Láska na prvý boj (Les combattants)
Debutujúci francúzsky režisér Thomas Cailley (1980) dobre pozná mladú generáciu, svoju prvotinu Láska na prvý boj (Les combattants, 2014) nakrútil o nej a pre ňu. Film, časovo a priestorovo zakotvený vo francúzskej súčasnosti, prináša témy, ktoré sú zrejme živé v celej Európe, čoho dôkazom je trinásť nominácií a jedenásť cien, ktorých sa tomuto debutu dostalo, okrem iných Cena FIPRESCI na vlaňajšom Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, či tri ocenenia národného charakteru, známe pod názvom César.
Thomas Cailley si medzinárodné renomé získal krátkym filmom Paris Shanghai (2010), dvadsaťpäťminútovou komédiou o spoločnej ceste dvoch rozdielnych mužov s odlišnými reakciami na putovanie, prírodu i stretanie nových ľudí, ktorí sa nechtiac vzájomne ovplyvňujú. Podobnou, veľmi zovšeobecnene vyjadrenou témou, sa mladý režisér a scenárista zaoberá aj v Láske na prvý boj, no nesústreďuje sa iba na vzťah muža a ženy. Jeho prvotina je o hľadaní vlastnej identity v zložitom svete, poznačenom ekonomickou i etickou krízou.
Mladí ľudia zápasia s tvrdými životnými podmienkami, ako vidieť na dvoch bratoch, ktorí po smrti otca prevádzkujú malú drevársku firmu. Únavu z práce a obavy z neistej budúcnosti kompenzuje mládež často bezduchou zábavou, diskotékami, grilovaním v prírode či nezmyselným popíjaním, pričom nie vždy sa naozaj zabáva. Niekto hľadá únik z každodenného neuspokojivého stereotypu v odchode do zámoria, iní dokonca na krátkodobých výcvikových kurzoch vo vojenskom tábore, čo poznáme aj z domácich reálií.
Hlavná hrdinka filmu, pôvabná Madeleine (Adèle Haenel, César pre najlepšiu herečku), je zdatná športovkyňa, nonkonformná, drsná až agresívna mladá žena. Veľmi citlivo však vníma svoje okolie a problémy súčasného sveta, predovšetkým ekologické. Vo svojich priam apokalyptických predstavách vidí koniec súčasnej civilizácie, o ktorú sa podľa jej slov pričiníme svojim bezohľadným správaním k prírode a jej vyčerpateľným zdrojom. Chce byť na takúto situáciu pripravená, chce prežiť. Návod hľadá práve vo vojenskom výcvikovom tábore, no tvrdý dril a slepá poslušnosť ju neuspokojujú, konflikty s nadriadenými i „spolubojovníkmi“ pokračujú.
Arnaud (Kévin Azaïs, César pre najsľubnejšieho herca), je Madeleininým protikladom. Mladého muža, ktorý je spokojný so svojou prácou, rodinou i priateľmi, fascinuje energia, stelesnená v náhodnej známej, jej neustála bojovnosť, ktorá je v ostrom kontraste s jeho prispôsobivosťou. Stretnutie s týmto novým, doteraz neznámym fenoménom, spôsobí, že sa Arnaud zamiluje a rozhodne zúčastniť sa tiež na vojenskom výcviku. Nové zážitky postupne ovplyvňujú oboch hrdinov, ktorí si začínajú uvedomovať svoje limity, pokiaľ ide o fyzické sily, životné schopnosti i možnosti. V každodennej konfrontácii sa mení aj ich vzájomný vzťah.
Pôvodne submisívny Arnaud získava dominantné postavenie, kým u Madeleine prebieha opačný proces, čo ešte zvyšuje ich vzájomné, nie vždy priateľské iskrenie. Vyvrcholením tohto prerodu i celého filmu je posledná tretina, ktorá sa odohráva vo voľnej prírode po úteku dvojice z tábora. Ukazuje sa, že keď sú mladí ľudia osamotení, ponechaní napospas osudu, dokážu prežiť a prináša im to viac poznania o svete i o sebe, než sofistikovane vystavaný vojenský výcvik. Nehovoriac o tom, že neustála prítomnosť, nevyhnutná interakcia a vzájomná závislosť posilňuje aj ich fyzickú a duševnú príťažlivosť, ktorá vyvrcholí v ľúbostnom splynutí. A hoci návrat do normálneho života je mimoriadne dramatický, záverečný dialóg si možno vysvetliť ako náznak ďalších dobrodružstiev, do ktorých už pôjdu spolu, pripravenejší a ostražitejší.
Láska na prvý boj je označená ako komediálna romanca, no nie je to presné. O komédiu v tradičnom zmysle slova nejde, skôr o svieži film s občasnými humornými prvkami. O romanci možno hovoriť len v prípade, že z filmu vyselektujeme príbeh rodiacej sa lásky, no aj táto línia je „neromantickou romantikou“. Dielo sa jednoducho vzpiera jednoznačnému žánrovému určeniu, vari najviac by sedela charakteristika „iný film“ (než sme očakávali). Cailleyho celovečerný debut je vo všetkých zložkách prirodzený, bezprostredný a živý, bez falošných tónov. Dobre vystavaný dialóg bez slovnej hlušiny, invenčná kamera Davida Cailleyho s dramaticky vypätou scénou katastrofy, dynamický strih Lilian Corbeillovej, nákazlivo rytmická hudba a mimoriadne herecké výkony oboch hlavných predstaviteľov, ktorí svoje postavy nehrajú, ale žijú, to všetko sú devízy netradičného dielka. Mali by ho oceniť najmä mladí diváci, ktorí sú jeho aktérmi i najdôležitejšími adresátmi. Zrejme im odkryje ešte viac, ako generačne vzdialenému pozorovateľovi.
