Žene patri do rúk vareška – to je aj v tomto storočí pomerne rozšírený názor v časti mužskej populácie, ktorá sa neochotne vzdáva svojej dominantnosti v rozličných, najmä lukratívnych sférach života. Žena patrí do kuchyne – avšak nie vtedy, ak je to privátna kuchyňa francúzskeho prezidenta a tá neznáma žena prichádza do Paríža z vidieka. To už „páni tvorstva“, sústredení v nižšie postavenej  kuchyni Elyzejského paláca, zbystria pozornosť a pripravia sa na boj. Kto vyhrá?

To je téma a súčasne stručný obsah francúzskeho filmu Z prezidentskej kuchyne (Francúzsko 2012), ktorý podľa scenára Etienne Comara nakrútil režisér Christian Vincent. (Pri prvom mene si možno spomeniete na najlepší francúzsky film roku 2010 O bohoch a ľuďoch, kde bol Comar scenáristom i producentom, pri druhom mene sa uvádza najmä jeho filmová prvotina Diskrétna z roku 1990, odmenená Cézarmi za najlepší debut i scenár.) Súčasný film, ktorý do našich kín priniesla distribučná spoločnosť Film Europe, vznikol na základe autobiografickej knihy Daniele Delpeuchovej  z Périgordu a starej, medzi labužníkmi populárnej publikácie Edouarda Nignona o francúzskej kuchyni. Kým druhá poskytla filmárom mnohé pôvodné „recepty starých materí“, zo životopisnej knihy použili iba niekoľko epizód, všetko ostatné je fikcia. Faktom však zostáva, že Daniele Delpeuch strávila v osemdesiatych rokoch minulého storočia viac ako dva roky v Elyzejskom paláci, kde bola osobnou kuchárkou vtedajšieho prezidenta Françoisa Mitteranda a na jeho želanie mu predkladala na tanieri „to najlepšie z Francúzska“.

Film je teda predovšetkým veľkou oslavou francúzskej kuchyne, ktorá je celosvetovo známa ako unikátna kombinácia vybraných chutí, nadväzujúca na domáce tradície a v ich duchu neustále inovovaná. Vzťah k jedlu je v tomto národe symbolom jeho výnimočnosti, súčasťou  vzťahu k životu, vyjadrením schopnosti vychutnávať všetky jeho pôžitky. Francúzska kuchyňa je aj predmetom národnej hrdosti (najmä v pomere k Anglicku) a – to treba priznať – svojským umením. Christian Vincent (1955), ktorý sám rád varí, ju rovno prirovnal k svojmu povolaniu – k réžii  Predstaviteľka hlavnej postavy Catherine Frotová sa priznala, že nie je dobrá kuchárka, ale po týždni strávenom v dome svojho predobrazu, Daniele Delpeuchovej, sa naučila pripravovať aspoň kel plnený lososom, pre nás bizarnú kombináciu, ktorú predviedla aj pred kamerami. Ostatné chody, všetky jedlé a krásne naaranžované, boli dielom dvoch šéfkuchárov s michelinskými hviezdičkami a jednej kulinárskej stylistky. Štáb sa mal zrejme dobre...

Vráťme sa však k filmu. Jeho najväčšou devízou, popri oslave tradičnej domácej kuchyne, je ústredná hrdinka, vo filme pomenovaná Hortense Labori. V podaní šarmantnej Catherine Frotovej (1956), ktorá od začiatku vyhovovala vekom i povahou,  je to výrazná osobnosť, vedomá si vlastných  schopností a v ich mene odmietajúca  kompromisy. O jej súkromí vieme minimum, čo je škoda, zdá sa, akoby jej život určovalo varenie do tej miery, že v ňom niet miesta pre nič iné. Herečka, ktorá debutovala vo filme Alaina Resnaisa Môj strýko z Ameriky roku 1980 a o šestnásť rokov neskôr získala Cézara za vedľajšiu úlohu vo filme Typická rodina, vďaka svojim umeleckým skúsenostiam a interpretačnému majstrovstvu pôsobí v nezvyčajnom prostredí veľmi prirodzene. V priestore prominentnej kuchyne (tieto zábery však nevznikali v Elyzejskom paláci, kde je kuchyňa pre akýchkoľvek návštevníkov tabu) sa pohybuje suverénne, akoby odjakživa. Určite je to aj zásluha kameramana Laurenta Daillanda, zdôrazňujúceho herečkine silné stránky. Jej zápas s čisto mužským personálom konkurenčnej veľkej kuchyne je presvedčivý, vyvierajúci zo samoľúbosti šéfkuchára a jeho pomocníkov, ktorí akoby zabudli na povestnú francúzsku galantnosť. Na strane Hortense stojí iba jej najbližší spolupracovník, nadaný cukrár Nicolas v podaní sympatického Arthura Duponta, no aj ten v rozhodujúcej chvíli zlyhá a zo zbabelosti spôsobí rozhodujúce nedorozumenie. Filmovo problematickejší je vzťah kuchárky a prezidenta, najmä kvôli obsadeniu mužskej roly. Hoci film nie je historickou rekonštrukciou obdobia Mitterandovej vlády (1981-95) a špecifiká zobrazovanej doby naznačuje iba hmlisto, predsa len je tento politik zafixovaný vo vedomí (starších) divákov priveľmi silne na to, aby prijali jeho filmovú podobu, akú ponúka neherec, člen Francúzskej akadémie, filozof a spisovateľ Jean d´Ormesson. Je totiž skôr rozprávkovým deduškom v pokročilom veku než energickým  prvým mužom krajiny. Jeho stretnutia s Hortense sú síce milé, podčiarkujú jeho vľúdnosť k osobnej kuchárke, záujem o varenie a lásku k domácej tradícii, ale pochádzajú skôr z rozprávkového sveta ako z reality Elyzejského paláca, nasiaknutého neporušiteľnou etiketou a rastúcou byrokraciou.

Príbeh, ktorý Hortense prežila v paláci na ulici Saint-Honoré 55, je v dramatickej konštrukcii filmu retrospektívou, spomínaním, ku ktorému hrdinku vyprovokuje neodbytná austrálska dokumentaristka. Stretnú sa na jednom z ostrovov Antarktídy (nakrúcalo sa na bližšom Islande), kam sa prišla Hortense na rok spamätať po viac-menej vynútenom odchode z Elyzejského paláca a nazbierať sily pred ďalšou misiou – pestovaním hľuzoviek na Novom Zélande, pretože osobnosť jej formátu sa jednoducho nikdy nevzdáva. Aj v Antarktíde  sa pohybuje v čisto mužskom prostredí, no podľa atmosféry jej rozlúčkového dňa možno predpokladať, že to bolo prostredie žičlivejšie a vďačnejšie, čo napokon v divadelnej (veľmi amatérskej a trochu lascívnej) skratke predviedli traja polárnici.

Film Z prezidentskej kuchyne je príjemná, vkusná, miestami aj vtipná snímka s vydarenými dialógmi a svižným tempom,  ktorú možno odporučiť ako vítané rozptýlenie (nielen dám) v súčasnom sychravom počasí. Len sa treba pred návštevou kina poriadne najesť...

Z prezidentskej kuchyne (Les saveurs du palais), Francúzsko 2012
Scenár: Etienne Comar
Réžia a spolupráca na scenári: Christian Vincent
Kamera: Laurent Dailland
Strih: Monica Coleman
Hudba: Gabriel Yared
Hrajú: Catherine Frot, Jean d´Ormesson, Arthur Dupont, Jean-Marc Roulot, Hippolyte Girardot, Laurent Poitrenaux a ďalší
Premiéra v SR: 7. februára 2013
Foto: Film Europe