Slovenská básnická skupina Osamelí bežci vznikla v roku 1963 v zložení Ivan Laučík , Peter Repka a Ivan Štrpka a v povedomí našej kultúrnej verejnosti jestvuje prakticky dodnes, i keď  prvý z trojice v roku 2004 náhle skonal a druhý žije v Nemecku. Jeho syn, režisér a scenárista Martin Repka (oceňovaný je najmä jeho  celovečerný filmový debut z roku 2007 Návrat bocianov), nakrútil o otcovi a jeho súputníkoch celovečerný dokument Osamelí bežci: Ideme ďalej.

Dej rozprávania rámcuje  cesta: Peter Repka opúšťa nemecké mesto Offenbach nad Mohanom, aby sa v Bratislave stretol s Ivanom Štrpkom a spoločne cestujú do Liptovského Mikuláša za Ivanom Laučíkom. Už síce nežije, ale vnímajú ho ako niekoho, kto pretrváva medzi nami. Cestou sa stretávajú so spoločnými priateľmi, ale i so spomienkami. Divák sa tak dozvedá, ako sa zoznámili a spriatelili, o ich koníčkoch a láskach (Repka a Štrpka boli uznávaní atléti – bežci, kým Laučík  bol nadšený jaskyniar), čo a ako  prežili hlavne v šesťdesiatych rokoch (patrí sem i stretnutie s americkým beatnikom Allenom Gingsbergom) a podobne.   

Dôležitou súčasťou  ich života  i filmu - v grafickej i slovnej podobe-  sa stal  síce oficiálne nepublikovaný, ale i tak verejne známy manifest skupiny. Je to vlastne  vyhlásenie, v ktorom definovali svoje ciele a zároveň vystihli názory časti mladej generácie, ako „pocit osamelosti bežca“, či to, že „ poéziu chápu ako posolstvo“. Aj po viac ako pol storočí nestráca na aktualite časť textu:  “Angažujeme sa za návrat anjelov. Za návrat dobrých anjelov ľudskosti do vašich hláv a citov, úprimnosť tých, čo hovoria, ušľachtilosť úmyslov a mravnú bezúhonnosť činov. Za návrat ľudí k ľudskosti, za ľudský odkaz civilizácii. Za humanizmus.“

V tom čase však za takéto niečo nenechali na seba dlho čakať postihy, zákazy a problémy sa dotýkali nielen jedincov, ale aj ich rodín. Trampoty nastali s publikovaním i živobytím. Každý z „bežcov“ riešil situáciu po svojom. Peter Repka sa vysťahoval v roku 1970 za manželkou do Nemecka. Ivan Laučík sa utiahol ako učiteľ do Liptova. Ivan Štrpka zostal v Bratislave, kde  ho istý čas živila manželka, kým nezískal prácu v televízii a nezačal spolupracovať ako textár s Dežom Ursínym. Priateľstvo trojice  však pretrvalo desaťročia a známa je najmä ich korešpondencia, ktorá po roku 1989 vychádzala  aj knižne.

Archívne fotografie a zábery zo súkromných či domácich vídeí, pohľady  na rôzne podujatia a stretnutia  sa prelínajú s dneškom, keď Repka a Štrpka, putujú po miestach, kde kedysi žili a pracovali všetci traja. Film samotný sa sústreďuje ani nie tak na ich poéziu, ako na ich  priateľstvo. Zaznamenáva ich postrehy,

názory ale dáva značný priestor výpovediam ich priateľov a spolupracovníkov ako sú  básnici Ján Buzássy a Ján Štrasser, spisovateľ  Dušan Dušek, výtvarník Vlado Popovič, publicista Eugen Gindl a ďalší. Cenné sú najmä hodnotenia  zostavovateľa nejednej z kníh trojice – vydavateľa a publicistu Olega Pastiera, ktorého svedectvo stihli filmári nakrútiť ešte pred jeho vlaňajšou smrťou.  

Bonusom filmu je, že tvorcovia rovnako ako protagonisti vedia odľahčiť aj vážnu tému a neboja sa humoru či sebairónie. Napríklad  v úvode sa hovorí o záhadnom štvrtom členovi skupiny – istom Igorovi Ňuskovi, ktorý sa zatúlal vraj kamsi do Indie, kde

medituje v horách. Tam sa za ním vyberie po rozhovor aj režisér Martin, ale nepochodí. Divák sa až v záverečnej časti dozvie to, čo zasvätenci vedeli a on tušil, že ide o fiktívnu postavu. Alebo pohrávanie sa so slovami a snovými prianiami. Napríklad v Piešťanoch sa nadchýnajú  tamojšou scenériou. Napadne ich, že by bol vhodnejší pohľad zhora, a kamera sleduje ako sa okamžite  začnú vznášať nad riekou. Vizuálna stránka je nezanedbateľná. Od farebnosti indických ulíc, cez výtvarné riešenie jednotlivých pasáží, strih archívnych materiálov a záberov zo súčasnosti.

Osamelí bežci a ich súputníci  sú dnes väčšinou 75-roční páni s istými fyzickými obmedzeniami, ale vyžaruje z nich stále energia a radosť, ktorú sú schopní prenášať na druhých. Nečudo, že publikum je miestami dojaté, miestami sa smeje a zabáva. V každom prípade ho film zaujme už samotným uhľom pohľadu. Verím, že nielen tú časť, pre ktorú je to rozprávanie aj o jej mladosti. Na svoje si prídu aj mladšie ročníky. V každom prípade je dobré, že  súčasťou niektorých projekcii sú besedy s divákmi, kde sa hovorí  nielen o filme, literatúre a dobe. Možno je každý z nás svojím spôsobom  osamelým bežcom na ceste životom. Každý sa v istom okamihu musí zamyslieť nad hodnotou a skutočným významom  slova priateľstvo. Nad duchovným rozmerom nášho života a postavení umenia, tvorby v ňom. Už aj preto  stojí za to vidieť tento zaujímavý a inšpiratívny  dokument.

Určite film neulahodí  každému (jestvuje vôbec taký?) a možno mať i výhrady. Súhlasím napríklad s  pripomienkou Jána Štrassera, ktorý na besede po slávnostnej premiére vytkol režisérovi, že mohol scenár preškrtať a pohrať sa vypointovaním. Vyjsť hoci aj zo scény, kde sa pokazí auto, v ktorom sa protagonisti viezli a vyzerá to, že zvyšok cesty do Liptova budú musieť absolvovať po svojich. Bývalí  nadšení atléti už pokrivkávajú (Repka s paličkou), ale sú schopní pobehnúť , nestrácajú elán a idú ďalej...

Mimochodom, pred začiatkom filmu o skupine Osamelí bežci zaradili tvorcovia krátky, ani nie šesťminútový , slovenský animovaný film Music Box (2019) poľsko-slovenskej režisérky a scenáristky Joanny Kožuch. Jeho propagačný slogan znie: „Cieľ je jeden. Spôsobov je veľa. Voľba je na nás.“ Tie slová sú niekde  aj v podtexte posolstva filmu Osamelí bežci: Ideme ďalej.

Osamelí bežci: Ideme ďalej, Slovensko, 2019
Dĺžka: 82 minút
Réžia: Martin Repka
Námet a scenár: Maroš Šlapeta, Martin Repka
Kamera: Noro Hudec
Strih: Michal Konorla, Alexandra Jonášová
Zvuk: Dušan Kozák
Hudba: Martin Turčan
Účinkujú: Ivan Laučík, Peter Repka, Ivan Štrpka, Oleg Pastier, Dušan Dušek, Eugen Gindl, Ján Štrasser, Ján Buzássy, Miroslav Válek, Pavol Repka, Allen Ginsberg, Dežo Ursíny, Arunmohzi Snapraksam a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 7. novembra 2019
Foto: ASFK