Terminator Genisys
Písal sa rok 1984, keď sa Terminátor Arnold Schwarzenegger prvýkrát preháňal po Los Angeles a snažil sa zabiť Sarah Connor. Je to vážne už tak dávno? Drsné a špinavé sci-fi predznamenalo začiatok mimoriadne úspešnej kariéry Jamesa Camerona, pričom ten zrežíroval aj priame pokračovanie s podtitulom Judgement Day. Po ňom však značku opustil a tá začala prežívať krízu identity. Obsadenie, režiséri a štýl sa začali meniť. Tretí Terminátor k variácii na predošlé časti pridal väčšiu dávku sebaparódie, Salvation chcel ísť cestou vojnovej akcie. Príbeh sa dostal aj na televízne obrazovky a tam sa pre zmenu snažil viac pritlačiť na psychológiu postáv. Ani jedna z ciest nebola vyložene úspešná a nikoho tak nemôže prekvapiť, že pätka na to ide zase inak.
Genisys signalizuje návrat série po šiestich rokoch a znova sa kompletne obmenil celý štáb, vrátane hercov. Jedinou stálicou je Arnold Schwarzenegger, aj keď má omnoho viac vrások ako v minulosti. Premisa sa vracia späť k prvým dvom dielom a snaží nadväzovať práve na Judgemement Day. Nik sa nám síce nesnaží vyvracať, že ide o piaty prírastok do série, ale cítiť je to aj zo samotnej zápletky.
Genisys od začiatku vzbudzoval isté kontroverzie. Prešiel zmenou názvu (Pôvodne Genesis), fanúšikov rozladil promo plagátmi a ani trailerová kampaň zameraná na zásadný príbehový zvrat, nepôsobila dojmom, že tvorcovia vedia, čo robia. O to väčším prekvapením bola nečakaná chvála Jamesa Camerona. „Ak máte radi Terminátora, tento film budete zbožňovať.“ S týmto vyjadrením sa dá polemizovať, ale do istej miery je pochopiteľné. Ak už nič iné, Genisys si vypožičiava viacero prvkov z jeho pôvodnej vízie a dokáže zabrnkať na nostalgickú strunu.
Najviac to podčiarkuje začiatok. Scény z budúcnosti sú pôsobivé a navodzujú príjemné očakávania. Následne sa Kyle Reese vracia späť do minulosti, aby ochránil bezbrannú Sarah Connor a vidíme T-800 v takmer dokonalej re-imaginácii scény z prvej časti. Tam niekde sa začne príbeh lámať a nastoľuje novú alternatívnu časovú líniu. Výsledný scenár pôsobí prekombinovaným dojmom, ale s prižmúrením oboch očí pravdepodobne v základných bodoch dáva zmysel. Teda, ak divák pristúpi na neustále prepisovanie známej reality a s tým spojené paradoxy. A možno ani nedáva, menej by mohlo byť v tomto prípade viac. Pohrávanie sa s konceptom pôsobí aspoň pomerne zábavným dojmom.
Na režisérsku stoličku sa posadil Alan Taylor, ktorého kariéru naštartovala HBO. Jeho Thor: The Dark World sa nedočkal vyložene nadšených reakcií, ale bol úspešný. Štúdio však chcelo pôvodne angažovať Denisa Villeneuva, Riana Johnsona, či Anga Leeho, čo sú diametrálne odlišní tvorcovia. Taylor len dokonale napĺňa škatuľku šikovného rutinéra bez výrazného rukopisu a miestami má problém s budovaním atmosféry, či už v dialógových, alebo akčnejších pasážach. Lenže na fungujúci vzťah treba dvoch a v tomto prípade dokonca troch. Pretože nie vždy funkčné dialógy a nevhodné pokusy o hláškovanie robia občas hercom problémy.
Je prinajmenšom pozoruhodné, že film, ktorý sa snaží vzdávať hold Cameronovým dielom dostali na starosť scenáristi Laeta Kalogridis a Patrick Lussier Laeta Kalogridis má na svojom konte z vydarenejších projektov jedine adaptáciu Scorseseho Prekliateho ostrova, Patrick Lussier je známejší skôr ako režisér béčkových až céčkových hororovejšie ladených filmov ako Dracula 2000, či Krvavý Valentín. Podobne je to s obsadením hlavných rolí. Taylor si z Hry o Tróny „vypožičal“ Emiliu Clarke. Nepochybne typovo zaujímavá, ale charakter Sarah Connor v jej podaní úplne nekorešponduje s pôvodným zobrazením. To isté platí aj o ďalších menách – či už je to podozrivo často obsadzovaný Jai Courtney alebo Jason Clarke, ktorý taktiež nie je ideálnym predstaviteľom Johna Connora. Jediným stabilným bodom je starý dobrý Arnold a to vo všetkých časových verziách. Aj keď v jednej verzii to vlastne nie je on. Treba pochváliť kvalitné triky.
Nedá sa povedať, že by sa piaty Terminátor vyložene nevydaril. Bežný divák sa pri ňom dokáže zabaviť, čo je zásluha slušného tempa a obstojných vizuálnych efektov, ale pretvorenie osemdesiatkového konceptu vo výplachovú akčnú zábavu, nemusí byť každému po chuti. Špeciálne ak patríte k tým, čo vytrvalo ignorujú trojku a štvorku. Inak ide o stráviteľnú jednohubku a pre niekoho možno aj previnilé potešenie.