Kritici jej občas vyčítajú, že sa jej filmy, najmä tie najznámejšie, na seba príliš podobajú. V mnohých hrá veľkú úlohu náhoda, strata blízkeho človeka spôsobuje frustráciu hrdinov,  príbeh sa neraz rozvíja okolo dysfunkčnej rodiny, súkromie sa konfrontuje s poslaním človeka, európska civilizácia s problémami tzv. tretieho sveta. Napriek týmto opakujúcim sa spoločným znakom – alebo vďaka nim? – dokáže osloviť divákov a očariť filmové poroty. Hovoríme o vplyvnej dánskej režisérke Susanne Bierovej.

Rodáčka z Kodane (1960) študovala umenie v Jeruzaleme i architektúru v Londýne, no napokon pevne zakotvila pri filmovej réžii, ktorú vyštudovala v rodnom meste. Pozornosť vzbudila už absolventskou snímkou, oslovili ju zásady filmárskeho manifestu Dogma 95, najmä sústredenosť na postavy a používanie ručnej kamery, ako aj využívanie hudby a svietenia pri vyvolávaní emócií. Z doterajšieho tucta celovečerných hraných filmov (napríklad Freud odchádza z domova, 1990, Rodinné záležitosti, 1993, Jeden a jediný, 1999, Otvorené srdcia, 2002) sa vymyká v hollywoodskom štýle nakrútená rodinná dráma Spálené spomienky (2007), označovaná za neúspech režisérky a občas vynechávaná z jej filmografie. Najväčšiu pozornosť vzbudila trojica filmov: Bratia (2004), ktorí sa veľmi rýchlo dočkali aj amerického remaku, na Oscara nominovaná snímka Po svadbe (2006) a dráma Lepší svet (2010), ktorá si odniesla okrem iných cien aj Oscara a Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film. Popri spomínaných spoločných znakoch a dôraze na etické otázky ich spája aj využitie exotického prostredia – Afganistanu, kde zostrelia jedného z dvoch Bratov – sokov v láske v rovnomennom filme, Indie, kde Po svadbe pracuje v tamojšom sirotinci dánsky herec, a napokon Afriky, ktorá je pôsobiskom jedného z hlavných hrdinov Lepšieho sveta.

Je to lekár Anton (v charizmatickom podaní švédskeho rebela Mikaela Persbrandta), ktorý pracuje v poľnej nemocnici utečeneckého tábora niekde v Afrike, zatiaľ čo v prímorskom dánskom mestečku čaká naňho rozpadajúci sa vzťah so ženou a dvaja synovia. Pohltený únavnou, nikdy sa nekončiacou prácou, zaskočený brutalitou ozbrojenej bandy pod vedením akéhosi Tlsťocha, ktorého obete pravidelne prisúvajú na jeho operačný stôl, netuší, že starší syn Elias (sympatický Markus Rygaard) je obeťou školského šikanovania, ktorého závažnosť neskôr,  podobne ako učitelia miestnej školy, bagatelizuje. Úlohu pomstiteľa preto na seba preberie Eliasov spolužiak Christian (vynikajúci William Johnk Juel Nielsen), čo bude mať pre všetkých ďalekosiahle a, žiaľ, tragické dôsledky. Christian sa prisťahoval z Londýna do rodinného sídla babičky so svojím otcom po matkinej smrti, z ktorej je stále traumatizovaný a z ktorej obviňuje otca, hoci šlo o rakovinu, čo spôsobuje medzi nimi nedorozumenia a neustále napätie. Kým Elias mlčky trpí výčiny spolužiakov, Christian je presvedčený, že na hrubú silu treba odpovedať rovnakou zbraňou, že ak chce mať človek pokoj, musia sa ho ostatní báť.

Najväčšia priepasť však nie je medzi dvoma vernými kamarátmi a zvyškom triedy, ale medzi svetom detí a svetom dospelých. Rodičia nedokážu nájsť správny prístup k dvanásťročným chlapcom, nerozumejú im, ba v rozhodujúcich chvíľach urobia zopár fatálnych chýb. Zdá sa, že proti téze oko za oko, zub za zub zlyháva ako pozitívny príklad, tak aj idealistické presvedčenie, že s drsnými hlupákmi netreba bojovať, iba nimi mlčky pohŕdať. Nositeľom tejto idey je lekár Anton, ktorého presvedčením napokon otrasie brutálna africká skúsenosť, snímaná priam s dokumentárnou, miestami až naturalistickou presnosťou. V konfrontácii so sadistickým Tlsťochom zistí, že nie je len doktorom, verným Hippokratovej prísahe, ale aj človekom s istými etickými limitmi. Je to poznanie, ktoré otrasie celým jeho dovtedajším životom. Deti  pozorne sledujú správanie dospelých, hodnotia ho a konajú podľa svojho, ešte nezrelého a skúsenosťami neovereného poznania. Ich osud je o to ťažší, že žijú v neúplných rodinách, že jednému bolestne chýba zväčša neprítomný otec a druhému navždy stratená matka. V porovnaní s trápením, akým prechádzajú títo teenageri, sa zdajú problémy dospelých s partnerskými vzťahmi oveľa jednoduchšie, až banálne.

Film režisérky Susanne Bierovej a jej dvorného scenáristu Andersa Thomasa Jensena  je postavený na silnom príbehu s výraznými protagonistami. Jeho nespornou prednosťou sú skvelé herecké výkony, osobitne fascinujúcich detských predstaviteľov (hoci Dánsku výročnú cenu Bodil získala Trine Dyrholm ako Eliasova matka), a kamera Mortena Soborga, skvostná predovšetkým v obrazoch prírody, zrkadliacich duševný stav hrdinov, výtvarne účinne konfrontujúca zdanlivý pokoj dánskeho vidieka s veterným a preľudneným africkým utečeneckým táborom. Film, majstrovsky udržiavajúci napätie pri očakávaní tragického finále, sa v origináli volá Haevnen (Pomsty), čo možno lepšie vyjadruje podstatu príbehu, ale zmysel má aj distribučný titul Lepší svet, ktorý akoby kládol vážne etické otázky, vyplývajúce z konfrontácie života v Európe a v Afrike, zneužívania sily a používania rozumu. Odpoveď na ne by mal hľadať každý sám, čo v dnešnom svete, plnom násilností, chaosu a neistoty, nie je vôbec ľahké. Tvorcovia filmu sa však rozhodli dať na všetko odpoveď sami a počínajúc tragickou scénou výbuchu začali príbehom i divákom manipulovať. Proti logike dovtedajšieho deja i pevne postavených charakterov hnali dej k happy endu. Realistickú psychologickú drámu zmenili na melodrámu, snažiac sa šťastne zakončiť všetky tematické línie a upraviť do ideálnej podoby dovtedy konfliktné vzťahy. A tak sa rozvádzajúci manželia vrátia k sebe, čo spečatia posteľnou scénou, Christian si zrazu porozumie s otcom, ktorému začne priam okázalo preukazovať lásku, pri detonácii ťažko ranený Elias sa „úplne uzdraví“, rozšantené africké deti sa usmievajú do kamery... Žiaľ, v reálnom živote je to oveľa zložitejšie.

Lepší svet (Haevnen), Dánsko,Švédsko, 2010
Námet: Susanne Bier, Anders Thomas Jensen
Scenár: Anders Thomas Jensen
Réžia: Susanne Bier
Kamera: Morten Soborg
Strih: Pernille Bech Christensen, Morten Egholm
Hudba: Johan Soderqvist
Kostýmy: Manon Rasmussen
Hrajú: Mikael Persbrandt, Trine Dyrholm, Ulrich Thomsen, Markus Rygaard, William Johnk Juel Nielsen, Kim Bodnia, Toke Lars Bjarke, Wil  Johnson, Eddy Kimani, Birthe Neumann, Bodil Jorgensen a ďalší
Foto: ASFK