Dívať sa na filmy Pavla Barabáša (1959) znamená vydať sa na dobrodružnú cestu, ktorú by obyčajný človek nikdy v živote nezvládol, ba ani nepodnikol. Známy a populárny filmár, scenárista, kameraman a režisér, cestovateľ a dobrodruh, nie je obyčajným človekom. Láka ho spoznávanie nových a nových, často ťažko dostupných miest a ich obyvateľov. Fascinujú ho predovšetkým pôvodné kultúry, nedotknuté civilizáciou, ľudia, ktorí žijú v symbióze s prírodou a nevzdialili sa sami sebe. Takí sú aj príslušníci kmeňa Suri, ktorých meno je názvom najnovšieho Barabášovho dokumentu.

Všetko sa začalo nálezom starej krabice označenej štítkom 1952. Jej obsahom boli rôzne nepoužité materiály, tie zaujali nielen scenáristu Damona Lindelofa, ale aj režiséra Brada Birda, ktorý kvôli nim dokonca odmietol aj prácu na nových Hviezdnych vojnách. Prvou výraznou hereckou posilou sa zase stal George Clooney a ten sa zvyčajne podobným projektom vyhýba. To všetko bolo prísľubom niečoho zaujímavého. To niečo bolo nakoniec pomenované podľa klasickej populárnej atrakcie v Disneylande Tomorrowland.

Odhliadnuc od intelektuálnych presahov, Motýle pracujú s neprvoplánovým, osobitým humorom. Strickland veľmi vecne a stroho glosuje partnerské vzťahy, ktorých najväčšou hrozbou je nuda. Film odkazuje na „pornožáner”, no erotizmus nie je samoúčelný, v kontexte deja zohráva kľúčovú úlohu. Film je vo svojej podstate nežný. Strickland odkrýva zraniteľnosť hrdiniek, je dôsledný a do hĺbky sa mu darí preniknúť bez sentimentu. Vo filme sa neobjaví žiadny muž, ženy si vo svojom motýľom svete vystačia samé.

Český režisér, scenárista a producent Milan Cieslar (1960) má zaujímavý tematický diapazón. V celovečernom filme debutoval ako režisér snímkou zo zákulisia dostihového športu Dynamit (1989), vyskúšal si sily v kriminálnom príbehu Ako chutí smrť (1995), venoval sa práci pre televíziu – napr. rozprávkam Jabloňová panna, O Ječmínkovi, Dažďová víla alebo seriálom (Súkromné pasce či Znamenie koňa), ale záujem kritiky i verejnosti vzbudil predovšetkým filmovými dramatickými príbehmi z nedávnej histórie ako boli Der Lebensborn - Prameň života(2000), Krv zmiznutého (2005) či Colette (2013). Jeho najnovším dielom je crazy komédia zo súčasnosti Život je život (2015).

Pôvodná austrálska trilógia (Mad Max, Mad Max 2, Mad Max Beyond Thunderdome) si odbila svoju slávu počas rokov 1979-1985. Duchový tvorca George Miller sa síce na adresu pokračovania vyjadroval viackrát, ale trvalo to takmer 30 rokov. Síce nejde o žiaden rekord, ale doba je to úctyhodná.

Žena v klietke bola v knižnej podobe bestsellerom, takže nebolo prekvapením, že sa v Dánsku dočkala filmového spracovania. Spisovateľ Jussi Adler-Olsen ju od začiatku plánoval ako úvod ku kriminálnej sérii sústreďujúcej na staršie nevyriešené zločiny. Druhý diel pod názvom Zabijaci vyšiel v knižnej podobe už o rok neskôr a druhý film sa dostal do dánskych kín takisto s približne ročným odstupom od toho prvého. V pláne sú pochopiteľne aj adaptácie ďalších kníh z oddelenia Q.

Debutujúci francúzsky režisér Thomas Cailley (1980) dobre pozná mladú generáciu, svoju prvotinu Láska na prvý boj (Les combattants, 2014) nakrútil o nej a pre ňu. Film, časovo a priestorovo zakotvený vo francúzskej súčasnosti, prináša témy, ktoré sú zrejme živé v celej Európe, čoho dôkazom je trinásť nominácií a jedenásť cien, ktorých sa tomuto debutu dostalo, okrem iných Cena FIPRESCI na vlaňajšom Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, či tri ocenenia národného charakteru, známe pod názvom César.

Druhý režisérsky a scenáristický počin amerického nezávislého režiséra Davida Roberta Mitchella vyšiel oveľa lepšie ako jeho debut. Teenagermi obsadený film The Myth of the American Sleepover bol nemastnou - neslanou, dlho naťahovanou omáčkou o jednej noci a niekoľkých prespávacích večierkoch stredoškolákov,  bez hlbšej myšlienky, či rozvinutejšej psychológie postáv, z ktorých vám žiadna výraznejšie neprirastie k srdcu. Ak ste Mitchellov prvý nezávislý snímok nevideli, neľutujte a radšej považujte za jeho prvý sľubný výtvor práve horor Neutečieš.

Peter Bogdanovich (1939) je americký režisér so srbskými koreňmi a patrí k legendám americkej kinematografie, napriek tomu, že široká verejnosť si ho možno spája iba s úspešnými filmami sedemdesiatych rokov minulého storočia ako boli bláznivá komédia s Barbrou Streisandovou  ... a čo ďalej doktor?  či nostalgický titul Papierový mesiac alebo na Oscara nominované Posledné predstavenie.

Od francúzskeho režiséra Martina Provosta mohli naši diváci vidieť film Séraphine o známej naivnej maliarke, ktorý mal vo Francúzsku veľký úspech Tentoraz sa venoval literárnej osobnosti, patriacej k hnutiu existencialistov, Violette Leduc, a snímku nazval opäť jednoducho len Violette.