Sólo pre starú dámu

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Cas_umierat_resizePri takýchto filmoch si vždy uvedomím márnosť všetkých amerických farebných veľkolepých produkcií, povedal – parafrázujem – kolega Jaro Hochel, keď sme vychádzali z premietania. Jeho poznámka sa týkala poľského čiernobieleho filmu Čas umierať (2007) režisérky Doroty Kedzierzawskej, ktorý sa po troch rokoch od svojho vzniku dostáva do našich klubových kín. Vyjadrovala obdiv nad tým, čo všetko sa dá povedať v komornej monodráme, postavenej na výkone jedinej herečky.

Pravda, musí to byť osobnosť takého formátu, akou je – v čase nakrúcania filmu 93-ročná - poľská herecká legenda Danuta Szaflarska, predvlani vyznamenaná Zlatou kačkou pre najlepšiu herečku storočia poľského filmu, ktorá má svoju hviezdu aj v Aleji hviezd v Lodži. (Nedávno sme ju videli ako Jánošíkovu starú mamu v Hollandovej Pravdivej histórii.) Početné ceny, napríklad na národnom festivale hraných filmov v Gdyni a na medzinárodných festivaloch v Terste a Malmo, jej pribudli za úlohu Aniely v snímke Čas umierať. Vytvorila tu fascinujúcu postavu starej dámy, ktorá žije sama v rozľahlej zdevastovanej vile v záhradnej štvrti Varšavy. Verí, že po odchode posledných nanútených podnájomníkov sa svedok jej mladosti dočká lepších čias. Verí, že do vily sa nasťahuje syn s rodinou, ktorý sa postará o rekonštrukciu impozantného sídla, a ona s nimi pokojne dožije. Tejto túžbe venuje Aniela všetku svoju energiu, no čas Cas_umierat_1_resizea okolnosti hrajú proti nej. Syn nemá záujem o kriesenie minulosti, z tupej ľahostajnosti ho prebudí iba vidina rýchleho zisku. Matka sa však nevzdáva. Jej telo má svoje fyzické limity určované úctyhodným vekom, no duch je stále svieži. Aniela sa rozhodne bojovať s intrigami susedov i vlastného syna a pripraví im prekvapenie, aké nečakali...

Hrdinka Danuty Szaflarskej má ďaleko od láskavej babičky, akú preslávila Božena Němcová. Sama seba presviedča, že ešte nie je taká stará, ako si ostatní myslia, do posledného okamihu si chce zachovať noblesu vo vyjadrovaní i správaní, no predovšetkým ľudskú dôstojnosť, ktorá je v ére kultu mladosti pre starnúcich a starých ľudí takým nedostatkovým tovarom. Síce s problémami, ale predsa len sa dokáže o seba postarať, dbá o svoj zovňajšok a poteší sa – hoci aj účelovému – mužskému konštatovaniu, že je ešte stále pekná. V okamihu, keď si uvedomí, že pravda je krutejšia, že aj pre vzdelanú lekárku, ktorá má starostlivosť o ľudí priamo v náplni práce, je iba zbytočnou záťažou, nezaváha a jadrným slovníkom ju pošle do zadku. Osobnosť, ktorá má za sebou bohatý život, ako to dosvedčujú šťastné spomienky, sa nenudí ani teraz. So vždy pripraveným ďalekohľadom pozoruje (špehuje) susedov a trefne i trochu zlomyseľne komentuje ich správanie. S chuťou si vypije sladký likér, prázdny pohárik dá vylízať svojmu psíkovi, lebo je presvedčená, že správna dávka tejto dobroty ich oboch udržuje v kondícii. Celé dni sa rozpráva s týmto svojím verným spoločníkom, fenkou Filou, a občas aj sama so sebou, ako to už samotári zvyknú. Jej monológu nechýba humor ani sebairónia, no vie sa aj spravodlivo rozčúliť, keď veci nejdú podľa jej predstáv, keď vycíti, že je pre niekoho nielen stará baba, ale aj čarodejnica a ropucha, ako ju zvykne označovať jej nemilovaná nevesta. Iróniou však je, že práve ona sa Aniely v rozhodujúcej chvíli zastane, dokonca proti vlastnému mužovi...

Cas_umierat_2_resizeDanuta Szaflarska svoju postavu nehrá, ona ju žije. Počas celého filmu vlastne nezíde z plátna, čo je obdivuhodný fyzický výkon, o maximálnom sústredení a psychickom vypätí nevraviac. Jej kreácia je taká fascinujúca, že divák sa doslova stáva ňou, paralelne s ňou prechádza peripetiami neľahkej záverečnej etapy jej života. Spolu s ňou sa búri proti neprávosti, na okamih z bezmocnosti rezignuje, no v prudkom pobúrkovom lejaku dostáva opäť chuť žiť. Táto psychologická štúdia staroby zaujme o to viac, že obdobie životného bilancovania a prípravy na definitívny odchod čaká každého z nás. A ak sú herecké ceny pre túto obdivuhodnú dámu vrcholne zaslúžené, potom by si mal nejakú odniesť aj jej nemý priateľ a spoločník – pes Tokaj, ktorý vytvoril „postavu“ fenky Filadelfie. (V Amerike už zvieracích hercov odmeňujú.) Zdá sa, že rozumie svojej paničke každé slovo, reaguje na jej mimiku a gestá. Vie byť šibalským zlodejom, keď jej v nestráženom okamihu zhltne raňajky, lebo granule neznáša (nie si „trendy“, vraví mu panička, nedívaš sa na televíziu, a tak nevieš, čo je pre teba dobré, ironizuje dnešný kult obrazovky), vie sa uraziť, keď ho neprávom pokarhá, ale aj ochraňovať ich spoločný domov pred votrelcami. Ostatné postavy majú len epizódny zástoj, ale vďaka dobrému castingu sa aj ony vryjú do pamäti, napríklad Krzystof Globisz ako slabošský syn Witek, Patrycja Szewczyková v úlohe rozkysnutej, lenivej, rozmaznanej vnučky, Kamil Bitau v jedinej scéne, keď sa ako sympatický zlodej predstaví chovanec zo susedného detského centra prezývaný Dostojevský, lebo jeho krstné meno je Fiodor, ďalej Robert Tomaszewski ako dotieravý muž - predstaviteľ súčasných arogantných zbohatlíkov, presvedčených, že za peniaze si možno kúpiť všetko na svete, či Malgorzata Roźniatowska v úlohe nevľúdnej lekárky.

Cas_umierat_3_resizeKameraman Artur Reinhart, ktorý spolu s režisérkou Dorotou Kedzierzawskou film aj strihal, sa pohyboval v dvoch polohách: v dokumentárnej, dôkladne, cez výrečné detaily mapujúcej Anielinu „opakovanú každodennosť“, a v obrazovo-poetickej, na čo mu poslúžili najmä rozostrené Anieline spomienky na čas mladosti a lásky, pohľady do bujnej záhrady, presvecovanej lúčmi slnka, a zábery drevenej vily s romantickými verandami, ktorá sa pri svite mesiaca menila na tajomný nedobytný hrad. S veľkou empatiou snímal kameraman detaily tváre ústrednej herečky, na ktorej nezakrýval vrásky, ale súčasne zachytával jemný pôvab ako pozostatok niekdajšej krásy.

Režisérka Dorota Kedzierzawska (1957) zdedila zrejme talent po svojej matke, režisérke Jadwige K. Študovala na Národnej filmovej škole vo svojom rodnom meste Lodži a dva roky réžiu v Moskve, po viacerých, cenami ovenčených krátkych filmoch debutovala v hranej tvorbe v roku 1988 snímkou Koniec sveta, za ktorú dostala Zlatý dukát v Mannheime. Z ostatných diel spomeňme filmy Diabli, diabli (1991, úspech v Cannes), Vrany (1994), Nič (1998), Som (2005), posledné dva boli uvedené v Karlových Varoch. Čas umierať je jej desiatym filmom. K takmer všetkých snímkam si sama napísala aj scenár, do troch z nich obsadila Danutu Szaflarsku.

Hoci niektorí diváci už videli Čas umierať na televíznej obrazovke, možno by si ho mali pozrieť aj na veľkom plátne. Je to filmový skvost, ktorý sa skrýva pod nenápadným čiernobielym zovňajškom a nie najpríťažlivejším titulom. Ale „diváci by sa nemali nechať zaskočiť názvom,“ povedala režisérka. „Je to totiž film hlavne o živote – o únave z neho, ale aj o vášni a radosti zo života, ktoré sú zasiate v každom z nás, ale len niektorí si to uvedomujú.“

Čas umierať (Pora umierać), Poľsko 2007
Scenár a réžia: Dorota Kedzierzawska
Kamera: Artur Reinhart
Hudba: Wlodzimierz Pawlik
Strih: Dorota Kedzierzawska, Artur Reinhart
Hrajú: Danuta Szaflarska (Aniela), Krzystof Globisz (syn Witek), Patrycja Szewczyková (vnučka), Kamil Bitau (Dostojevský), Robert Tomaszewski (dotieravý muž), Malgorzata Roźniatowska (lekárka), Joanna Szarkowska (mladá Aniela) a ďalší

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.