Obdobie dospievania vie byť niekedy naozaj ťažké a nepríjemné. Hlavne keď trpíte fimózou, teda zúžením predkožky (vďaka čomu ste ešte nemali sex), túžite po svojej susedke - dlhoročnej láske, ktorá však za krátko odchádza študovať do Paríža, po vás zase túži iná, o ktorú nemáte záujem, máte otravnú mladšiu sestru, vaši rodičia majú krízu a možno sa budú rozvádzať.

Francúzsky režisér Michel Gondry je jedeným z najúspešnejších a najviac oceňovaných tvorcov hudobných videoklipov na svete. V jeho videoklipovej filmografii sa nachádza široké spektrum hudobníkov rôznych štýlov. Najdlhšiou a najúspešnejšou spoluprácou je tvorba videoklipov pre islandskú speváčku Björk. Medzi jeho spolupráce patrí aj nakrúcanie minifilmov k piesňam hudobníkov ako Paul McCartney, Sheryl Crow, Lenny Kravitz či Kylie Minoque a kapiel Radiohead, The Rolling Stones, Daft Punk, Chemical Brothers alebo Foo Fighters. Do jeho režijnej praxe ,,malých útvarov" spadá nielen tvorba videoklipov, ale aj réžia reklám pre Levi's, Smirnoff či Gap.

Keď sa už pri traileri smejete tak, že neviete prestať, poväčšine to môže znamenať dve veci. Prvá – buď sa to pri finálnej projekcií filmu zdvojnásobí, alebo druhá – zisťujeme, že tie najlepšie scénky sme už videli v tej krátkej dvojminútovej upútavke. A obávam sa, že v prípade Ostrých chlapcov ide o ten druhý prípad. Shane Black sa však každopádne konečne po trojročnej odmlke (naposledy režíroval posledný diel Iron mana) vrátil k tomu, čo mu ide najlepšie.

Spomínate ešte na prvý hraný pokus previesť pôvodne komiksové dobrodružstvá ninja korytnačiek na filmové plátno?  I napriek postupnému odlivu divákov sa v deväťdesiatych rokoch štyria korytnačí ninjovia dočkali uzavretej trilógie. Hraný seriál, ktorý vznikol o niečo neskôr, pre zmenu zapadol takmer okamžite, no neutíchajúca popularita tejto značky nakoniec viedla k ďalšej hranej resuscitácii. Tento krát pod dozorom samotného majstra výbuchov Michaela Baya.

Časy, keď sme roky čakali na nový film zo zahraničia sú, našťastie, dávno preč. Na tohtoročnom filmovom festivale v Cannes uviedli slávnostne mimosúťažný americký thriller Jodie Foster Hra peňazí, v ktorom si hlavné úlohy zahrali  Julia Roberts a George Clooney. Festival sa len nedávno skončil a napínavý film sa už aj u nás dostáva do kín. Voľakedy niečo nemysliteľné...

Život známej českej herečky Lídy Baarovej (1914 -2000) bol dramatickejší, ako príbeh akejkoľvek filmovej postavy, ktorú vytvorila. Nečudo, že láka tvorcov i divákov a tohto roku sme sa dočkali  hneď dvoch filmov o nej. Celovečerného hraného filmu režiséra Filipa Renča Lída Baarová v titulnej úlohe so slovenskou herečkou Táňou Pauhoffovou  (vo Filmpresse sme o ňom už písali) a teraz prichádza do slovenských kín aj celovečerný dokument Skaza krásou režisérov Heleny Třeštíkovej a Jakuba Hejnu.

Dánska filmová produkcia sa za ostatný čas môže popýšiť naozaj vysokou mierou kvality a rastúceho diváckeho záujmu. Za relatívne málo peňazí (v porovnaní so zámorským filmovým priemyslom) sú Dáni schopní zahrať až prekvapivo veľa muziky a často sa uchyľujú k rozoberaniu dosť kontroverzných tém, čo, pochopiteľne, kritikov delí na dva tábory - tak ako snáď všetko, čo sa nebojí vystrčiť rožky a vybočiť zo zabehnutých koľají akejsi filmovej šablóny a masového nakrúcania filmov pre priemerného diváka. Za zmienku stoja najmä filmy Hon, Boj či Únos, z ktorých každý je skvostom v inom ohľade, no všetky majú spoločnú jednu vec - sú vynikajúce. Odkaz vo fľaši nie je výnimkou.

Pred šiestimi rokmi si disneyovská Alica v krajine zázrakov podmanila celý svet. Zďaleka nie všetci boli spokojní, ale film režiséra Tima Burtona priniesol poriadny prievan do peňaženiek divákov. Disney si vďaka miliardovým tržbám spokojne mädlil ruky a rozporuplné prijatie zo všetkých strán mohol pokojne hodiť za hlavu.

Vzťah  k umeniu má vraj v génoch. Nečudo, jej otec bol slávny americký dramatik Arthur Miller a matka fotografka Inge Morath. Ich dcéra, všestranná  Rebecca Miller (1962), začínala svoju kariéru ako maliarka a sochárka, neskôr sa presadila ako herečka a v roku 1995 debutovala ako režisérka filmom Angela, ktorý upútal priaznivcov fantasy i kritikov a získal niekoľko medzinárodných ocenení, podobne ako jej nasledujúce režisérske počiny.

Rumunská nová vlna sa vo svete filmu stala skutočným pojmom. Vymenovať len úspechy z festivalu v Cannes, by znamenalo nudný mnohoriadkový „elaborát“. Pre nás môže byť zaujímavá najmä tým, že Rumunsko i jeho kinematografia prechádzali podobným vývojom ako Slovensko. V kritickej situácii sa rumunská kinematografia ocitla tesne pred príchodom nového milénia, keď bol, rovnako ako u nás, v roku 1998 nakrútený iba jediný film a o rok neskôr dokonca žiadny.