Keď zvieratá snívajú (Når dyrene drømmer)
Ak by sme vnímali dánsky film Keď zvieratá snívajú iba ako horor o vlkolakovi, potom by nebolo veľa dôvodov podrobne sa ním zaoberať. Námet nie je objavný, spracovanie typické pre severské filmy. Prvotina režiséra Jonasa Alexandra Arnbyho z roku 2014 má však aj druhý plán, ktorý je zaujímavejší a aktuálnejší ako naznačené žánrové vymedzenie.
Kodanský rodák Jonas Alexander Arnby (1974) študoval na filmových školách v Londýne a v rodnom meste, pred celovečerným debutom nakrúcal hudobné videá, reklamy a krátke snímky. Svojím prvým hraným filmom sa predstavil na prestížnom festivale v Cannes v rámci Týždňa kritiky a zabodoval v medzinárodnej súťaži filmového festivalu v Aténach, kde získal cenu hlavného mesta Grécka. Námet mu poskytol Christoffer Boe, scenár napísal Rasmus Birch. Je to smutný príbeh devätnásťročnej Marie, ktorá žije so svojimi rodičmi v rybárskej osade na Jutskom polostrove a pracuje ako robotníčka v miestnej fabrike na spracovanie rýb. Typovo zaujímavá dievčina priťahuje pozornosť mladých spolupracovníkov, ktorých zároveň svojou drsnosťou odrádza. Jej rodina nemá dobrú povesť – matka pripútaná na invalidný vozík trpí záhadnou chorobu, ktorá je nanešťastie dedičná. Oboch žien sa ostatní obyvatelia osady boja a keďže strach z neznámeho plodí agresivitu, aj Marie čelí v práci šikanovaniu, ktoré má podobu zdanlivo neškodných kanadských žartíkov. Odhalenie rodinného tajomstva je pre ňu šokom, vyhliadky do budúcnosti tragické. Čas, ktorý jej zostáva do plného prepuknutia choroby, chce využiť tak, ako každá iná mladá žena túžiaca po láske, sexe a zábave. Nájde sa aj vhodný partner, kolega z práce Daniel (Jakob Oftebro), ktorého Marie priťahuje svojou neskrotnou povahou, nebojácnosťou a originalitou. Daniel sa do nej zaľúbi a napriek všetkým prekážkam vytrvá až do šťastného (?) konca. No ľudia, ktorí sa od masy odlišujú svojou inakosťou, nemajú ľahký život. Okolie im ho strpčuje na každom kroku, ba čo viac, chce sa ich definitívne zbaviť. Kladivo na čarodejnice sa občas nájde aj v našom storočí. Dievčina sa však nevzdáva bez boja, za spôsobené príkorie sa rozhodne pomstiť tým najdrastickejším spôsobom, ktorý vyplynie z jej chorej osobnosti.
Hoci sa tvorcovia filmu nevyžívajú v krvavých podrobnostiach, uplatňujúc skôr náznaky, ktoré sa navyše odohrávajú v šere a pološere, aj tak patrí krvavé finále k najslabším častiam filmu a v niektorých detailoch, sústreďujúcich sa na tvár Marie premenenej na šelmu, pôsobí skôr smiešne ako strašidelne. Navyše vzniká otázka, kto je vlastne v príbehu skutočným divokým zvieraťom – či dedičnou chorobu postihnutá Marie, alebo osadníci, zomknutí v podozrievaní, strachu a nenávisti proti nej. Nočná scéna prenasledovania dievčiny tlupou motorkárov či tvrdý fyzický útok s následným únosom hovoria dosť presvedčivo v prospech druhej možnosti. A zviera zahnané do kúta sa bráni.
Režisérovi a jeho tvorivému tímu sa najlepšie darí v tých častiach filmu, v ktorých budujú akoby realistický príbeh s tajomstvom. Prostredníctvom kamery, hudby a minimalistických dialógov vytvárajú postupne narastajúce napätie. Veľkou prednosťou snímky je výborný casting, ktorý priviedol pred kameru niekoľko typovo zaujímavých, tvárnych a herecky presvedčivých interpretov. Na prvom mieste je to mladá Sonja Suhl v postave Marie, ktorá vierohodne strieda polohy milujúcej dcéry, flirtujúcej slečny a nešťastnice, ktorá sa odmieta zmeniť na poslušnú pacientku. Je vydesená z prvých príznakov choroby, ktorú si nevie vysvetliť, ale nechce sa ani liečiť, ani pasívne zmieriť s neradostnou perspektívou. Mimikou, pohľadmi a letmými úsmevmi pri minimálnom texte dokáže vystavať celistvý charakter mladej rebelky. Ešte ťažšiu úlohu má vo filme Sonja Richter ako jej matka Mor, ktorá len sedí na invalidnom vozíku a mlčí, no vo chvíli, keď sa prejaví, má jej čin zničujúce následky. Herečky sa navyše typovo podobajú, čo zvýrazňuje ich filmové príbuzenstvo a zvyšuje vierohodnosť príbehu. Pozoruhodnú postavu manžela a otca Thora stvárnil Lars Mikkelsen, starší brat populárneho dánskeho herca Madsa Mikkelsena (Hon, Kráľovská aféra a iné). Muž, ktorý dobre pozná rodinné tajomstvo, je z lásky ochotný kryť aj vraždu. Oddane sa stará o nevládnu družku, nenápadne, no odvážne čelí podozrievaniu až nenávisti susedov, no ani jednu zo svojich žien nedokáže zachrániť. Živočíšne pudy sú silnejšie ako jeho nežný cit.
Postupne narastajúce napätie, ktoré pridáva k viac-menej reálnemu vidieckemu príbehu hororové prvky, ako to vyžaduje žáner, pomáhajú okrem presvedčivých hercov vytvárať aj dramatické hudobné motívy Mikkela Hessa a kamera Nielsa Thastuma. Prostredie rybárskej osady a fabriky na spracovanie úlovkov sníma realisticky, bez prikrášľovania, takže divák priam cíti nepríjemný zápach hnijúcich rýb v nádrži, v ktorej sa Marie ako nováčik nedobrovoľne vykúpe. Poetizujúce prvky sa objavujú pri zobrazovaní prírody, najmä mora a oblakov, ktoré sú miestami až neuveriteľne dramatické, akoby nepochádzali z oblohy, ale z počítača. Zábery večernej dediny, keď tmu prerážajú len žlté okienka drevených domcov, navodzujú skôr napäté očakávanie ako príjemnú idylu. Kameraman často používa farebný, najmä hnedo-žltý filter, prispievajúci k tajomnej atmosfére príbehu. Málo záberov vzniklo za plného svetla, prevláda šero a pološero, charakteristické pre tento žáner. Strih Petera Brandta sa nesnaží priveľmi zdynamizovať pomerne pomalé tempo rozprávania, no spoľahlivo eliminuje všetky jeho retardačné prvky, čoho výsledkom je aj prijateľná minutáž.
Či už budú diváci vnímať dánsky film Keď zvieratá snívajú ako jednoznačný horor, alebo sa zamyslia nad filozofickým podtextom tejto mysterióznej drámy, ani v jednom prípade sa nebudú nudiť. Ako ukázala už tohtoročná prehliadka Scandi 2015, v rámci ktorej uviedla distribučná spoločnosť Film Europe začiatkom roka aj recenzované dielo, svojská severská kinematografia málokedy sklame.