Život známej českej herečky Lídy Baarovej (1914 -2000) bol dramatickejší, ako príbeh akejkoľvek filmovej postavy, ktorú vytvorila. Nečudo, že láka tvorcov i divákov a tohto roku sme sa dočkali  hneď dvoch filmov o nej. Celovečerného hraného filmu režiséra Filipa Renča Lída Baarová v titulnej úlohe so slovenskou herečkou Táňou Pauhoffovou  (vo Filmpresse sme o ňom už písali) a teraz prichádza do slovenských kín aj celovečerný dokument Skaza krásou režisérov Heleny Třeštíkovej a Jakuba Hejnu.

Žiaľ, ani jeden titul nesplnil očakávania či už kritiky alebo publika, i keď  by sa dalo povedať, že svojou autenticitou vyhráva na body dokument. Vychádza totiž zo skutočného stretnutia a rozhovoru, ktorý poskytla herečka v zime roku 1995 vo svojom byte v rakúskom Salzburgu Českej televízii. Presnejšie - známej a aj medzinárodne oceňovanej dokumentaristke Helene Třeštíkovej (1949). Autorka viac ako päťdesiatky dokumentov, väčšinou na tému  medziľudských vzťahov a sociálnych problémov, sa preslávila najmä svojimi časozbernými filmami. Stačí spomenúť tituly z posledného obdobia, ako napríklad Manželské etudy po dvadsiatich rokoch (2005), Marcela (2006) René (2008), Katka (2009) či Mallory (2015). Menej sa vie o jej pedagogickej činnosti, či o tom, že ju v roku 2007 vymenovali za ministerku kultúry ČR. Po konfrontácii s politickou realitou však po šestnástich dňoch abdikovala.

K téme  Lídy Baarovej sa vrátila po rokoch a je to jej  prvý film, ktorý nerežíruje sama. Tvorivú oporu našla  vo  svojom dlhoročnom strihačovi Jakubovi Hejnovi (1978). Spoločne sa rozhodli zužitkovať hodiny nepoužitého materiálu z dokumentaristkinho stretnutia s herečkou a film koncipovať ako prelínanie rozprávajúcej  Baarovej a domácich i zahraničných archívnych záberov. Tie tvoria na jednej strane ukážky z Baarovej filmov, ale aj z  civilného života, a  v kontraste k nim sú zábery ilustrujúce vtedajšiu politickú situáciu  – napríklad  besnejúci fašizmus a jeho predstaviteľov -  Hitlera, Goebelsa, Franka, sfanatizované davy,  či rok 1948 v Prahe a podobne.

Úvodnou  obrazovou scénou je  filmový ples. Baarová spomína, ako počas tanca stratila briliant. Majiteľ Barrandova a Lucerny, jej obdivovateľ Miloš Havel (strýko  dramatika Václava Havla), vtedy zábavu prerušil a všetci  museli šperk hľadať. Herečka spomienku pointuje, že by sa ho bola radšej vzdala, keby tušila, že ju nakoniec oň aj tak pripravia komunisti. Je to svojím spôsobom symbolické pre celý jej osud – straty a nálezy, rovnako ako leitmotív  filmovej piesne o tom, že  strácame to, čo  milujeme... Ideály krásy sa  menia,  skutočnosťou však zostáva, že Lída Baarová bola v tridsiatych rokoch minulého storočia považovaná za jednu z najkrajších žien  Európy a jej krása bola pre ňu darom i prekliatím. Treba však dodať, že len s krásou by neprerazila, mala aj talent, charizmu, úžasnú ctižiadosť, ale aj pracovitosť a schopnosť naučiť sa v krátkom čase cudzí jazyk. Veľmi rýchlo sa ako mladé dievča stala  filmovou hviezdou, dvere k medzinárodnej kariére jej otvorila zmluva s nemeckou spoločnosťou UFA a neskôr jej ponúkli zmluvu  z Hollywoodu .

Pri nakrúcaní  svojho  prvého nemeckého filmu Barkarolla v Berlíne ( filmové ateliéry vtedy zmenili na benátske  kanály a paláce) sa intímne zblížila so svojím filmovým partnerom Frölichom a zoznámila sa s Hitlerom aj s jeho ministrom propagandy Goebbelsom. Upútala oboch, ale kým prvý jej prejavoval pozornosť  napríklad pozvaniami na čaj, druhý z nej po čase urobil svoju milenku. Prekvapujúco, so súhlasom svojej manželky a matky ich šiestich detí. Keď sa však vzťah stal neúnosným, práve ona požiadala Hitlera o intervenciu. Baarová sa ocitla zrazu bez ochrany vplyvných mužov a bez práce. Nespočetne krát oľutovala, že neprijala ponuku z Hollywoodu.

Najmä, keď ju po vojne označili vo vtedajšom Československu za kolaborantku, zatkli ju a hrozila jej šibenica. Bránila sa, že nič zlého neurobila, vždy nakrúcala aj české filmy, o politiku sa nezaujímala a jej jediným zločinom bola láska k „nesprávnemu mužovi“. Oslobodzujúceho rozsudku sa nedočkala, ale prepustili ju. To už matka zomrela pri výsluchu, sestra Zorka spáchala samovraždu, lebo ju ako sestru Lídy Baarovej vyhodili z divadla, otec mal ťažké zdravotné problémy a prišli aj o časť vily, ktorú postavili z jej zahraničných honorárov. V poslednej časti filmu sa len útržkovite  dozvieme, že sa vydala a v roku 1948 ušla  do Rakúska. Nakrúcala istý čas v Taliansku (dokonca sa objavila aj v jednom Felliniho filme), neskôr v Španielsku. Lenže hereckých ponúk ubúdalo a manžel odišiel do Argentíny. Vtedy sa zoznámila s poslednou láskou svojho života, tamojším gynekológom. Osud  jej doprial svadbu, ale po nej už len  o niečo viac ako tri  roky spoločného života. Po neúspešných ťahaniciach o majetok, s deťmi z jeho prvého manželstva, sa jej podarilo aspoň dožiť v jeho byte v Salzburgu. Zostali jej spomienky, škatuľa zažltnutých fotografií, a ako film naznačuje - lieky, cigarety a alkohol. Bola sama a zabudnutá.

Mnohé z toho, čo vidíme na plátne, pozná poučený divák z iných dokumentárnych filmov či z kníh (scenáristi napríklad citujú z jej autobiografie). Osobná výpoveď starej ženy, ktorá bilancuje pred kamerou svoj život má však silu, i keď protagonistka nepôsobí veľmi sympaticky. Nevieme, nakoľko je úprimná alebo fabuluje, podlieha sebaľútosti či  seba prikrášľovaniu, prípadne nutkaniu ospravedlniť sa za niečo, čo považuje za svoje právo.Bola naivná a pojašená alebo hrdá na to, že ju do vecí lásky zasvätil vtedy vychytený režisér Karel Lamač, muži jej ležali pri nohách a do daru jej nosili nielen kvety a sladkosti, ale aj klenoty či norkové kožuchy? Naozaj ju nezaujímalo nič iné, len kariéra, v ktorej ju tak podporovala matka, neuznaná operná speváčka? Nechápala dejinné a politické súvislosti, rozdiel medzi dobrom a zlom? Uverila v seba ako v navždy  slávnu  hviezdu? Na druhej strane je inšpirujúca jej pracovitosť, a to, ako sa  dôsledne riadila otcovou radou, že človek stokrát spadne, ale aj po stoprvý raz sa musí zdvihnúť a ísť ďalej.  Zaujímavé sú  archívne zábery z vtedajších žurnálov. Hoci aj ten pomerne neznámy, ktorý by sa dal označiť ako reportáž z „castingu“ na Barrandov. Či tie, v ktorých vidíme  českých občanov ako „heilujú“ pri vyhlásení protektorátu, aby o niekoľko rokov žiadali trest smrti pre kolaborantov, „lebo kto nie je s nami, je proti nám“. Nuž, otriasajúcu symboliku si každý môže odčítať z ničenia nakrútených  filmových pásov. Niekdajšie „sny z kina“ sa menia na lak na nechty alebo krém na topánky.

Je chvályhodné, že tvorcovia nehodnotia, nesúdia. Divák si sám musí utvoriť názor, zaujať stanovisko. Niekoho  zaujímavý a tragický osud ženy, ktorá nielen vlastnou vinou neuniesla ťarchu svojej slávy a padla na samé dno, dojme. Uvedomí si, ako  pri rozhodovaní o budúcnosti iných aj dnes dokážeme tak ľahko striedať povestné „Hosanna“ a „Ukrižuj ho“. Iný môže mať pocit, že  filmové spracovanie silnej témy je vonkoncom nie „třeštíkovské“, skôr  je  povrchnejšie, nie vždy dostatočne osloví, niektoré ukážky akoby len „naťahovali čas“ a vníma výsledok ako  premeškanú  príležitosť. Vraví sa, čím vyššie vyjdeš, tým hlbšie padneš. Lída Baarová  je dodnes vnímaná ako kontroverzná osobnosť a úprimne povedané, takto možno vnímať aj dokument o nej.

Skaza krásou (Zkáza krásou), Česko, 2016
Dĺžka: 94 minút
Réžia: Helena Třeštíková, Jakub Hejna
Scenár: Helena Třeštíková, Jakub Hejna
Kamera: Martin Kubala, Jan Malíř, Jiří Chod, Jaromír Nekuda
Strih: Jakub Hejna
Hudba: Tadeáš Věrčák
Zvuk: Richard Müller
Účinkujú: Lída Baarová a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 2. júna 2016
Foto: ASFK