Asi by bolo zaujímavé dozvedieť sa, čím a ako sa riadi zdieľaná inšpirácia filmových tvorcov. Po filme Vitaj doma brate! sa objavuje na plátnach kín jeho príbuzný, či vzdialený, alebo blízky, je teraz jedno. Oba sa nejako hlásia k inšpirácii Emirom Kusturicom, jeho výbušnému balkánskemu potenciálu, humornému i lyrickému a vždy prekvapujúcemu. Serge Butko si rovno vyberie pre svoj príbeh srbský Báčsky Petrovec a slovensko-maďarský mix, ktorý tam žije, scenárista, režisér i producent filmu Rasťo Boroš Čierne na bielom koni tiež neomylne mieri na juh a predstavuje nám vlastnú verziu multikultúrneho panoptika.

To, že nejde o žiadanu prvoplánovú drámu je tiež hneď jasné, aj keď špekulatnov a defraudantov je tu dosť. Dvaja dokonca pricestujú z Čiech, akoby založiť pobočku fiktívnej banky. Potrebujú nejakého bieleho koňa, aby im podpísal pôžičky, či presuny objemných súm peňazí. Ten sa, samozrejme, nájde. Volá sa Zsolti Bofanti (Tomáš Mischura) a keď zistí, čoho sa Silvester Sonntag (Tomáš Jeřábek) a Vincenc Draxl (Petr Vaněk) na ňom dopustili, len tak sa nedá. Ústrednou dvojicou sú Bandy Koháry (Milan Ondrík) a Ármin Lučáno Wámbery (Attila Mokos), najväčší frajer od Poltára až po Veľký Krtíš, inak miestny úžerník z Rimavskej Soboty. Bandy, jeho pomocník, sa zamiluje do Csilly (Rebeka Poláková), krásnej kurvičky. Tá však patrí ešte väčšiemu miestnemu bossovi Šani Patakimu (Zoltán Mucsi) z Lučenca a tak sa Bandy musí snažiť. Rajóny sú rozdelené a jeho milostné záujmy prekračujú sféru vplyvu.

Táto línia má pre žáner gangsterskej love story, ako hlása oficiálny tagline, určujúci smer. Jej herný potenciál však rýchle stráca dych, a tak sa príbeh prehodí k ďalším aktérom, trojici finančných vekslákov. Ako sa ukáže, Vincimu Zsolti podpísal tučnú pôžičku. Peniaze nutne potrebuje na splatenie svojich dlhov. Prizná sa Silvovi a navrhne mu, aby sa ho zbavili než všetko vyjde najavo. Zsolti je však rýchlejší, lebo mu Lučáno otvorí oči. Namiesto turbulentne rizikového vzťahu Bandyho a Csilly, sa dozvedáme viac o disproporciách manželského súžitia Zsoltiho a jeho Janky (Janka Kovalčíková). Má strach, že sa ju snaží opustiť, ale on ju miluje. Dokonca pomýšľa na samovraždu. Zabráni jej Lučáno filozof a milovník čínskej poézie. Mal by síce brániť svoj revír, ale stane sa z neho empatický kouč vzťahových nedorozumení a všetkých zachráni. Teda skoro všetkých.

Adoptované balkánske naratívy a poetiky by sa možno na vibrujúcom slovenskom juhu uživili, zbližuje ich mnohé, ale nie všetko, čo k nim patrí. Taktne sa vypúšťa drsná stránka polokriminálneho prostredia a po nejakom násilí niet ani stopy. Rómski klienti hlavného úžerníka, s obľubou platiaci kurami, sú v bezpečnej, politicko-korektnej vzdialenosti. Humor pokrivkáva, aj keď posledná scéna Zsoltiho s milovanou Jankou trochu zdvihne jeho skóre. Kde je východ, tam je veselo. To stále platí.

Potreba, alebo skôr ambícia naladiť i tóny z iného registra, polofrancúzskeho bomóndu s ruletou a aristokratickými odkazmi na zámocké interiéry a exteriéry, bez potrebných kontrastov s kriminálnym primitivizmom, provincionálnym gýčom, alebo aspoň spektakulárnym nevkusom, nemala žiadúci efekt a hrala podľa iných nôt. Veľmi sa do tejto partitúry nehodili. Hlavný boss Šani nevyžaroval hrôzu a rešpekt, vyzeral skôr ako distingvovaný podvodník vo výslužbe. Csilla bola rovnako opustenou šancou, namiesto lučenecko-rimavsko-sobotského naturelu a koloritu, ašpirovala na umiestnenku v bordeli niekde úplne inde. Nezachránili ju ani korenisté nadávky. To isté platí aj na dvojicu brňákov, bez farby a chuti. Slovenská znalosť špecifiky v tomto obore zlyhala na celej čiare. Ak je obohraný stereotyp Slovákov a Sloveniek v českých reáliách vcelku známy, dvaja moravskí podvodníčkovia mali vyzerať inak ako nejaký prvorepublikový výsadok, zostupujúci do civilizačného prízemia.

Slovenský variant kríženca Čiernej mačky, bieleho kocúra s výťahom z Dannyho parťákov, ťahali z úvozu skvelí herci, ak teda mali čo hrať. Tomáš Mischura a Jana Kovalčíková ako Zsolti a Janka by komediálne party zvládli aj na celej ploche. O tom niet žiadnych pochýb. Je zaujímavé, že akonáhle sa do filmu dostáva nejaký regionálny príznak, ožíva aj bez citovania čínskej poézie a ťažkých metaforických symbolov. Horiace stromy za súmraku a ich hrozivé temné pahýle možno mali súvis s deklamovanou láskou Lučána k prírode, alebo mali nejaký iný osudovo-existenciálny význam. Ťažko povedať odkiaľ ich vietor privial.

Zápas o komédiu a jej prijateľnú variantu ďalej pokračuje. Táto je vydarenejšia ako predošlá, čo je dobrá správa. V budovaní dramatickej štruktúry je sústredenejšia a nemýli divákov zbytočne s odbočkami k iným žánrom a ak sa tak stane, nie je to nadlho. Navyše predstavuje Slovensko v jeho etnickej a kultúrnej mnohosti, čo v minulosti nebývalo a dnes je to konečne IN. Vychádzať z vlastných tradícií treba nielen chcieť, ale je nutné ich aj poznať, čo dnes nie je vôbec logické a automatické. Ak už teda hľadáme inšpiráciu všade inde, len nie doma, mali by sme sa naučiť imitovať výkonne a bez stôp. Na to máme.

Čierne na bielom koni, Slovensko, 2022
Dĺžka: 94 minút
Režia: Rasťo Boroš
Scenár: Rasťo Boroš
Kamera: Tomasz Wierzbicki
Strih: Maroš Šlapeta, Michal Kondrla
Zvuk: Richard Fulek
Scénografia: Miriam Struhárová
Kostýmy: Alžbeta Vakulová
Produkcia: Rasťo Boroš
Hrajú: Milan Ondrík, Rebeka Poláková, Attila Mokos, Tomáš Mischura, Jana Kovalčíková, Petr Vaněk, Zoltán Mucsi, Tomáš Jeřábek, Nikolett Dékány
Produkcia: Rasťo Boroš
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 13. októbra 2022
Foto: Continental film