Tokijský rodák Hirokazu Kore-eda (1962), ktorý vstúpil do kinematografie ako dokumentarista, je označovaný za nasledovníka slávneho japonského režiséra Jasudžira Ozu (1903-1963), ktorého filmy (vari najcitovanejší je Príbeh z Tokia z roku 1953) sú obrazom života obyčajných Japoncov, zameriavajú sa na vzťahy v rodine a objavujú krásu vo všednosti.

Brian Singer v roku 2000 naštartoval X-menov nevídaným spôsobom. Miesto neživotných hrdinov vo farebných kostýmoch dodal civilné a realistické charaktery vnútorne bojujúce so svojou odlišnosťou. Tento prístup slávil úspech a kvalitu neskôr potvrdil aj druhým a ešte úspešnejším druhým dielom. Uzavretie jeho trilógie mu už nebolo dopriate a nahradil ho tak Brett Ratner, ktorý bol kandidátom už pre prvý diel.

Para nad riekou je film, na ktorý sa dobre pozerá, dobre sa o ňom rozpráva, ale pekelne ťažko sa o ňom píše. Takže pravidlo, že o dobrých filmoch sa píše najľahšie, sa v tomto prípade ruší. Zatiaľ čo po Kauze Cervanovej, spred ôsmich rokov, som mal v hlave nesmiernu spúšť myšlienok, slov, či zlosti, a zároveň som definitívne usúdil, že sa jedná asi o najlepší slovenský porevolučný dokument, po tomto najnovšom Kirchhoffovom diele v spolupráci s Filipom Remudom, mi ostal „len“ diabolský úškrn a pocit spokojnosti, po ktorom som ale stratil slová. Všetko bolo totiž vyslovené obrazom a soundtrackom storočia, s názvom – Alright, Okay, You Win.

Filmové romantické komédie nemávajú núdzu o divákov. Možno to bude aj prípad titulu Ako sa zbaviť nevesty, ktorý nakrútil český režisér Tomáš Svoboda(1972). Pôvodným vzdelaním „drevomodelár“ a neskôr divadelný režisér debutoval v celovečernom filme pred dvomi rokmi príbehom o partii kamarátov Hodinový manžel (2014).

Len máločo charakterizuje premeny doby, vkusu, hodnôt, kultúry a celej našej civilizácie viac, ako fenomén Transtrabant, zahŕňajúci internetové stránky, facebookové účty, video, články v novinách a celovečerné dokumentárne filmy pre kiná o cestách českého novinára Dana Přibáňa po svete na starom ojazdenom východonemeckom dvojtaktnom automobile s plastovou karosériou Trabant 601 Universal (Combi).

Tvorba talianskeho filmára Nanniho Morettiho (1953) sa pohybuje zhruba v dvoch tematických rovinách: spoločensko-kritickej a osobnej. Do prvej skupiny patrí napríklad Kajman (2006) o Berlusconiho zneužívaní médií na posilnenie vlastnej politickej moci, alebo Máme pápeža (2011), satira o vatikánskych pomeroch, do druhej Zlatou palmou z Cannes odmenená Izba (2001), v ktorej sa scenárista, režisér a predstaviteľ hlavnej úlohy Nanni Moretti vyrovnával so smrťou syna. Pokusom o kombináciu oboch uvedených námetových okruhov je Mia madre (2015), za ktorú si autor odniesol z Cannes tentoraz Cenu ekumenickej poroty. Snímka získala aj Césara ako najlepší zahraničný film roka vo Francúzsku.

Po prečítaní stručného textu distribútora som očakával všeličo. Rozhodne však nie to, čo som dostal. Možno keby som si prečítal aj zoznam členov štábu, zistil by som, že to nebude len tak. V hlavnej úlohe Viggo Mortensen, o „audio“ sa postarali Nick Cave a Waren Ellis a o „vizuál“ dvorný kameraman Bruna Dumonta, Guillaume Deffontaines. Nehovoriac o autorovi predlohy, ktorým nie je nikto iný, ako Albert Camus. Hneď na úvod tak musím povedať, že film absolútne odignoroval moje očakávania ohľadom subžánru vojnových „buddie movie“. Existencialistická snímka totižto pracuje so základným motívom celého Camusovho diela, ktorým je človek v roli cudzinca v chaotickom a absurdnom svete.

Udalosti prvej a druhej svetovej vojny už na strieborné plátno priniesli neskutočne veľké množstvo filmov. Išlo o snímky komerčne niekedy viac, inokedy menej úspešné, no z každej bolo cítiť tú pravú bojovú atmosféru, bolesť, smrť a odvahu, ktorá sprevádzala mladých vojakov na každom kroku vojnového ťaženia. Pátranie však predostiera dojímavý príbeh počas oveľa nedávnejšieho vojnového konfliktu. Teroristickými útokmi islamistických extrémistov na ruské mestá vyprovokovaná vojna v Čečensku priniesla nemalé množstvo obetí z radov civilistov a čečenskej domobrany. Boje boli ukončené po trištvrte roku, v máji roku 2000, avšak ruské vojská v oblasti ponechali armádu až do roku 2009. Film sa sústreďuje na udalosti v októbri 1999.

Spomínate si ešte na pokračovania Terminátora, Votrelca, či Smrtonostnej zbrane? Ak áno, už asi tušíte, prečo tieto pokračovania spomínam práve v súvislosti s týmto, žánrovo úplne odlišným filmom. Seth Rogen, Rose Bryne a Zack Efron sú späť. Silnejší, vtipnejší, drsnejší, krutejší, perverznejší. A čo z toho vznikne, keď k tejto uletenej partií pridáme ešte bandu naivných, rebelujúcich tínedžerok bažiacich po hektolitroch alkoholu a tonách marihuany, na čele so sexy beštiou Chloë Grace Moretz? Hodinu a pol trvajúca šialená jazda, počas ktorej dostane vaša bránica zabrať tak, že si ju pri záverečných titulkoch možno už ani nebudete cítiť.

Zvykli sme si na to, že filmy podľa úspešných videohier jednoznačne a otvorene mieria na peňaženky hráčov. Nechcú ich zneisťovať myšlienkami, posolstvami, detailnými charaktermi a zložitými vzťahmi. Ponúkajú jasné, všeobecne zrozumiteľné plytké schémy a vzorce, preverené stovkami a tisíckami iných filmov. Aj Angry Birds vo filme je taký istý - a predsa úplne iný.