Za novým hororom z produkcie Jasona Bluma (a jeho známej spoločnosti Blumhouse) stojí skúsený režisér a scenárista Jeff Wadlow, ktorému je hororové zaradenie blízke, čo dokázal už vo svojom debute Krutá hra (2005) alebo v mysterióznom filme Vadí Nevadí (2018). Aj keď je Wadlow solídny remeselník, z vôd priemernosti sa mu darí vykročiť málokedy, a tak mohol novým filmom Imaginary: Neviditeľné zlo iba príjemne prekvapiť.

Hoci má Dračí bojovník s mohutnými proporciami mlsnej pandy Po (v pôvodnom znení Jack Black) stále čo robiť, aby ochránil obyvateľov Údolia mieru pred zákernými nepriateľmi, jeho mentor majster Shifu (Dustin Hoffman) mu naznačí, žeby urobil najlepšie, keby si v blízkej dobe našiel nástupcu a sám v učení postúpil na úroveň Duchovného vodcu. Je jasné, že Po sa svojej hrdinskej identity len tak ľahko nevzdá – veď prečo by aj, keďže sa cíti byť práve na vrchole vlastných síl. Spomedzi študentov najvyššej úrovne Kung Fu si akosi nedokáže vybrať. Ani meditatívne snahy o dosiahnutie duchovného pokoja mu neprinášajú potrebné odpovede, pokým ho z nich nevytrhne líška Zhen (Awkwafina) potulujúca sa po miestnom chráme s dôkladnosťou veľmi tichého, prešibaného zlodeja. Konfrontácia s ňou by mohla Poa popostrčiť k ešte jednému vytúženému dobrodružstvu. Pokiaľ teda Zhenine zlodejské kúsky nie sú predzvesťou príchodu nového nebezpečného antagonistu – tajomnej Chameleónky (skvelá Viola Davis), výrazne sa inšpirujúcej „ťahmi“ predchádzajúcich Poových protivníkov...

Životopisné filmy mieria nielen do našich kín pravidelne, no v tej záplave, ktorá sa na nás neustále valí, treba taktiež kvalitu ručne vyhľadávať. Je totiž až príliš ľahké zlákať sa vidinou skutočného príbehu, no to ešte samo o sebe nezaručuje v tom množstve uniformných a zákazkových biografií skutočne kvalitný zážitok. Iron Claw však patrí medzi tie, ktoré dokazujú, že najlepšie príbehy píše občas skutočne samotný život. Dôvodov, prečo by mu tak mal dať divák šancu je, našťastie, viac a dokonca nemusí ani prekážať, ak náhodou neholdujete športu.

Protivné baby je jedným z tých filmov, kde je možné čo-to vyvodiť už len zo samotného názvu. Kto by už len čakal od niečoho podobne znejúceho oscarového diela? Reálne asi nikto a je viac než zjavné, že jeho zameranie leží niekde úplne inde. Konkrétne v témach určených primárne mladistvým, no nie je až tak zlé, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Síce ani vyložene výborné, no istý relatívne slušný základ sa úplne nezaprie.

Slávny nemecký režisér Wim Wenders prichádza po šiestich rokoch s novým hraným filmom Dokonalé dni, kvôli ktorému sa vyberá až do vzdialeného Tokia, aby tu sledoval život obyčajného Japonca strateného v ruchoch veľkomesta. Do hlavnej úlohy umiestňuje obľúbeného japonského herca Kódžiho Jakuša a so scenárom mu pomáha japonský scenárista Takuma Takasaki, azda aby ešte posilnil pocit, že sledujeme film väčšmi japonský ako európsky, čo takisto umocňuje rýdzo japonské obsadenie. Wendersovu rodnú nemčinu vo filme teda určite nezapočujeme.

Všetko sa to začalo intrigánskym plánom imperátora Shaddama IV. (Christopher Walken) využiť po stáročia trvajúcu rivalitu dvoch rodov na to, aby sa vzájomne zlikvidovali v deštruktívnej galaktickej vojne. Demokraticky zmýšľajúci vojvoda Leto Atreides (Oscar Isaac v prvej časti), pochádzajúci z oceánmi zaplnenej planéty Caladan, by mal dostať pod svoju správu púštnu planétu Arrakis, zvanú tiež Duna. Planéta, ktorú doposiaľ spravoval rod Harkonnenovcov na čele s tyranským barónom Vladimirom (holohlavý Stellan Skarsgård s XXXL mohutnou postavou a putinovsky tvarovanými perami), je jediným zdrojom tzv. korenia – psychotropnej látky otvárajúcej myseľ pri duchovnom sebapoznaní, pomáhajúcej tiež pre účely bezpečnejšej navigácie v medzihviezdnom cestovaní ohýbať priestor. Harkonnenovci, pôvodom z planéty Giedi Prime, dlhoročnou ťažbou korenia až nechutne zbohatli. K pôvodným obyvateľom Arrakisu sa vždy správali ako k zvieratám a v podstate „len“ hľadali zámienku na ich definitívne vyhladenie. Správu rodu Atreidov nad ich niekdajším zdrojom príjmov a to, že si vôbec pripúšťajú mierovú spoluprácu s miestnymi, preto Harkonnenovci nesmú dopustiť. Nastal čas na vojenskú inváziu...

V roku 2017 sa dánsky tvorca Fenar Ahmad, mimochodom narodený v Československu v Brne, predstavil revenge thrillerom Darkland. Film vyvolal zmiešané reakcie, niektorí diváci boli nadšení, iní menej, čo však nič nemení na fakte, že svojim spôsobom zaujal. Po rokoch sa Ahmad rozhodol nakrútiť pokračovanie pod názvom Darklad: Návrat. S hrdinom prvého dielu, úspešným kardiológom Zaidom (Dar Salim), ktorý po neuváženom rozhodnutí vziať spravodlivosť do vlastných rúk za zbabrané vyšetrovanie smrti svojho brata, sa stretávame vo väzení. Zaid trpí odlúčením od rodiny, ktorá sa rozpadla, ale najmä, že nikdy ešte nevidel svojho malého syna Noaha (Asgar Hansen).

Maria Cruz, ktorej všetci hovoria Mamacruz (Kiti Mánver) je bohabojná katolíčka, celé dni trávi v kostole, farárovi na objednávku šije odev na sochy, napríklad pre Pannu Máriu, a pracuje pre kostol. Pritom je to veľmi skúsená krajčírka, s dobrým vkusom, len sa nedokáže vymaniť spod noriem, ktoré jej vštepila španielska rigorózna spoločnosť. Mamacruz sa denne s veľkou námahou oblieka do korzetu a útrpne znáša svojho mĺkveho manžela, ktorý ruší jej spánok nepríjemným chrápaním. Je to žena plná života, vzorne sa stará o vnučku Victoriu (Inés Benítez), s ktorou mláti puberta, lebo jej matka Calorlota (Silvia Acosta) si plní svoj sen vo Viedni ako baletka.

Na nový film Alexandra Payna, ktorý sa naposledy uviedol netradične spracovaným sci-fi Zmenšovanie, sme čakali dlhých šesť rokov. Po najhoršie, respektíve najrozporuplnejšie prijatej snímke jeho kariéry, sa však znovu vracia vo veľkom štýle a dokazuje, že nezabudol vôbec nič zo svojho režijného umenia. Jeho novinka s názvom Zimné prázdniny totiž vzbudila v zámorí mimoriadne vrelé ohlasy a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by tomu malo byť v našich končinách inak.

Záujem o romantické komédie by mal byť pre recenzenta pri rozsiahlej ponuke umelecky pôsobivejších titulov v podstate okrajovou záležitosťou. V tomto prípade to tak nie je a to z niekoľkých dôvodov. O žánri, na ktorom si brúsia svoje scenáristické i režijné zručnosti i domáci tvorcovia a zásobujú publikum reťazou prijateľných i menej prijateľných príbehov, toho vieme vzhľadom na jeho masovú obľubu dosť málo a nastavenie kritérií sa tak pohybuje v neukotvenom rámci emocionálnych náklonností k hlavným protagonistom a možno aj iným magnetickým momentom, exkluzivite prostredia a ďalším odkazom „herného poľa“. Patria medzi k nim impulzy z registra prvej signálnej a reč je pochopiteľne o sexuálnych medzihrách a tiež gurmánskych pôžitkoch v najrôznejších variáciách.