Výnimočná legenda svetového filmu, 70 – ročný rakúsky režisér  Michael Haneke, právom patrí k najobľúbenejším režisérom Canneského festivalu. Za Pianistku mu udelili Veľkú cenu poroty (2001), za Bielu stuhu Zlatú palmu v roku 2009, čo sa vlani (2012) zopakovalo. Zlatá palma mu opäť pripadla za film Láska a patrí k málo režisérom, ktorí na tomto prestížnom festivale získali po dva razy najvyššiu trofej. Film, vďaka Asociácii slovenských filmových klubov, prichádza v týchto dňoch aj do našich kín.

Láska získala doteraz Ceny Európskej filmovej akadémie v štyroch kategóriách, vrátane ceny za Najlepší európsky film a Zlatý glóbus v kategórii najlepší cuzdojazyčný film roku 2012.  Cézar sa bude udeľovať 22. februára, Láska má 10 nominácii, kto dostane Oscarov sa dozvieme 24. februára, Láska má 5 nominácii – najlepší film, najlepší cudzojazyčný film, najlepší pôvodný scenár, najlepšia réžia, najlepšia herečka v hlavnej úlohe. Aby výpočet bol kompletný si teda musíme ešte chvíľu počkať, ale aj tak už môžeme konštatovať, že najnovší Hanekeho dielo sa zapíše do dejín svetovej kinematografie.

Režiséra, ktorý vyštudoval filozofiu, psychológiu a drámu na Viedenskej univerzite hádam netreba osobitne predstavovať, žiada sa len dodať, že nakrúca filmy v nemčine, francúzštine a angličtine. Na tlačovej konferencii k filmu v Cannes povedal: „Nikdy som nenakrútil film, aby som niečo niekomu dokazoval. Stretol som sa vo svojom živote s utrpením, a to je základ môjho projektu.“ A dodal, že mladí režiséri nakrúcajú filmy o začínajúcej láske a jemu už vzhľadom na vek ostáva realizovať filmy o jej konci. Príbeh tohto smutného, ale krásneho filmu je v podstate jednoduchý, ale zároveň šokujúci. George (Jean-Louis Trintignant) a Anna (Emannuelle Riva) dvaja profesori hudby pokojne, s úctou jeden k druhému, prežívajú jeseň života. Už prekročili osemdesiatku, sú relatívne vitálni, bez náznakov senility sa tešia  každému spolu prežitému dňu. No len do chvíle kým Anna vážne neochorie. George trpí, nemôže sa pozerať, ako jeho milovaná zo dňa na deň odchádza niekam do neznáma, často ho ani nespoznáva. Jedna ošetrovateľka strieda druhú, situácia sa stáva kritickou. Keď sa už nedokáže pozerať na toľké utrpenie odhodlá sa k odvážnemu riešeniu. Treťou síce len epizódnou postavou v príbehu je dcéra Eva (Isabelle Huppert), tiež hudobníčka, ktorá žije s rodinou v cudzine. Keď sa Isabelle opýtali, či netrpeli pri nakrúcaní filmu sa len zasmiala a povedala: “My sme netrpeli, trpia diváci.“ Je to však len čiastočne pravda, lebo celé utrpenie je dávkované mimoriadne jemne, s citom a s láskou k chorému človeku a tiež s pochopením pre toho, kto sa na to musí pozerať a zmieriť sa s tým. Prežiť celý život s inteligentnou ženou , ktorá sa z ničoho nič zmení na trosku, pozerať sa ako chradne a denne byť konfrontovaný s otázkou dokedy a ako ďaleko to ešte zájde, dokáže kultivovane a s citom len mimoriadne citlivý a invenčný tvorca, čo Haneke nesporne je.     

Láska na sklonku života aj tak by sa dal príbeh Anny a Georga charakterizovať, plynie pomaly, rytmus filmu je takmer bez výkyvov a prudkých dramatických zvratov, o to viac sa Haneke sústredil na zdôraznenie každého detailu, slova a gesta. Každá maličkosť je dôležitá, tentoraz mimoriadne, aby si divák z detailov dokázal vydedukovať vzťah týchto dvoch ľudí. Film nie je prvoplánový, čo je u Hanekeho samozrejmosť. Prečo sa to i ono deje, je poskladané z mozaiky gest, pohľadov i dialógov a práve zo zdanlivých maličkosti sa dá vyčítať to hlavné, že zo života týchto starých manželov ešte nevyprchala láska. Režisér sa nesústredil len o neustále utrpenie, oživil  príbeh aj úsmevnými a veselými momentmi, napríklad ako pri raňajkách spomínajú na pekné i humorné chvíle svojho života. A z tohto rozprávania sa potom vynorí ich hlboký celoživotný vzťah  -  láska. Láske, ktorej veríte, že aj po toľkých rokoch ešte nevyprchala. Ba povedala by som, že je ešte pevnejšia a zodpovednejšia ako v mladosti.

Staroba je téma veľmi háklivá a môže skĺznuť do klišé, dokonca do nudy a odporu. Pozerať sa na starých slintajúcich ľudí, ktorí nedokážu už vziať lyžičku do ruky a sú  odkázaní na milosť v lepšom prípade rodiny, alebo okolia, nie je ducha povznášajúce. Ak sa však témy ujme taký majster ako Michael Haneke, neodchádzame z kina ako zbití psi. Nie je divákovi síce veľmi do smiechu, ale skôr ho to núti zamyslieť sa nad sebou a zmyslom života. Najdôležitejšie je, že neodchádza s pocitom trpkosti o zbytočnosti ľudského pachtenia, ale s poznaním, že sa život dá prežiť aj zmysluplne a pekne.

Celý príbeh však stojí aj na pleciach dvoch hlavných predstaviteľov. Jean-Louis Trintignant povedal, že predtým, ako mu Michael Haneke ponúkol túto úlohu, chcel spáchať samovraždu, ale potom si to rozmyslel. Mimochodom režisér od začiatku písal rolu na tohto herca. Nad tým, že mu ňou zachránil život sa môžeme len pousmiať. Trintignant zahral krehkosť svojej už rokmi poznačenej osobnosti mimoriadne sugestívne a zároveň dostatočne naznačil aj svoju rozhodnosť a silu. Pretože len vnútorne silný človek dokáže byť tak oddaný a zároveň rozhodný, keď je nútený rozhodnúť sa a konať. Emannuelle Riva, ktorú si staršia generácia pamätá najmä zo slávneho filmu Hirošima, moja láska, sa zasa sústredila na mimiku tváre. Boj s neporaziteľnou chorobou vyšperkovala mihnutím oka, grimasou, prosto každým svalom, a tak zdôraznila nezvratný vývoj choroby i čoraz kratšie svetlé chvíle svojho duševného stavu. Riva je za tento výnimočný výkon aj jednou z adeptiek na Oscara v kategórii herečka v hlavnej úlohe.

Na dominantných hereckých výkonoch dvoch veľkých hráčov má však veľkú zásluhu režisér, ktorý príbeh akoby vystrihnutý zo života mnohých starých rodičov (poznáme to skoro všetci) nakrútil ako súčasť života každého z nás. I keď sledujeme fyzické chradnutie hrdinov tvorca sa v ňom nevyžíva, hovorí o tom jemne a so samozrejmosťou im ponecháva priestor na  dôstojnosť aj v tej najháklivejšej chvíli. Hĺbku ich vzťahu sa mu podarilo akcentovať aj vďaka výborným a nekomplikovaným dialógom, s neustálou snahou diváka nešokovať. Dokonale mu porozumel kameraman filmu Darius Khondji, ktorý neexperimentoval, nechal kameru plynúť pomaly, sústredil sa na detaily, a tým zdôraznil snahu režiséra s dôstojnosťou popasovať sa so starobou a s príkoriami, ktoré  prináša.

Láska je komorným príbehom o umieraní, hovorí o zmierení sa s odchodom milovaného človeka, ale predovšetkým o veľkej láske a obetavosti. O tej najviac. Láska sa je smutný a trochu i šokujúci film, ale ako som už spomenula neodchádzame z kina zdeptaní. Len málo filmov si  divák detailne zapamätá – Láska k nim bude určite patriť. Pretože neskĺzla do sentimentality, vyžaruje z nej dôstojnosť, úcta k starobe, a to dokáže nakrútiť len veľký majster. Haneke nie náhodou krátko po sebe dostal v Cannes dve Zlaté palmy. Koľko uznaní si ešte pripíše sa čoskoro dozvieme.    

Láska (Amour / Love), Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, 2012
Scenár a réžia: Michael Haneke
Kamera: Darius Khondji
Strih: Nadine Muse, Monika Willi
Hrajú:Jean-Louis Trintignanat, Emannuelle Riva, Isabelle Huppert
Premiéra: 7. februára 2012
Foto: ASFK