Dívať sa na filmy Pavla Barabáša (1959) znamená vydať sa na dobrodružnú cestu, ktorú by obyčajný človek nikdy v živote nezvládol, ba ani nepodnikol. Známy a populárny filmár, scenárista, kameraman a režisér, cestovateľ a dobrodruh, nie je obyčajným človekom. Láka ho spoznávanie nových a nových, často ťažko dostupných miest a ich obyvateľov. Fascinujú ho predovšetkým pôvodné kultúry, nedotknuté civilizáciou, ľudia, ktorí žijú v symbióze s prírodou a nevzdialili sa sami sebe. Takí sú aj príslušníci kmeňa Suri, ktorých meno je názvom najnovšieho Barabášovho dokumentu.

Film svojím spôsobom nadväzuje na jeho dve staršie dielka, dokumenty Omo – cesta do praveku (2002) a Pygmejovia – deti džungle (2011). Prvý zaznamenával splavenie náročnej africkej rieky Omo, plnej nebezpečných prírodných nástrah, okolo ktorej žijú mnohé pôvodné kmene. Jeho osobitosť spočívala v tom, že účastníčkou šesťčlennej expedície bola aj žena – rozprávačka napínavého príbehu (jej humorom podfarbený komentár bravúrne interpretovala herečka Zuzana Fialová). Vo filme Pygmejovia – deti džungle sleduje Barabášova kamera svojho priateľa, fotografa a skúseného cestovateľa Ivana Bulíka, ktorý sa vydal do strednej Afriky za najmenšími obyvateľmi našej planéty, kočujúcimi Pygmejmi, lovcami a zberačmi, obeťami neľútostnej vojny a rovnako bezohľadnej civilizácie.

Film Suri (Slovensko, 2015) v sebe spája oba momenty: aj raft po nebezpečnej rieke (tentoraz je to rieka Godžeb, ktorá sa vlieva do Oma), aj návštevu ohrozeného kmeňa, ktorý ešte bojuje o záchranu svojho územia a s ním spojeného spôsobu života. Výrok jedného z členov kmeňa, že radšej zahynie, ako by mal opustiť zem predkov, tvorí motto filmu, rámcovaného pohľadom na planétu Zem a úvahami o našom vzťahu k nej.

Barabášov film, ktorého bol scenáristom, kameramanom i režisérom, sa skladá z dvoch samostatných, aj keď formálne neoddelených častí, ktorými prechádza chronologické rozprávanie o putovaní za prírodnými ľuďmi. Prvá časť, ktorú by sme mohli pomocne nazvať dobrodružná, zaznamenáva príchod do Etiópie, hľadanie možností, ako sa dostať k Surmom, a sprievodcu, ktorý by bol ochotný viesť päťčlennú expedíciu. Najschodnejšou cestou na priblíženie sa k cieľovému územiu je splavenie rieky Godžeb. Vzhľadom na nedostatok informácií a nebezpečenstvá, ktoré číhajú priamo v mútnej rieke i okolo nej, je táto časť filmu veľmi dramatická, dynamická a napínavá.

Komentár, ktorý číta herec Robo Roth, obsahuje mnohé humorné prvky. Všíma si – paralelne s kamerou – neúspešného rybára, člena slovenskej expedície,ktorý v rieke postupne stráca exkluzívne vybavenie bez náhrady vo forme úlovku, a tak korenie na ryby prichutí aspoň tradičnú šošovicu, bagatelizuje desiatky štípancov, ktorými poznačili telá slovenských rafťákov agresívne muchy, dramaticky opisuje stretnutie s nebezpečnými hrochmi, ktoré neprenasledujú nafukovací čln iba vo vode, ale aj na brehu. Záver tejto časti je neokázalou poctou chlapskému priateľstvu, ktoré si nepotrpí na slová, ale na skutky. Dokonale zladený tím športovcov a cestovateľov sa nehrá na supermanov – otvorene priznávajú nedostatok informácií, ktorý im komplikuje cestu, obavy z neznámeho i strach zo známeho nebezpečenstva, ale túžba naplniť svoj sen je silnejšia. Ťukanie pádlami na oslavu úspešného raftu i lúčenie pred ďalšou etapou cesty je veselé i dojímavé.

Druhá časť filmu, zjednodušene nazvaná etnografická, má už len dvoch hlavných aktérov, podobne ako vo filme o Pygmejoch je to Ivan Bulík a Pavol Barabáš. Ich cesta za členmi kmeňa Suri, žijúcimi na etiópsko-sudánskej hranici, je tiež namáhavá a dramatická, no kamera i komentár venujú podstatnú pozornosť jej cieľu. Prírodní ľudia, žijúci v niekoľkých osadách roztrúsených na pomerne veľkom území, sa živia chovom kráv, ktoré sú zdrojom mlieka i vzácnym platidlom. Ženy pestujú kukuricu a rozličnú zeleninu, pričom táto zdravá výživa spôsobuje, že vo filme nevidieť ani jedného obézneho človeka., naopak, štíhle, urastené, väčšinou nahé telá by sa pokojne uplatnili na svetových mólach v úlohe manekýnov. Nadváha, ktorá sužuje moderný svet, je choroba z prebytku, o ktorom Surmovia ani netušia. Avšak civilizácia, ak chcete, pokrok, striehne aj na nich. Satelitné skenovanie ukázalo veľké zdroje nerastných surovín, predovšetkým zlata a ropy, na území, ktoré obývajú a o ktorom nemajú žiadne listy vlastníctva, lebo nepoznajú písmo. Etiópska vláda sa rozhodla vysťahovať ich, ak nie podobrotky, tak násilím, aby mohla popredávať cenné územia zahraničným investorom z Ázie, najmä Číňanom. Surmovia sa nechcú vzdať ľahko, sú odhodlaní brániť zem predkov, svoje rodiny i tradičný spôsob života. Strelné zbrane, paradoxne jediná vec, ktorú zatiaľ prebrali z našej civilizácie, kupujú z nepokojmi zmietaného Sudánu. Jeden samopal stojí štyri kravy, ešte že za krásnu ženu treba dať až dvadsaťpäť kusov dobytka...

Barabáš obdivuje hrdosť, odhodlanie i odvahu týchto prírodných ľudí. Uvedomuje si, že mnohé ich zvyky a rituály sú pre nás čudné, nepochopiteľné, šokujúce až odpudzujúce, napríklad u žien vkladanie hlinených tanierikov do spodnej pery a rozličných ozdôb do rovnako deformovaného ušného lalôčika, krvavé tetovanie nahých tiel, čo sú vlastne bolestivé zárezy žiletkou, to všetko ako symbol krásy, ďalej vládou zakazovaná donga – boj mužov s dlhými palicami, ktorý rozhoduje o postavení bojovníka v kmeni a je tiež plný tvrdých úderov a zranení, či pitie čerstvej zvieracej krvi pred bojom, ktoré má dodať silu a odvahu. Áno, to všetko sú zvyky a rituály, na ktoré sa civilizovanému pozorovateľovi ťažko aj díva, no autor filmu zdôrazňuje, že treba, aby sme o nich vedeli a tolerovali ich, lebo sú súčasťou multikultúrneho svetového spoločenstva. „Náš nový spôsob života nie je zatiaľ overený časom. Je dobré pozrieť sa sem-tam ku koreňom, možno práve posledné zvyšky prírodných kmeňov nesú v sebe poznanie a návod na prežitie,“ povedal Pavol Barabáš pre časopis Film.sk. 

Na film, ktorý vznikal v takých náročných podmienkach ako Suri, ťažko uplatňovať bežné kritické nároky a kritériá. Zábery, ktoré sa nedali naaranžovať ani zopakovať, nemusia mať vždy dokonalú formu, dôležitejšia je ich výpovedná hodnota. Ak dialógy na spenenej rieke, z ktorej vytŕčajú obrovské tlamy hrochov, nie sú vždy celkom zrozumiteľné, dá sa to pochopiť – postsynchróny by boli nezmyselné. Pokus o posun od púheho zaznamenávania chronologicky sa rozvíjajúcich udalostí je však očividný, napríklad v krátkych konfrontačných prestrihoch istých situácií do civilizácie, v stručných návratoch k niektorým analogickým Barabášovým filmom, či v zovšeobecňujúcich poznámkach.

Dokument Suri so zmyslom pre dynamiku a strhujúci temporytmus zostrihal Róbert Karovič (film má 65 minút), autorom kongeniálnej hudby, vhodne súzvučiacej s obrazom, bol Martin Barabáš. Prevažne mladé publikum, ktoré sa zúčastnilo na bratislavskej distribučnej premiére, odmenilo film i prítomného hlavného tvorcu niekoľkonásobným potleskom. Zrejme divákov oslovila akčná atmosféra a autenticita diela, ale vari aj jeho leitmotív: naliehavý apel, aby sme zmenili svoje správanie k Zemi a jej zdrojom, ktoré nie sú nevyčerpateľné, k prírode, ktorú zneužívame v mene vlastného komfortu, aby sme sa v mene budúcnosti pozreli na svoj egoizmus a dychtivosť mať stále viac z hľadiska všetkých, nielen bohatých a civilizovaných obyvateľov planéty. Dokážeme to ešte?

Suri