chladné prostredie Nórska, ktoré dominuje prvej polovici filmu je konvenčné, keďže tradične využíva chladné farby a až geometricky komponovanú mizanscénu, korešpondujúcu s prácou i pocitmi hlavnej postavy. S príchodom do Paríža sa však začnú na scéne objavovať oblúky a teplé farby, ktoré v závere prejdú až do gýčovitých západov slnka nad mostom a dominancie červenej a oranžovej farby v mizanscéne. Štýl tak síce korešponduje s vnútorným svetom hlavnej hrdinky a poukazuje na postupné uvoľnenie a lásku v jej živote, ale koná tak príliš ostentatívne a rovnako ako stovky iných predtým. A to je základný problém celého filmu. Minimum inovácie, ironické bavenie sa na svete, ktorému režisér očividne ani nechce rozumieť, gýčovitá love story a konvenčná nuda.

1001 gramov (1001 gram) Nórsko, Nemecko, Francúzsko, 2014
Dĺžka: 93 minút
Scenár a réžia: Bent Hamer
Kamera: John Christian Rosenlund
Strih: Anders Refn
Hudba: John Erik Kaada
Hrajú: Ane Dahl Torp, Laurent Stocker, Hildegun Riise, Stein Winge, Per Christian Ellefsen, Didier Flamand, Dinara Drukarova a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 17. septembra 2015
Foto: Film Europe