Tokijský rodák Hirokazu Kore-eda (1962), ktorý vstúpil do kinematografie ako dokumentarista, je označovaný za nasledovníka slávneho japonského režiséra Jasudžira Ozu (1903-1963), ktorého filmy (vari najcitovanejší je Príbeh z Tokia z roku 1953) sú obrazom života obyčajných Japoncov, zameriavajú sa na vzťahy v rodine a objavujú krásu vo všednosti.

Hoci to neplatí na všetky Kore-edove diela, ktoré sú zdanlivo veľmi rozdielne, určite je to presná charakteristika jeho najnovšieho filmu Naša malá sestra (2015), uvedeného na vlaňajšom festivale v Cannes. (V roku 2013 tam získal režisér Cenu poroty za snímku Aký otec, taký syn, dojímavý príbeh rodiny, ktorá zistí, že dieťa, ktoré vychováva, nie je jej vlastné.)

Naša malá sestra má žánrové označenie dráma, ale nie je to príbeh s vypätými situáciami, silnými vášňami a prudkými zvratmi. Ani označenie melodráma nie je celkom priliehavé, vodidlom je skôr slovo „diary“ z pôvodného japonského názvu, ak je jeho význam zhodný s naším. Východiskom nedramatického príbehu je pohreb. Trom sestrám zomrel otec, ktorý pred pätnástimi rokmi opustil rodinu, aby si založil ďalšiu a neskôr ešte ďalšiu. Ženy boli jednoducho jeho slabosť. Sestry sa vyberú odprevadiť otca na poslednej ceste, kde sa zoznámia so svojím najmladším súrodencom – trinásťročnou dievčinou, ktorú pozvú, aby žila s nimi, čo ona po smrti oboch rodičov s radosťou prijme. V starom, síce vekom poznačenom, ale pôvabnom dome so záhradou, ktorej dominuje viac ako polstoročná slivka, zdedenom po babičke, prezývanom aj dievčenský penzión, začnú žiť štyri sestry. Nerobia nič výnimočné. Najmladšia Suzu, milé, pôvabné, empatické dievča, ktoré príjemná majiteľka bistra označí za poklad (v čase nakrúcania filmu šestnásťročná Suzu Hirose), chodí do školy a hráva futbal, ostatné tri sú zamestnané. O rodinu sa stará predovšetkým najstaršia Sači (Haruka Ajase), ktorá po odchode otca a následne aj matky vlastne vychovala svoje dve mladšie sestričky a teraz si trúfa zvládnuť aj tretiu. Sači je ošetrovateľkou v nemocnici a najmä jej pôsobenie na oddelení nevyliečiteľne chorých, kde je umieranie na dennom poriadku, prezrádza veľa o jej súcitnej, zodpovednej a pragmatickej povahe. Je iróniou osudu, že Sači, ktorá ani po rokoch nedokáže otcovi odpustiť jeho zradu, sa sama zaľúbi do ženatého kolegu lekára, ktorý jej skôr komplikuje ako uľahčuje život.

Stredná sestra Jošino (Masama Nagasawa) je trochu čierna ovca rodiny. Zamestnanie v administratíve ju nebaví, na rozdiel od pravidelných návštev barov a striedania partnerov. Má podrezaný jazyk a chvíľami dosť ťažko znáša požiadavky svojej dominantnej staršej sestry, no aj ona sa viac-menej podriaďuje domácemu poriadku. Hoci sníva o osamostatnení a malom bytíku, v starom dome sa cíti dobre. Čiko (Kaho) nemá pôvab ostatných obyvateliek domu, ale tento nedostatok vyvažuje jej srdečnosť, veselá povaha a dobroprajnosť. Je predavačkou v obchode s obuvou, čo znáša pokojne vďaka vzťahu ku kolegovi, bývalému futbalistovi a horolezcovi, s ktorým ho spája aj láska k dobrému jedlu. Vo filme sa jedáva často a výdatne, pričom režisér priam dokumentárne sleduje všetky fázy prípravy – od nákupu potravín, najčastejšie rýb a iných morských plodov, až po vychutnávanie finálneho pokrmu. Spoločný stôl, pri ktorom sa sestry často prekárajú, je aj miestom, kde sa najviac nasmejú. V ich stolovaní je pohoda a pocit spolupatričnosti, ktorý sestry spája napriek ich rozdielnosti. Každá z nich je zaujímavou, svojskou osobnosťou, ktorej osudy nie sú divákovi ľahostajné. Dozvedá sa o nich postupne, lebo režisér a súčasne scenárista Kore-eda (ako námet mu poslúžil manga, typický japonský komiks Akimiho Jošidu) dávkuje informácie veľmi premyslene, čím udržuje isté napätie, a to napriek celkovej príjemnej atmosfére, ktorá je pre tento film typická.

Sympatické a na rozdiel od našich predstáv o japonských mestách pokojné a pohodové je aj prostredie, v ktorom sa film Naša malá sestra odohráva. Je to Kamakura, príjemné prímorské letovisko asi päťdesiat kilometrov juhovýchodne od Tokia, ktoré sa vyznačuje mnohými historickými pamiatkami spätými s budhistickým náboženstvom. Preto ho navštevujú početní turisti, ale kvôli jeho atmosfére, obchodíkom s výrobkami tradičných remesiel a výborným, často vegetariánskym reštauráciám, aj umelci. Mnohé významné okamihy v živote sestier sa odohrávajú na morskej pláži, príroda je prirodzenou súčasťou ich každodennosti. Ich dni sa odvíjajú v opakujúcich sa činnostiach, no cítiť v nich kontinuitu, tradujúcu sa po ženskej línii rodiny (muži sú odsunutí od úzadia, buď sa nespomínajú vôbec, napríklad starý otec, alebo sú charakterizovaní – až na vzácne výnimky – ako príčina nežiaducich komplikácií, predovšetkým otec a partneri). Medzi opakované každoročné rituály patrí príprava slivkového vína, ktorého materiál dodáva starý strom v záhrade – babička ho zasadila, keď sa narodila matka sestier. (Stretnutie s ňou patrí medzi psychologicky najprepracovanejšie a najdramatickejšie sekvencie filmu, obnažujúc traumy minulosti, ktoré ešte stále nepreboleli.) Hirokazu Kore-eda sa však podrobnosťami tejto prípravy nezaoberá, lebo nechcel nakrútiť etnografickú snímku, i keď európsky divák by niektoré faktografické detaily určite prijal, tým skôr, že zobrazený spôsob obliekania, bývania, jedenia, zamestnania a celého životného štýlu hrdiniek filmu ho usvedčujú z mnohých predsudkov.

Kolobeh života v prírode, striedanie fotogenických ročných období (najvýraznejšie sú kvitnúce sakury a zlatisté jesenné lístie) sa synchronizuje s kolobehom života, v ktorom sa striedajú radosti so smútkami a ktorého nevyhnutnou, no prirodzenou súčasťou je smrť. Kameramanom filmu bol Mikija Takimoto, ktorý stavia na akoby dokumentárnom spôsobe snímania v prirodzenom svetle, v súlade s príbehom používa jemné pastelové farby a veľmi premyslene zdôrazňuje podstatné detaily použitím rozostreného pozadia. Film strihal sám režisér, ktorý stavil na pomalé tempo a pomerne rozsiahlu, viac ako dvojhodinovú minutáž, až sa zdá, že niektoré scény sledujeme v reálnom čase. Napriek týmto atribútom a absencii uceleného príbehu snímka nenudí, ba naopak, divák túži dozvedieť sa viac o hrdinkách a ich ďalšom osude. Film, ktorý je nenápadnou oslavou súrodeneckej lásky, ľudského porozumenia a krásy ukrytej vo všednosti, je priam nabitý pozitívnou energiou, ktorá sa z plátna prenáša do hľadiska. Otec mi pred smrťou povedal, aký je rád, že si ešte stále dokáže uvedomovať krásu, prezradí Suzu svojim starším sestrám, a v tejto vete je zrejme jedno z najdôležitejších posolstiev, ktoré chcel autor filmu Hirokazu Kore-eda odovzdať publiku. Urobil tak precízne a príťažlivo, na vysokej profesionálnej úrovni vo všetkých zložkách, vynikajúco najmä v obsadení a vedení hercov. Bolo by chybou odmietnuť tento dar.

Naša malá sestra (Umimachi Diary), Japonsko 2015